Proces suburbanizácie je považovaný za jeden z najvýznamnejších transformačných procesov intraurbánnych štruktúr v postkomunistických mestách. Súvisí to s tým, že zmeny sa prejavujú najmä v tých častiach miest, kde využívanie priestoru nezodpovedá novým sociálno-ekonomickým podmienkam. V poskomunistických mestách sú to na jednej strane centrum a niektoré priľahlé štvrte vnútorného mesta, na druhej strane sú to okraje mesta a prímestská zóna.

Suburbanizácia zasahuje práve periférne časti mesta a zónu, ktorá bezprostredne obklopuje kompaktné mesto, t.j. prímestskú (suburbánnu) zónu. Vymedzenie procesu suburbanizácie teda priamo súvisí s týmto priestorom. Z hľadiska miery komplexnosti, vyjadrujúcej vplyv tohto procesu na parciálne intraurbánne štruktúry, patrí do skupiny komplexných transformačných procesov. Tieto procesy sa prejavujú vo všetkých troch (morfologickej, funkčnej a sociálno-demografickej) parciálnych intraurbánnych štruktúrach. V našom príspevku, ktorý má najmä teoreticko-metodologický charakter prediskutujeme konceptualizáciu procesu suburbanizácie v rozličných bádateľských kontextoch. V empirickej časti príspevku sa pokúsime zistiť, či je možné identifikovať prejavy rezidenčnej suburbanizácie v prímestskej zóne Prešova.

Teoreticko-metodologický a konceptuálny rámec

Koncepty a definície procesu suburbanizácie sa v odbornej literatúre rôznia. Najčastejšie sa pod suburbanizáciou rozumie proces premiestňovania sa obyvateľstva a inštitúcií z vnútorného mesta na okraj mesta a do prímestskej zóny. V súlade s našou koncepciou vnútromestskej urbanizácie je možné tento proces charakterizovať ako zvyšovanie stupňa urbanizácie areálov ležiacich na okraji mesta a v prímestskej zóne. Precizovaniu našej predstavy suburbanizácie však musí predchádzať prediskutovanie konceptov prímestskej zóny, objasnenie vzťahov suburbanizácie a urbanizácie a charakteristika vzniku a vývojových etáp suburbanizácie. Napokon sa sústredíme na objasnenie oneskorenia prejavov suburbanizačných procesov v našich oproti západoeurópskym a severoamerickým mestám.

Konceptualizácia prímestskej zóny

Chápanie prímestskej (suburbánnej) zóny, kde sa proces suburbanizácie prejavuje, je v literatúre značne diverzifikované a teda nejednoznačné. Odráža sa to aj v pestrej terminológii, slúžiacej na označenie tohto a susedných území, ktorá je často podmienená tradíciami bádateľských škôl. Za relevantné pojmy v tejto súvislosti možno považovať predmestie (angl. suburb), prímestskú zónu (suburban zone), vidiecko-mestskú zónu (angl. rural–urban fringe), okrajové pásmo (angl. fringe belt), mestský tieň (angl. urban shadow), vidiecke zázemie (angl. rural hinterland).

Pojem predmestie (suburb, suburbium) má veľmi diskutabilné využitie, pretože sa používa na označenie veľmi širokej palety komunít a sídelno-krajinných foriem. Najčastejšie sa používa v súvislosti s efektami suburbanizácie. V britskej geografii sa rozlišuje suburbium a suburb. Pod termínom suburbium sa chápe priestorovo samostatný, obytný, privátny areál lokalizovaný vo vonkajších častiach mesta, obývaný príslušníkmi strednej vrstvy spoločnosti, ktorí na svoju prepravu využívajú individuálnu automobilovú dopravu. Termín suburb sa používa na označenie predmestia, ktoré sa stalo integrálnou súčasťou zastavanej plochy mesta. Suburb je teda pokročilejšie vývojové štádium ako suburbium.

