Prvými Európanmi, ktorí začali nový kontinent osídľovať a využívať jeho zdroje, boli Španieli. V roku 1513 sa vylodili na Floride a dosiahli tak prvý krát pôdu vlastného kontinentu. Prišli ako dobyvatelia. Domorodí obyvatelia mali pre nich pracovať a slúžiť im ako otroci. Španieli ich nútili zriecť sa svojho náboženstva a prevziať kresťanskú vieru. Španielski dobyvatelia osídľovali juhovýchodnú časť severoamerického kontinentu a neskôr aj územie dnešného Texasu.
Ich príchod veľmi dramaticky zasiahol do života veľkého množstva indiánskych kmeňov. Pred príchodom bieleho muža Indiáni nepoznali kone. Veľmi rýchlo si ich však obľúbili. Indiáni, ktorí obývali rozsiahle pláne strednej časti amerického kontinentu sa živili pestovaním plodín a kone používali na lov bizónov. Pôvodne bizónov naháňali pešo. S koňom sa však pri love stali omnoho úspešnejší. Kmene tak mohli po pláňach kočovať za veľkými stádami bizónov.
Začiatkom 17. storočia začali na severoamerický kontinent prenikať i ďalší Európania. Na východné pobrežie priplávali Angličania a Holanďania. Na rozdiel od Španielov tu prišli žiť a obrábať pôdu svojimi vlastnými silami. Indiánom sa preto zdali byť neškodní. Mnoho Indiánov malo z ich príchodu radosť a radi s nimi spolupracovali. Zvlášť obchod rozkvital, keď si od Európanov začali kupovať pušky, oceľové náradie a iné veci, ktoré nevedeli sami vyrobiť.
Nedorozumenia a hádky však postavili Indiánov a Európanov proti sebe. Dve civilizácie založené na hodnotách a myšlienkach, ktoré si zásadne odporovali nemohli jednoducho žiť vedľa seba v mieri. V roku 1636 chceli osadníci v Massachusetts pomstiť údajnú vraždu dvoch obchodníkov. Zmasakrovali dedinu indiánskeho kmeňa Pekotov s 500 obyvateľmi. Takýto postup sa stal typickou reakciou európskych osadníkov po dobu ďalších 300rokov. Biely muž pozeral na Indiánov povýšenecky, považoval ich za divochov a pohanov.
Prevažnú časť 18.storočia dokázali Indiáni svoje územie brániť. Angličania, Francúzi a Španieli sa zamerali na boj o nadvládu nad „Novým svetom“ medzi sebou. Indiáni bojovali vo vojne o nezávislosť. Vojna skončila víťazstvom amerických kolonistov a zrodom Spojených štátov amerických. Počas vojen v 18.storočí sa odohralo mnoho krutých bojov s mnohými umučenými a zavraždenými na obidvoch stranách. Niektoré indiánske kmene praktizovali kruté zvyky. Jedným z nich bolo skalpovanie zabitých nepriateľov. Predstavuje odrezanie a stiahnutie kože vrátane vlasov na temene hlavy. Zvlášť v týchto dobách našlo skalpovanie úrodnú pôdu aj medzi Európanmi a dosť rýchlo sa rozšírilo. Skalpovanie neprestáva ani v 19.storočí.
Po úspechu americkej revolúcie došlo k niekoľkým ďalším konfliktom medzi jednotlivými európskymi národmi. Nová Americká republika začala vyvíjať trvalý, silný tlak na Indiánov, aby predali pôdu bielym prisťahovalcom alebo aby sa ich vzdali v prospech bieleho muža. Samotní Indiáni potom museli utiecť alebo sa presťahovať do rezervácií. Vládni vojaci mali za úlohu „vyčistiť“ zem od Indiánov dokonca aj takých, ktorí prijali oblečenie a životný štýl bielych mužov.
Odpor indiánskych kmeňov žijúcich východne od Mississippi skončil v roku1830. Západne od tejto rieky sa rozprestierajú rozsiahle planiny, ktoré sa zdali byť príliš suché a neúrodné, aby sa tam mohol biely muž usadiť. Vlády Spojených štátov sa rozhodla zatlačiť indiánske kmene práve na západ, do týchto planín. Územie planín malo podľa nariadenia vlády patriť Indiánom , kým „tráva bude rásť a rieky tiecť“. Medzi indiánskymi kmeňmi, ktoré boli zatlačené na západ, boli aj Indiáni kmeňa Čerokí. Tí si u súdneho dvora vybojovali svoje práva, ale aj tak boli roku 1838 deportovaní do Oklahomy. Počas cesty takmer štvrtina kmeňa zomrela od hladu, vyčerpaním alebo ochoreli.
Indiánom však nebolo územie planín dopriane, kým tráva bude rásť a rieky tiecť. Ich prekliatím sa stalo zlato, ktoré bolo objavené v Kalifornii v roku 1849. Od tejto doby vozili vlaky tisíce prospektorov priamo cez indiánske lovište. Akonáhle prospektori zbadali, že život na tomto území nieje tak nehostinný, ako sa spočiatku zdalo, hrnula sa nová vlna prisťahovalcov. Keď bola americká armáda povolaná, aby chránila pionierov, vznikol nový konflikt- tento krát však so smutným koncom pre Indiánov.
