Pieninský národný park sa nachádza v severnej časti Slovenska pozdĺž štátnej hranice s Poľskou republikou. Má výmeru 3 749 ha a nachádza sa v katastrálnych územiach siedmich obcí: Červený Kláštor, Haligovce, Kamienka, Lechnica, Lesnica, Stráňany, Veľký Lipník a okresoch Stará Ľubovňa a Kežmarok. 
Územie ochranného pásma má výmeru 22 444 ha.

Najzápadnejší bod územia národného parku a jeho ochranného pásma sa nachádza západne od obce Osturňa na hlavnom chrbte Spišskej Magury, na kóte Brija (999 m). Najvýchodnejší bod sa nachádza madzi obcami Stráňany a Kamienka na kóte Fakľovka (934 m). Severnú hranicu územia tvorí štátna hranica s Poľskou republikou a na juhu hrebeň Spišskej Magury. Vlastné územie národného parku tvorí krátky úsek bradlového pásma medzi obcou Červený Kláštor a kótou Fakľovka na rozhraní katastrárnych území Kamienka a Litmanová. 

Geologická skladba Pienin

Z hornín sú tu zastúpené rohovcové vápence, zeleno-červené radiolariové vápence, ílovce a lavicové vápence. Okrem toho sa tu nachádza súbor strednokriedových hornín, ktorý tvoria tmavé vápence, sliene a ílovce pieninského vývoja a kvartérne fluviálne sedimenty.

Členitosť tohto reliéfu spôsobuje rôznorodosť mikroklímy, s ktorou súvisí bohatstvo flóry a fauny. V dôsledku podnebia, polohy a zložitých vývinových procesov, ktoré prebiehali na území Pienin, nachádzame tu výnimočné množstvo suchomilných, teplomilných, vysokohorských, južných i severných druhov vegetácie. Zvlášť cenné sú druhy rastlín i živočíchov zo starších dôb, relikty, a nové druhy, endemity, ktoré vznikli vplyvom izolácie prostredia.

Pieninský národný park sa vyznačuje pestrou horninovou skladbou, ktorá je odrazom zložitého vývoja územia. Na geologickej stavbe územia sa podieľa haligovská jednotka, bradlové pásmo, vnútrokarpatský paleogén a kvartér.

Haligovská jednotka

Haligovská jednotka sa skladá z rôznych typov triasových až spodnokriedových, prevažne karbonátových sedimentov. Výstupy hornín vytvárajú dominantné skalné partie mohutných a často skrasovatených bradiel nad obcou Haligovce.

Bradlové pásmo

Bradlové pásmo vytvára asi 1,3 - 4,7 km široký pás z mezozoických a paleogénnych súvrství. Z troch orografických častí Pienin, zasahujú na naše územie Czorsztynske Pieniny - medzi prielomom Dunajca pri Czorsztyne a Pieninským potokom.

Druhú skupinu tvoria Pieninky medzi Pieninským potokom a oblúkom Dunajca poniže Lesnického potoka.

Treťou časťou sú Malé Pieniny, ktoré sa tiahnu od masívu Kače cez Vysoké skalky až k obci Jarabina a Litmanova.

Dominujúce postavenie v západnej skupine Czorsztynskych Pienin majú skalné veže Troch korún (982 m n.m.), ktoré sa nachádzajú na poľskom území, na našej strane ku nim patrí zalesnený masív Kláštornej hory (65766 m).
Sedimenty vnútrokarpatského paleogénu pokrývajú územie národného parku iba nepatrne. Najviac sú vyvinuté v jeho ochrannom pásme.

Územie sa vyznačuje vysokým výskytom intenzívnych svahových m n .m.). K výraznejším bradlám na území národného parku patrí Holica (824 m), Rabštín (845 m), Kýčera (953 m), Vysoké skalky (1050 m), Vysoká (1014 m), Vrchriečky (9 procesov. Ide o zosuny, stekanie svahových uloženín vo formách soliflukčných prúdov, sutinových kuželov a sutinových prúdov.

Vodstvo Pienin

Dominantnou riekou celého územia je rieka Dunajec, ktorá si pomedzi skalné steny vymodelovala malebný kaňon a tvorí zároveň severnú hranicu národného parku. Okrem Dunajca je územie pretkané sieťou malých i väčších potokov a riečok, z ktorých najvýznamnejšie v národnom parku sú Lipník a Lesnický potok a v ochrannom pásme Rieka, Šoltýsa, Lesniansky, Osturniansky a Frankovský potok.