Prímestská zóna (angl. suburban zone, poľ. strefa podmiejska) je termín uprednostňovaný v literatúre poľskej proveniencie. Podľa S. Liszewského a W. Maika pod ňou rozumieme prechodné teritoriálne pásmo, ktoré bezprostredne obklopuje kompaktné mesto a zároveň je súčasťou mestskej aglomerácie. Vyznačuje sa interferenciou mestských a vidieckych čŕt, v dôsledku čoho má jeho fyzický a sociálny priestor špecifický charakter, ktorým sa líši od susedných zón. Práve prelínanie sa mestských a vidieckych sídelných elementov je imanentnou črtou prímestskej zóny. Rozsah prímestskej zóny závisí od mnohých faktorov, najmä od veľkosti mesta a jeho pozície v sídelnom systéme krajiny. Pri vymedzovaní prímestskej zóny je možné použiť viacero kritérií. Okrem zastúpenia jednotlivých funkcií z hľadiska miery ich mestskosti sú to hustota obyvateľstva, percentuálny podiel zastavaných plôch, intenzita dochádzky a odchádzky za prácou a pod. V podmienkach USA vznikajú v prímestskej zóne suburbiá, tvorené areálmi bývania strednej spoločenskej vrstvy.

Vidiecko-mestská zóna (rural-urban fringe) je termín, ktorý sa ujal v anglosaskom bádateľskom prostredí. Podľa R.J. Pryora (1968) ide o tranzitívnu zónu medzi kontinuitne a kompaktne zastavanými mestskými a predmestskými areálmi centrálneho mesta (jadra aglomerácie) a vidieckym zázemím mesta. Vzniká v priestore, kde mesto uplatňuje svoju expanziu v dôsledku svojho rastu a je teda teritóriom invázie mestských foriem využitia zeme. Vyznačuje sa miešaním mestských a vidieckych foriem využitia zeme, stretávaním sa urbanizácie s ruralitou a dopadmi expanzie mesta na poľnohospodársku krajinu. V rámci tejto zóny sa vyčleňuje vnútorná a vonkajšia podzóna, ktoré sa líšia mierou prieniku mestských čŕt. Vnútorná podzóna je v pokročilejšom štádiu prechodu od vidieckej k mestskej krajine. Vo vonkajšej zóne prevládajú vidiecke črty, avšak vyskytujú sa tam už elementy indikujúce prienik mestských čŕt. Ide najmä o areály náročné na záber plôch, čo limituje možnosť ich výskytu v iných zónach (napr. letiská, priemyselné podniky, hypermarkety a megamarkety, smetiská, čistiarne odpadových vôd, cintoríny a pod.).

Medzimesto (Zwischenstadt) - je termín, ktorý sa začal používať v nemeckom bádateľskom prostredí v súvislosti s prehodnocovaním modelov miest (gravitačné modely, model centrálnych miest, model mestského regiónu), ktoré odrážali tradičné funkčné väzby medzi jadrom mesta a zázemím. Tieto tradičné väzby sa pod vplyvom suburbanizácie menia a jadro mesta stráca svoje dominantné postavenie. Medzimesto sa chápe, na rozdiel od chápania zázemia ako suburbánneho a teda rozširujúceho sa mestského priestoru, ako samostatná priestorová jednotka so zmiešaným mestsko-vidieckym charakterom. Pre vymedzenie tohto územia však doteraz neboli prijaté všeobecne akceptovateľné kritériá (Sieverts 1997).

Mestský tieň (angl. urban shadow) je pojem viažúci sa na priestor, ktorý obklopuje vidiecko-metskú zónu. Vplyv mesta sa v tejto zóne prejavuje už len sporadicky (napr. nepoľnohospodárskym vlastníctvom pôdy, výskytom rozptýlených nepoľnohospodárskych sídiel, resp. potrebou dochádzania za prácou a službami do mesta). Ešte vzdialenejšou zónou od mesta je vidiecke zázemie (angl. rural hinterland), kde sa už vplyv mesta prejavuje len minimálne. V zóne mestského tieňa a vo vidieckom zázemí sa (napr. v USA) možno stretnúť s exurbiami, ktoré tvoria areály bývania najvyššej vrstvy spoločnosti.

Okrajové pásmo (fringe belt) je termín viažuci sa na morfologicko-genetický smer urbánnej geografie, predovšetkým na Conzenovu koncepciu morfologickej analýzy mesta. Ide o pásmo so zmiešaným využitím zeme na okraji zastavaného územia mesta, ktorého morfologicko-funkčná heterogenita je odrazom koncentrácie aktivít vytláčaných z mesta pôsobením centrifugálnych síl (Whitehand 1967).

