„Precitnutie“ Estóncov bola jedna stránka zmien, ktorými prešla spoločnosť počas druhej polovice 19. storočia. Etnické a kutlúrno-politické procesy súviseli s vytváraním nových hospodárskych a sociálnych štruktúr. Od sedemdesiatych rokov boli gubernie spojené s vnútrozemím Ruska železnicou. Estónsko tvorilo predovšetkým funkciu spracovávateľa ruských surovín a hlavným trhom bol práve ruský trh. Estónsko bolo jednou z najviac industrializovaných oblastí Ruska. Industrializácia podmienila rast miest a s ňou aj podiel Estóncov tvoriacich mestské obyvateľstvo.

Nemecký element ustupoval a etnické zmeny boli sprevádzané politickými. Do politického života vstupuje nová generácia estónskych politikov, ktorých sebavedomie sa mohlo opierať o predchádzajúce národnostné a sociálne zmeny.

Jaan Tõniss, vydavateľ časopisu Postimees (Postilión) v Tartu bol predstaviteľom liberálneho prúdu, ktorý zdôrazňoval mravnú a osvetovú výchovu národa. Oproti moralizmu Tõnissona stála tallinnská Teataja (Spravodaj), vychádzajúca pod redakciou Konstantina Pätsa, kládla dôraz na riešenie ekonomických a sociálnych problémov.
Impulzom k boji s cárskou mocenskou mašinériou sa stalo krvavé potlačenie pokojnej manifestácie 9.(22.) januára 1905 v Petrohrade. Po správe o petrohradských udalostiach robotníci v Tallinne vyhlásili štrajk. Postupne sa  štrajk šíril z miest aj na vidiek a vyvrcholil na jeseň 1905. Pod narastajúcim tlakom cár Mikuláš II. vydáva 17.(30.) októbra manifest, ktorý priznáva občianske slobody v krajine.

Opätovné nastolenie samoderžavia neznamenalo mechanický návrat k starému poriadku. Uvoľnili sa predovšetkým pomery v školstve, kde sa estónčina rozširuje ako výukový jazyk. Kultúrny život zažil rozmach vznikom literárnych spoločností, nakladateľstiev a umeleckých inštitúcií. Politickí zástupcovia Estóncov sa dostávajú do dumy.