Rastlinstvo

Rastlinstvo Pienin je druhovo bohaté a pestré. Podmieňuje to jednak vápencové podložie, veľká členitosť územia a tým aj veľké mikroklimatické rozdiely. Severné svahy sú chladnejšie a vlhkejšie s menšou amplitúdou rozpätia denných teplôt. Druhou skupinou sú južné svahy a na juh obrátené skalné steny s výhrevným a priepustným vápencovým podkladom. Tretím typom lokalít sú doliny Dunajca a priliehajúce polohy bočných údolí s údolnými nivami.

Začiatky botanického výskumu Pienin spadajú do obdobia frátra Cypriána, lekára kamaldulských rehoľníkov v Červenom kláštore, ktorý už v roku 1764 zostavil prvý pomerne rozsiahly herbár.

Kvetena národného parku patrí do oblasti západokarpatskej kveteny, do obvodu flóry centrálnych Karpát, okresu Pieniny. Flóra ochranného pásma PIENAP-u patrí do východobeskydskej flóry, okresu Spišské vrchy.

Pieniny, ktoré nezasiahol súvislý severský ani lokálny tatranský ľadovec, poskytli rastlinstvu priestor na prežitie a na ich neprerušený vývoj. To spôsobilo, že sa tu zachovali rastlinné druhy, ktoré sa dlho považovali za endemity Pienin a len neskôr sa prehodnotili na subendemity, ktoré sa vyskytujú aj v iných i keď veľmi vzdialených územiach. Napriek tomu flóra Pienin má jedinečné postavenie a nevšednú prírodovedeckú hodnotu.

K najvýznamnejším rastlinným druhom patrí chryzantéma pieninská (Dendrathema pieninicum), palina pravá (Artemisia absinthum var.calcigena), horčičník pieninský (Erysimum pieninicum), nevädza Triumfettova pieninská (Centaurea triumfetti subsp.pieninica), borievka netatová (Juniperus sabina).

Pozoruhodnou zvláštnosťou Pienin je tavolník prostredný (Spirea media subsp. media). Okrem pieninských endemitov či subendemitov sa tu vyskytuje niekoľko západokarpatských endemitov alebo subendemitov: horčičník Wittmannov (Erysimum wittmannii), bodliak laločnatolistý (Carduus lobulatus), bodliak sivastý (Carduus glaucinus), klinček včasný (Dianthus hungaricus), soldanelka karpatská (Soldanella carpatica), chrastavec Kitaibelov (Knautia kitaibelii), rožec tuhý tatranský (Cerastium strictum subsp. tatrae).

Za významnú zložku pieninskej flóry treba pokladať termoxerofytné kalcifyty, z ktorých sa niektoré chápu ako prealpínske prípadne dealpínske elementy: bršlen bradavičnatý (Evonymus verrucosa), skalník čiernoplodý (Cotoneaster niger), arábka chlpatá (Arabis hirsuta), rebrica pyrenejská (Libanotis pyrenaica), zvonček klbkatý (Campanula glomerata), ruman farbiarsky (Antemis tinctoria), pluzgiernik horský (Cystopteris montana) a iné.

Pieniny sú svojrázne aj z hľadiska lesných spoločenstiev a napriek antropickým vplyvom sú pomerne zachovalé. Najzachovalejšie porasty sú v NPR Prielom Dunajca . Umelé smrekové monokultúry, alebo iné zmenené porasty sa vyskytujú prevažne v ochrannom pásme. Patria k trom lesným vegetačným stupňom a do ôsmich skupín lesných typov. Najrozšírenejšou skupinou lesných typov na území národného parku sú jedľové bučiny, lipové javoriny, vápencové bučiny a bučiny s lipou. Na neprístupných skalnatých hrebeňoch k vzácnym lesným spoločenstvám patria reliktné boriny.

Na severnom svahu Holice a na ťažko prístupných miestach katastrálneho územia obce Kamienka, v časti Smereková rastie vzácny treťohorný relikt - tis obyčajný.

Stav a vývoj vegetácie, napriek tomu, že sa tu nevyskytuje výraznejší priemyselný zdroj znečistenia ovzdušia, je najmä vo vyššie položených lokalitách a na náveterne exponovaných polohách ovplyvňovaný emisným zaťažením. Najvýraznejšie sa to prejavuje na južnej hranici ochranného pásma.