Sumarizujúc uvedené poznatky je možné za kľúčový priestor prejavov suburbanizácie označiť prímestskú zónu, ktorú možno stotožniť s vidiecko-mestskou zónou v anglosaskej bádateľskej tradícii alebo prímestskou zónou v poľskej bádateľskej tradícii. Prímestská zóna sa vyznačuje nasledovnými črtami:

  • obklopuje kompaktne zastavané vnútorné mesto,
  • z morfologicko-funkčného hľadiska je heterogénnym územím, vyznačujúcim sa interferenciou mestských a vidieckych foriem využitia zeme a zástavby,
  • zo sociálneho hľadiska je územím prelínania sa vidieckeho spôsobu života autochtónneho obyvateľstva s mestským spôsobom života alochtónneho obyvateľstva (reprezentovaného najmä príslušníkmi stredných a vyšších stredných vrstiev, ktorí tu imigrovali z vnútorného mesta),
  • z administratívno-správneho hľadiska je tvorená zväčša územiami, ktoré nie sú administratívnou súčasťou mesta,
  • je vnútorne diferencovaná z hľadiska miery urbanizácie, pričom táto miera vo všeobecnosti klesá s rastúcou vzdialenosťou od stredu mesta až napokon prímestská zóna plynule prechádza do zóny mestského tieňa,
  • zvyšovanie miery urbanizácie v prímestskej zóne má z priestorového hľadiska selektívny charakter a dochádza k nemu najprv na územiach s najlepšími predpokladmi, neskôr sa miera urbanizácie zvyšuje aj v menej atraktívnych areáloch.

Vznik a vývoj suburbanizácie

Korene suburbanizácie siahajú do Anglicka, kde sa už v 18. storočí rozšírila medzi príslušníkmi buržoázie móda vlastniť vilu vo vidieckom prostredí a zároveň v blízkosti mesta. Motívom týchto snáh bola príťažlivosť vidieckej krajiny kontrastujúca so znečisteným prostredím priemyselných miest. V literatúre však možno nájsť aj názory, že prvotná suburbanizácia sa prejavovala už v staroveku a stredoveku budovaním predmestí. Podľa nášho názoru však budovanie predmestí v staroveku a stredoveku malo celkom iné príčiny. Išlo v podstate o proces kontinuitného adičného rozvoja mesta po vyčerpaní rozvojových možností v intramurálnych priestoroch opevnených miest. Podobne vo väčších mestách (napr. Prahe) vznikali v susedstve existujúcich celé nové mestá s vlastným fortifikačným systémom. Staroveké a stredoveké predmestia mali odlišný charakter i z hľadiska sociálnej štruktúry obyvateľstva, pretože ich zvyčajne obývali najnižšie vrstvy obyvateľstva. Z uvedených dôvodov nie je možné budovanie predmestí v predindustriálnej fáze urbanizácie považovať za prejav suburbanizačných procesov.

Výraznejšiu dynamiku suburbanizácia zaznamenala až na prelome 19. a 20. storočia. K hlavným podmieňujúcim faktorom jej vzniku a dynamického rozvoja patrili technologické, ekonomické, sociáno-kultúrne, demografické, environmentálne a inštitucionálne faktory:

