Predmetom, čiže objektom záujmu ochrany prírody je "príroda" so všetkou rozmanitosťou životných foriem, podmienených geochemickými cyklami, ktorá je v neustálom dynamickom vývoji a na ktorú priamo a nepriamo pôsobia antropogénne vplyvy.
Defínícia ochrany prírody
V samotnom pojme "ochrana" sú implementované záujmy človeka, ktorý z pozície subjektu (mysliacej a konajúcej bytosti), na základe poznania evolúcie prírody a fungovania jej systémov, hodnotí súčasný stav a príčiny poškodenia, prípadne ohrozenia prírody, rozmanitosti životných foriem (biologickej diverzity) a odchýlky fungovania geochemických (energetických, látkových a biologických) cyklov v ekosystémoch, a na základe získaných poznatkov určuje, ako predchádzať ohrozeniu a čo z prírody, kedy, kde a ako je potrebné vyňať z bežného využívania ľudskou spoločnosťou a chrániť alebo manažovať - starať sa v záujme zachovania a udržania kvality biosféry, ako predpokladu existencie ľudstva. (Vološčuk 2003, s.115)
Ochrana znamená vždy prítomnosť subjektu, ktorý ochraňuje niečo alebo niekoho pred niečím alebo niekým. Ochrana je vždy proti niečomu alebo niekomu a teda vždy má výraznú negatívnu dimenziu (KRCHNÁK, 1996).
Príroda, ako večný vývojový proces hmoty na Zemi má tri vývojové epochy: neživú prírodu, živú prírodu a ľudskú spoločnosť. Podľa súčasných vedeckých poznatkov a podľa filozofie svetových náboženstiev človek dlhé veky nebol súčasťou vývoja prostredia organizmov. Objavil sa až potom, keď bolo sformované prostredie organizmov a keď už existovali živé organizmy.
Do vývoja neživej a živej prírody zasiahol neskoršie a to v rozličných dobách rozličným spôsobom. Tým mnohonásobne zvýšil pôvodnú diverzitu prírody. Preto štúdium relatívne najmenej narušenej prírody predstavuje celkom odlišnú problematiku ako štúdium človekom narušenej prírody.
Aby človek mohol účelne zasahovať do vývoja prírody, je potrebné si vytvoriť reálnu predstavu o vzájomných vzťahoch organizmov človekom len málo ovplyvnených. To je jedna stránka ochrany prírody - chrániť najzachovalejšie časti prírody pre potreby vedeckého skúmania prírodných procesov v relatívne najmenej narušených ekosystémoch.
Zákon o ochrane prírody
Aj náš zákon o ochrane prírody krajiny č. 543 z 25. júna 2002, platný od 1. januára 2003, ochranou prírody a krajiny rozumie obmedzovanie zásahov, ktoré môžu ohroziť, poškodiť alebo zničiť podmienky a formy života, prírodné dedičstvo, vzhľad krajiny, znížiť jej ekologickú stabilitu, ako aj odstraňovanie následkov takých zásahov. Súčasne však pod ochranou prírody a krajiny zákon rozumie aj starostlivosť o ekosystémy. Máme tu teda do činenia s dvoma procesmi - ochranou niečoho pred niečím a súčasne starostlivosť o to, čo ochraňujeme.
História a budúcnosť ochrany prírody
Ochrana prírody, podobne ako ochrana lesa, má dlhú históriu. Keď človek na úsvite svojho rozumového vývoja prišiel na to, že plodiny nemusí len náhodne zbierať, ale môže ich aj pestovať na určitom mieste a že zvieratá nemusí náhodne loviť, ale môže ich aj doma chovať, usadil sa a začal budovať svoje ekumény. Začal sústavne pretvárať prírodu okolo seba. Nechránil lesy, ale svoje oplotené políčka, ktoré získal odstraňovaním lesa. Chránil ich pred zverou a zlodejmi. Súčasne sa však o svoje pole staral, aby mal z neho úžitok.
Účinná ochrana a starostlivosť o prírodu, les a životné prostredie je možná len v spoločensko-politickom a ekonomickom prostredí, ktoré sa nevyznačuje bezstarostnosťou, ľahostajnosťou a nezodpovednosťou zodpovedných inštitúcií a ľudí voči prírode, lesu a životnému prostrediu. Ekologizovať nastupujúce storočie na prahu tretieho tisícročí možno len cez ekologizáciu človeka a tá je procesom jeho humanizácie, jeho sebarealizácie, resp. sebaindentifikácie ako ľudskej bytosti (KRCHNÁK, 1998). Úcta k životu, starostlivosť o biodiverzitu a životné prostredie, vrátane prírodného a teda i lesného prostredia je predpokladom možnosti existencie budúcich pokolení.
Etickou povinnosťou ľudstva je zachovanie celej biodiverzity v jej prirodzenom prostredí, teda nielen ochrana osobitne oddelených ostrovov "najpôvodnejšej' prírody v krajine, ale aj "kultúrnej" krajiny. Pod "kultúrnou krajinou" chápeme prírodu a ľudské výtvory vrátane sociálnych vzťahov ľudskej spoločnosti, o ktorú sa človek ohľaduplne stará.
V takto chápanej starostlivosti o krajinné systémy je aj ponechanie vybraných častí na samovoľný vývoj v plošne obmedzenom rozsahu, teda starostlivosť bez zasahovania. V tomto prípade starostlivosť sa zameriava na prevenciu, na predchádzanie možného poškodenia auto regulačných procesov. Prevencia je kľúčovým ohnivkom v reťazi komplexnej ochrany a starostlivosti o ekosystémy (Vološčuk 2003, s. 117).