Živočíšstvo

Aj druhová rozmanitosť pieninskej fauny podobne ako rastlinstvo ovplyvňuje značná geomorfologická členitosť, striedanie rôzne exponovaných svahov, kaňonovitých roklín, skalnatých strání, súvislých lesov a náhorných plání a lúk.

Striedajú sa tu areály roršírenia druhov chladnomilných-boreálnych, montánnych, glaciálnych reliktov s druhmi teplomilnými-mediteránnymi, pontickými, západoázijskými ako aj alpsko-karpatské a západokarpatské s východokarpatskými.

Z Pienin sa udáva len jeden endemický druh - chvostoskok (Onychiurus carpenteri). K vzácnym druhom patrí kobylka pieninská (Isopha pienensis), z karpatských prvkov koníček (Tetrix wagai), kosec (Paranemastoma kochi), utekáčik (Trichus pulpami), bystruška lesklá (Carabus obsoletum), utekáčik štíhly (Abax schúppeli rendschmidti), mnohé druhy mäkkýšov a karpatský endemit stonôžka (Hybomiscus mariae).

Z obdobia postglaciálnej klímy sa v Pieninách ako relikty zachovali viaceré druhy pôvodne obývajúce ihličnaté lesy tajgového charakteru, ako je z vtákov pôtik kapcavý (Aegolius funereus), kuvičok vrabčí (Glaucidium passerinum), ďubník trojprstý (Pisoides tridactyla), tesár čierny (Dryocopus martinus), z cicavcov piskor vrchovský (Sorex alpinus) a hraboš močiarny (Microtus agrestis).

K preglaciálnym reliktom patrí z hmyzu koník belasonohý (Posisma pedestris) a jasoň červenooký (Parnassius apollo).

V Pieninách sa vyskytujú teplomilné druhy pôvodom z oblasti Stredomoria, Čierneho mora, Malej a Prednej Ázie.

Turistika a rekreácia

Pieniny a Zamagurie predstavujú veľmi členitú horskú krajinu, v ktorej sa striedajú komplexy lesa s plochami skalných stien a bradiel, úzkymi políčkami i väčšími lúčnymi enklávami s vysokou krajinárskou hodnotou, ktorá je pre turistov veľmi atraktívna a aj vyhľadávaná.

Turistika sa na území dnešného PIENAP-u začala rozvíjať od prvej polovice 19. storočia spolu s rozvojom dvoch kúpeľných miest - poľského mestečka Szczawnica a kúpeľov Smerdžonka (miestna časť obce Červený Kláštor) na našom území. Kúpele boli už v tom čase prepojené tzv. Pieninskou cestou, ale spájala ich aj rieka Dunajec ďaleko preslávenou plavbou na dlabaných pltiach.

Rekreačná plavba na pltiach sa zachovala dodnes a je vyhľadávanou turistickou atrakciou. Mnohí návštevníci využívajú rieku Dunajec na splav na športových lodiach kajak, kanoe.

Už pred druhou svetovou vojnou sa vybudovala sieť turistických značkovaných chodníkov a chodník vedúci Prielomom Dunajca bol neskôr prebudovaný na náučný chodník, prvý z náučných chodníkov u nás.
V roku 1996 bol na tomto chodníku otvorený peší hraničný turistický priechod Lesnica - Szczawnica, ktorý turistom umožňuje spoznávať územie a prírodné krásy oboch susediacich národných parkov.

Ďalšími atrakciami, zvyšujúcimi návštevnosť národného parku, sú národná kultúrna pamiatka Červený kláštor s múzeom, zachovaná ľudová architektúra v obciach Osturňa, Havka, Veľká Lesná, Jezersko. V obci Jezersko sú vybudované lyžiarske vleky a preto je táto obec vyhľadávaná návštevníkmi hlavne v zimnom období.

Atraktivity Pienin

Czorsztyne

Zrúcaniny poľského hradu na Zámockom vrchu (589 m) nad ľavým brehom Dunajca pri priehrade Jezioro Czorsztyńskie. Pochádza z čias po tatárskom vpáde. Bol sídlom poľských starostov a mal funkciu pohraničnej pevnosti ako protiváha uhorskej Niedzice .

Býval aj častým ohniskom bojov, odboja a rebélilí. Roku 1598 ho dobil O. Laski, v čase sedliackeho povstania 1651 vzbúrenci vedení Stanislavom Kostkom, barskí konfederáti 1768, ktorí sa po porážke a zmarení svojích snažení o obrodu Poľska uchýlili aj na severné Slovensko. Teraz je hrad štátnou kultúrnou pamiatkou. Od zrúcanín je pekný rozhľad.