  • Vplyv technologických faktorov sa prejavil urýchlením a uľahčením spojenia medzi mestom a jeho prímestskou zónou. Veľmi významným technologickým faktorom bol rozvoj železničnej dopravy a neskôr vynález automobilu a následný rozvoj automobilovej dopravy1. V súčasnosti je dôležitým technologickým faktorom rozvoj informačných a komunikačných technológií, najmä internetizácia.
  • Ekonomické faktory sa prejavili štrukturálnymi zmenami v hospodárstve, ktoré vyvolali expanziu obchodných, službových a administratívnych funkcií v centrách miest, spojenú s vytláčaním obytnej funkcie a postupný nárast pozemkovej renty v centrách miest. Prímestská zóna na druhej strane poskytovala mnoho lacných a rozľahlých voľných pozemkov.
  • Sociálno-kultúrne faktory sa prejavili nárastom zámožnosti mestského obyvatedľstva a formovaním sa početnej vyššej strednej vrstvy. Toto obyvateľstvo pritom zaznamenalo výraznú zmenu hodnotových preferencií z hľadiska výberu miesta bývania2.
  • Demografické faktory sa prejavili prudkým rastom počtu a hustoty obyvateľov miest v dôsledku baby boomu (najmä po druhej svetovej vojne) a imigrácii vidieckeho obyvateľstva.
  • Environmentálne faktory sa prejavili postupným zhoršovaním kvality životného prostredia vo vnútornom meste, čo viedlo jeho obyvateľov k hľadaniu miest bývania s priaznivejšími podmienkami.
  • Inštitucionálne faktory sa prejavili územno-plánovacími decíziami o budovaní záhradných a satelitných miest, ktoré mali odľahčiť neúmerne rýchly rast kompaktných jadier veľkých mestských aglomerácií. K inštitucionálnym faktorom možno zaradiť aj rozličné formy podpory výstavby rodinných domov v prímestských zónach.

Atribúty suburbanizácie

Z doterajších úvah je zrejmé, že suburbanizácia je procesom, ktorý vedie k zvyšovaniu stupňa urbanizácie v prímestskej zóne. Pri precizovaní definície suburbanizácie je potrebné poukázať na niektoré otvorené otázky, ktoré nie sú v literatúre jednoznačne chápané:

Sumarizujúc je možné, v súlade s T. Tammaru (2001), identifikovať päť základných atribútov suburbanizácie, na ktorých sa zhodujú mnohí autori:

  • decentralizácia obyvateľstva v mestskej aglomerácii z centrálnej časti mesta a jadra mestskej aglomerácie do prímestskej zóny,
  • faktorom tejto decentralizácie boli najmä environmentálne hľadiská a želania obyvateľov bývať v kvalitnejšom prostredí,
  • vo svojom inciálnom štádiu viedla suburbanizácia k nárastu dochádzky za prácou z prímestskej zóny do centra mesta a až v neskoršej fáze vývoja bola rezidenčná suburbanizácia sprevádzaná decentralizáciou pracovných príležitostí,
  • suburbanizácia prispieva k zotieraniu hraníc medzi mestským a vidieckym priestorom zásluhou rozširovania sa nízkohustotnej obytnej zástavby a komerčných areálov,
  • suburbanizácia je výrazne spätá s určitými štádiami životného cyklu ľudí.

Priestorové formy suburbanizácie

Suburbanizácia sa prejavuje vznikom rozličných morfologických foriem priestorového rozvoja mesta. V súvislosti s veľmi výrazne rozptýleným rozvojom miest v USA sa na označenie tejto formy suburbanizácie v literatúre ujal termín urban sprawl (nem. Zersiedelung, slov. rozvaľovanie sa mesta). Urban sprawl je charakterizovaný živelným, extenzívnym rozvojom obytných a komerčných objektov mimo kompaktnej zástavby mesta.

K priestorovému rozvoju mesta môže dochádzať tromi spôsobmi. Prvým spôsobom je kontinuitný nízkohustotný rozvoj (low density continous development) na okraji kompaktného mesta, ktorý na základe skôr uvedených metodologických úvah považujeme za súčasť urbanizácie. Ďalšie dva spôsoby už možno zaradiť k suburbanizácii. Je to jednak skokovitý spôsob rozvoja zástavby (leap-frog development), pri ktorom sú nové zastavané plochy od seba navzájom oddelené nezastavanou, voľnou krajinou. Inou formou je pozdĺžný rozvoj (ribbon development), kedy k rozvoju zástavby dochádza pozdĺž radiálnych komunikácií, vychádzajúcich z kompaktného mesta. Zástavba sa môže rozvíjať po jednej alebo i po oboch stranách komunikácie.