Indiáni boli schopní dlho čeliť zmenám, ktoré prichádzali s bielymi mužmi. Kočovný spôsob života lovcov spravil z Indiánov výborných strelcov a jazdcov na koňoch. Dobre ich vybavil pre partizánsky spôsob boja. Ale nakoniec Indiáni bielym mužom predsa len podľahli. Pravdepodobne najdôležitejšiu úlohu v tom zohralo plošné vyhubenie bizónov- hlavného zdroja obživy. Bieli muži zabíjali bizóny po stovkách len pre ich kožu alebo len pre zábavu. Potom, čo boli bizóny takmer vyhubení, museli sa Indiáni vzdať svojho kočovného spôsobu života a usadiť sa v rezerváciách, zriadených americkou vládou.
Samozrejme, existovali kmene, ktoré sa nedali len tak ľahko. Siuxovia vzdorovali bielym kolonizátorom veľmi húževnato. Na obranu svojich území viedli tri víťazné vojny. Štvrtá vojna začala v okamihu, keď bolo v pohorí Black Hills, v južnej Dakote, objavené zlato. V tejto vojne sa odohrala aj slávna bitka pri Little Big Horn, ktorá generálovi Custerovi a jeho 200mužom priniesla smrť. Vtedy Siuxovia a Čejeni, ktorým velili Sitting Bull (Sediaci Býk) a Crazy Horse (Splašený kôň), porazili armádu generála Custera. Toto víťazstvo však nezmenilo budúcnosť Indiánov. O niekoľko rokov zahynul rukou vraha Sediaci Býk. A to bol koniec indiánskych nádejí.
Pôvodné obyvateľstvo Ameriky, kmeň za kmeňom postupne zahnali do rezervácii. Časy tepee, časy rozľahlých voľných priestranstiev a bizónov navždy pominuli. Zatlačení do chudobných krajov boli Indiáni ponechaní napospas biede, analfabetizmu, nezamestnanosti a jej dôsledkom: alkoholizmu a zločinnosti. Pred príchodom Európanov sa počet indiánskeho obyvateľstva v Amerike odhadoval prinajmenšom na tri milióny. V roku 1909 ich narátali už len 220 000. Vyhynuli cele indiánske národy.
V tejto dobe bola väčšina Indiánov násilne vytlačená zo svojich pôvodných lovíšť a odvezená do rezervácie. Podmienky v nich boli veľmi zlé a vyvolali niekoľko povstaní. Posledná iskra nádeje na nový indiánsky odpor zhasla v roku1886, keď náčelník Apačov Geronimo kapituloval. O štyri roky neskôr došlo k bitke pri Wounded Knee. Nebola to bitka v pravom slova zmysle, išlo skôr o krvavý masaker 250tich mužov, žien a detí kmeňa Siuxov. Vojaci boli pôvodne povolaní, aby potlačili nové náboženské praktiky nazývané ako tanec duchov, ktoré Indiáni prevádzali, pretože verili, že ich zbaví bieleho muža a vráti bizóny späť do prérie. Zdá sa však, že vojaci dali prednosť pomste za porážku v bitke pri Little Big Horn.
Morálka Indiánov okradnutých o majetok pomaly klesala. Ich počet sa prudko znížil. Úrady a iné oficiálne miesta sa snažili rozbiť kmeňový život Indiánov. V tejto súvislosti zohralo významnú rolu rozdelenie indiánskej pôdy medzi súkromných vlastníkov. Akékoľvek výhody a zisky si privlastňovali bieli osadníci. V období 1880-1930 prišli Indiáni najrôznejšími spôsobmi o dve tretiny pôdy, ktorá im bola ponechaná.
Indiáni sa stali americkými občanmi v roku1924. Mnohí z nich, keď videli, že pôvodný spôsob života sa nedá obnoviť, sa odsťahovali do miest. Vymenili však iba biedu rezervácií za špinu a núdzu brlohov na predmestiach veľkých miest. Počet Indiánov sa začal zvyšovať až po roku1960, kedy sa podobne ako iné menšiny začali hlásiť o svoje občianske práva. Bez ohľadu na zlé vzdelanie, vysokú nezamestnanosť a prejavy rasovej diskriminácie sa mnoho Indiánov dnes pokúša nájsť svoju vlastnú identitu. Snáď aj vďaka tomu dosiahla populácia Indiánov dva milióny. Tradičná indiánska kultúra ešte prežíva v početných indiánskych rezerváciách. Súčasne ekologické problémy priam volajú po starostlivosti o prírodu, aká bola vlastná Indiánom. Z toho hľadiska sa veru máme čo učiť z ich životných postojov, ktoré odzrkadľujú aj mnohé mýty a legendy, čo nám zanechali.