Lesnícky potok

Necelých 6 km dlhý potok. Má pomerne veľa vody, ktorú zberá v doline medzi masívom Plašnej a hrebeňom Malých Pienin, kde leží jediná obec Lesnica. Potok má veľký spád 45 m/km a na svojej ceste do Dunajca si prerezal vo vápencovom bradle svoj romantický prielom, vytvoriac tak efektívnu stenu Vylízanej po pravej a Osobitú skalu po ľavej strane ústia.

Prielom Lesníckeho potoka je na ploche 30 ha chráneným prírodným výtvorom, má charakter krajinársky a geomorfologicky esteticky pôsobivého prírodného objektu s výskytom vzácnych drevín.

Tri koruny

Najvyšší (982 m.n.m.) a najzaujímavejší vrch vo vlastných Pieninách ležiaci v poľskej časti Pienin nad ľavým brehom Dunajca pri jeho toku prielomom.

Na jeho južnej strane vytvára päť vrcholových skalných veží, ktorých steny sú okolo 100 m vysoké, podobu koruny. Z najvyššej veže Okrúhlej (Okraglica, Okrúhlica) je uchvacujúci pohľad do strmín Prielomu Dunajca.

Na vrchole je vyhliadková galéria pre 15 osôb, pri návale vystupujúcich sa na vyhliadke možno zdržiavať iba 10 minút. Na severnom úbočí vrcholu je uprostred lesa pekná poľana Pieniny, z ktorej je tiež pekný výhľad na okolitý kraj.

Rabštín

Vápencový vrchol na hrebeni Malých Pienin (845 m.n.m., nazývaný aj Havrania skala) siluetou pripomínajúci hradné zrúcaniny.

Strmá stráň je zarastená jedľovým lesom a krovinami, ktoré sťažujú výstup na vrchol. Výstup je najľahší od juhovýchodu od Wysokieho wierchu na zráznu, na západ sklonenú asi 50 m vysokú skalnú stienku. Z vrcholu veľmi pekný výhľad na Pieniny, Vysoké Tatry i Levočské vrchy.

Do roku 1914 tu bolo zaznamenané hniezdenie supa bielohlavého (pravdepodobný pôvod názvu Havrania skala).
Podľa povesti sú v Zbojníckej jaskyni pod Rabštínom ukryté poklady nazbíjané zbojníkmi, ktorí prepadávali cestujúcich na významnej obchodnej ceste k Červenému kláštoru a na jarmokoch.

Haligovské skaly

Chránený prírodný výtvor na území Pieninského národného parku. Haligovksé skaly sú komplexom vápencových skál a sutín so vzácnou florou a faunou. V typicky bralnatom reliéfe sú najmä na chrbte a južných i juhozápadných úbočiach skupiny bizardných skalnatých veží, skál (Biela, Červená, Sovia, Končistá, Hrubá), žľaby a bezvodé krasové dolinky (Široká, Hlboká), vápencové zosypy.

V skalách sú viaceré chodby, dutiny a jaskyne. Najznámejšia jaskyňa je Aksamitka v Červenej skale, Brestová diera pri Bielej skale a asi 30 m dlhá Zbojnícka jaskyňa pod Hrubou skalou, ktorú poznáme podľa 5 m vysokého skalného okna nazývaného Zbojnícka brána. Menšie dutiny a jaskyne sú zvyškami väčších podzemných priestorov, ktoré sa zavalili. Jaskyne boli známe miestnemu obyvateľstvu už v rannom stredoveku.

Jezerské jazero

Neveľké jazierko (919 m.n.m., 0.5 ha) pod strmým severným svahom Spišskej Magury, chránený prírodný výtvor.
Nachádza sa v súvislom komplexe smrekových lesov, na juhovýchod od obce Jezersko. Vzniklo zosuvom hornín po uklonenej kryhe v starších štvrtohorách. O ceste pravdepodobného zosuvu môžeme usudzovať z priehlbiny asi 100 metrov nad jazerom, i z hrádze, ktorá sa vytvorila pod ním.

Jazero zbiera vody z okolitých svahov, ale prevažne ho napájajú spodné pramene. Jeho hladina kolíše až v rozpätí 2 metre. Odtok zabezpečuje Jezerský potok.

Je to geomorfologicky významné ukážkové územie, na ktorom sa vyskytujú i vzácne druhy rašeliníkov.