Rezidenčná suburbanizácia má zväčša rozvíja skokovitým spôsobom, kým komerčná suburbanizácia sa častejšie rozvíja pozdĺžnym spôsobom. V suburbánnej zóne sa v dôsledku týchto procesov vytvára veľmi ťažko identifikovateľné sídelné útvary, pre ktoré sa v nemeckej literatúre ujal termín mestská kaša (Siedlingsbrei). Vlastné rezidenčné areály suburbií prešli určitým vývojom svojej morfologickej štruktúry. V prvej fáze rozvoja (na prelome 19. a 20. stor.) mali najčastejšie šachovnicový pôdorys, tvorený priamimi ulicami pretínajúcimi sa pod pravým uhlom. Neskôr (v 30. a 40. rokoch 20. stor.) začali pribúdať zvlnené štruktúry, kde už neboli ulice dôsledne prepojené. V druhej polovici 20. stor. tento vývoj viedol k presadeniu sa insulárnych štruktúr s veľkým počtom izolovaných slepých uličiek.

V Európe nemá suburbanizácia natoľko živelný charakter ako v USA, čo je spôsobené väčšími inštitucionálnymi vplyvmi, najmä prostredníctvom nástrojov územného plánovania. Na transformácii prímestskej zóny sa dynamickejšie a radikálnejšie podieľajú komerčné projekty, spojené s lokalizačnými preferenciami obchodných, distribučných, skladovacích a výrobných aktivít s vysokými nárokmi na plochu a dopravnú dostupnosť. Zatiaľ čo výstavba rodinných domov je rozptýlená do mnohých malých lokalít, hypermarkety a nákupné centrá sa sústreďujú v blízkosti diaľnic a významných dopravných križovatiek.

Rezidenčná suburbanizácia sa prejavuje v niekoľkých formách. Dochádza k výstavbe celých rezidenčných okrskov s výstavbou rodinných domov na kľúč a ich postupnému predaju, rozparcelovaniu pôdy na stavebné pozemky s doplnením infraštruktúry a nasledovným predajom pre individuálnu výstavbu. Tak vznikajú luxusné okrsky bývania na okrajoch vidieckych sídiel, ale aj vo voľnej krajine. Suburbanizácia tiež prebieha na voľných parcelách vo vnútri obce.

Sumarizujúc doterajšie poznatky o priestorových formách rezidenčnej suburbanizácie je možné identifikovať výskyt jej nasledovných priestorových foriem:

  • vypĺňanie voľných parciel v rámci intravilánov prímestských sídiel,
  • výstavbu solitérnych nových domov na okrajoch intravilánov prímestských sídiel,
  • výstavbu celých kolónií rodinných domov, ktoré priestorovo nadväzujú na staršiu zástavbu prímestských sídiel,
  • výstavbu samostatných rezidenčných kolónií, oddelených od ostatnej zástavby nezastavaným územím,
  • výstavbu solitérnych domov oddelených od ostatnej zástavby nezastavaným územím.

V prípade kolónií rodinných domov sa možno stretnúť s ich striktným oddelením od ostatného priestoru, limitovaným resp. kontrolovaným vstupom na ich územie, čo je fyzickým prejavom procesu separácie. Pre tieto kolónie sa zaužívalo pomenovanie citadely. Obývané sú tzv. uzavretými komunitami.

Dôsledky suburbanizácie

Suburbanizácia má významné ekonomické, sociálne a environmentálne dôsledky. Pri nízkej hustote zástavby dochádza k výraznej priestorovej segregácii ľudských aktivít ako sú bývanie, zamestnanie, nákupy, a i. Suburbánne formy osídlenia si vyžadujú vyššie nároky na energiu, čas a priestor i financie. Obyvateľstvo bývajúce v izolovaných, až sterilne pôsobiacich obytných okrskoch, je silne závislé na dochádzke osobným automobilom do zamestnania, školy, za službami, kultúrou a zábavou. Vysoká priestorová koncentrácia niektorých funkcií a ich značná priestorová segregácia vyvolávajú neustále prepravné toky, čo negatívne ovplyvňuje kvalitu životného prostredia. Na druhej strane dochádza k úpadku verejnej dopravy, ktorá nedokáže efektívne obsluhovať rozptýlenú, nízkohustotnú obytnú zástavbu.

Sociálne dôsledky suburbanizácie sa prejavujú predovšetkým v separácii, segregácii a selektívnej migrácii obyvateľstva. Do prímestských lokalít sa z vnútornej časti mesta sťahujú predovšetkým domácnosti s vyšším sociálnym statusom. Postupne tak môže vzniknúť segregácia medzi obyvateľmi predmestí a vnútornej časti mesta. Luxusné rodinné domy na vidieku si zriaďujú takmer výhradne obyvatelia s vysoko nadpriemernými príjmami a vyšším vzdelaním. Ich sociálny status tak ostro kontrastuje s pôvodným obyvateľstvom vidieka, čo môže viesť k narušeniu tradičných vidieckych sídelných štruktúr v suburbánnej zóne. Nové rezidenčné areály sú často obohnané múrmi na spôsob hradieb, čím vznikajú uzavreté komunity (gated communities). Narastá odcudzenie a strata sociálnych kontaktov medzi rozličnými spoločenskými vrstvami. V tomto smere môže rezidenčná suburbanizácia viesť k postupnému formovaniu duálneho mesta.

V súvislosti s dopadom suburbanizácie na spoločnosť môžme hovoriť aj o kolapse geografickej a spoločenskej hierarchie. Namiesto sústredenia funkcií podľa istého hierarchického stupňa dochádza k ich rozptýleniu do niekoľkých izolovaných uzlov. Funkcie a služby sa sťahujú za zákazníkmi z centra do zázemia. Vo vnútorných mestách zostávajú nevyužité pozemky so starými rozpadajúcimi sa budovami a v oblastiach bývalej priemyselnej výroby aj so značne znečistenou pôdou (brownfields) . Investori uprednostňujú výstavbu na zelenej lúke (greenfields). Dochádza tak k strate úrodnej poľnohospodárskej pôdy, k jej zmenšovaniu a fragmentácii.

Podľa viacerých autorov proces suburbanizácie nie je možné zastaviť, preto je potrebné uskutočniť rôzne opatrenia pre jej regulatívny rozvoj. Škodlivý trend postupného rozvoľňovania zástavby je potrebné zastaviť. Prvé skúsenosti z usmerňovania a korigovania suburbanizácie (smart growth) sú známe už aj z prostredia USA (napr. Portland).

Definícia suburbanizácie

Na základe doterajších úvah je možné pokúsiť sa o podanie nasledovnej definície suburbanizácie. Suburbanizácia je proces, prejavujúci sa v industriálnej a postindustriálnej fáze urbanizácie, pri ktorom dochádza k zvyšovaniu miery urbanizácie areálov ležiacich v prímestskej zóne, ktoré sú v iniciálnej fáze suburbanizácie priestorovo odlúčené od kompaktného mesta (jadra mestskej aglomerácie). K zvyšovaniu miery urbanizácie dochádza predovšetkým pod vplyvom rozvoja rezidenčných areálov ako dôsledku imigrácie obyvateľstva z vnútorného kompaktného mesta, motivovanej túžbou po zvýšení kvality bývania a životného prostredia a podmienenej technologickým pokrokom v doprave. Rezidenčná suburbanizácia je nasledovaná presunom pracovných príležitostí a komerčných aktivít z centra a vnútorného mesta ako aj vznikom nových aktivít a s nimi spätých trvalých zariadení (t.j. komerčnou suburbanizáciou), čo môže v pokročilom štádiu rozvoja viesť k vzniku okrajových miest konkurujúcich pôvodnému jadru mestskej aglomerácie. V konečnom dôsledku môže suburbanizácia vyústiť do premeny pôvodne monocentrickej urbánnej štruktúry na polycentrickú.

Suburbanizácia v postkomunistických krajinách a na Slovensku v období reálneho socializmu
Suburbanizačné procesy v dnešných postkomunistických krajinách boli v období reálneho socializmu výrazne spomalené až zastavené. Nevýrazná alebo žiadna suburbanizácia patrí teda k špecifickým črtám urbanizačných procesov v socialistických krajinách. Nevylučuje to ani fakt, že v určitých obdobiach a vo vybraných mestách bolo možné aj v tomto období suburbanizáciu registrovať.

V našich podmienkach nepochybne dôležitým faktorom absencie suburbanizácie bolo celkové zaostávanie urbanizačných procesov na Slovensku za západnou Európou a fakt, že urýchlená urbanizácia v období reálneho socializmu bola z veľkej miery generovaná štátnymi intervenciami - industrializáciou a modernizáciou iniciovanou "zhora". Napríklad v 50.rokoch 20. stor. žilo ešte stále 65 % obyvateľov Slovenska na vidieku. Preto o tradíciách suburbanizácie na Slovensku nemožno hovoriť. Odlišná bola situácia v českých krajiných, ktoré tvorili vyspelejšiu časť česko-slovenského štátu s dlhšou tradíciou urbanizácie v jej industriálnej fáze. Tu je preto možné prijať tézu o prerušení suburbanizačných tendencií, ktoré bolo možné identifikovať v medzivojnovom období najmä v zázemí Prahy.

Po druhej svetovej vojne teda nastalo v Česko-Slovensku obdobie nepriaznivé pre suburbanizáciu. Podľa Musila to bolo zapríčinené reštriktívnou politikou obmedzujúcou výstavbu rodinných domov na okraji miest a relatívne malými rozdielmi v nákladoch na bývanie vo vnútornom meste a prímestských sídlach. Rozvoj malých obcí v susedstve miest bol spomalený prijatím koncepcie strediskovej sústavy osídlenia, ktorá preferovala len strediskové obce. Nestrediskové obce preto upadali, nerozvíjala sa v nich technická infraštruktúra a boli nedostatočne dopravne obsluhované. V podmienkach centrálne riadenej ekonomiky neexistoval trh s nehnuteľnosťami a pozemkami, boli odstránené hypotekárne úvery a stavebné sporenie. Ekonomické nástroje trhového mechanizmu boli pri rozhodovaní o priestorovom rozdelení zdrojov a priestorovej organizácii spoločnosti nahradené politicko-administratívnymi nástrojmi (územné plánovanie), ktoré sa opierali o ideologické ciele socializmu.

Pre zabezpečenie bývania sa uprednostnila koncepcia výstavby veľkých obytných súborov - sídlisk. Sídliská boli výsledkom spolupôsobenia viacerých faktorov a interferencie ideí viacerých koncepcií - koncepcie socialistickej bytovej politiky, koncepcie modernej architektúry a urbanizmu a koncepcie socialistickej kultúry. Veľmi dôležitým faktorom bol vývoj stavebných technológií, odrážajúci trend posunu k industriálne chápanej výstavbe obytných domov, kde dominovali princípy hromadnosti, sériovosti a štandardizácie.

Urbanistické koncepcie reálneho socializmu však celkom neobchádzali problematiku rozvoja prímestskej zóny. Inšpirujúc sa koncepciami záhradných miest vytvorili koncepciu miest-sputnikov, ktoré však mali okrem obytnej funkcie a obslužnej vybavenosti mať svoju vlastnú hospodársku základňu a teda jeho obyvatelia by neboli nútení dochádzať za prácou do jadra aglomerácie. Satelitné mestá boli vybudované najmä v okolí Moskvy a pri ďalších veľkomestách Sovietskeho zväzu (Baku, Tbilisi, Kyjev, Charkov, Nižnyj Novgorod, Sankt Peterburg). Sputniky však neboli považované za zásadné riešenie sídelnej štruktúry.

Použili sa len v prípade veľkých miest, u ktorých sa malo dosiahnuť spomalenie rastu . Rozhodujúci vplyv na rozvoj osídlenia v prímestských zónach mali územné plány záujmových území miest. V našich podmienkach vznikli prvé plány tohto druhu v 50. rokoch 20. storočia (napr. Bratislava v r. 1955), pričom tvorili súčasť smerných územných plánov miest. Pri územnom plánovaní sa vychádzalo z princípov Athénskej charty a teda dôslednej územnej deľby práce do jednotlivých funkčných zón.

Vzhľadom na to, že spomínané faktory zabraňujúce výraznejším prejavom suburbanizácie boli u nás odstránené po r. 1989, je možné suburbanizáciu považovať za jeden z dôležitých sprievodných transformačných procesov intraurbánnych štruktúr postkomunistických miest. Suburbanizácia je proces, ktorý je závislý od veľkosti mesta a jeho pozície v hierarchickej štruktúre sídelného systému. Spravidla sa najvýraznejšie prejavuje v okolí veľkomiest a metropol. Menej výrazné prejavy suburbanizácie je možné registrovať v okolí miest strednej veľkosti.