Aristoteles je zrejme najvýznamnejší filozof a vlastne aj prvý prírodovedec západných kultúr. Jeho učenie ma najväčší rozsah a dosah, jeho univerzálne dielo sa stalo napríklad základom stredovekej scholastiky Tomáša Akvinského. Aristoteles žil v 4. storočí p.n.l. Narodil sa v roku 384 p.n.l v západnom Grécku, v meste Stageira na polostrove Chalkidike. Jeho otec Nikomachos bol osobným lekárom makedónskych kráľov, matka Faistis pochádzala takisto z lekárskej rodiny.

Aristoteles mal zdediť otcovo povolanie a začal sa naň aj pripravovať, ale ako 15 ročný osirel a tútor Proxenos ho orientoval ináč. 18 ročného ho poslal do Atén, kde vstúpil do Akadémie a ostal v nej 20 rokov, až do Platónovej smrti roku 347 p.n.l. Osvojil si všetky vedomosti, ktoré jej členovia zhromaždili, a ani dlhoročný vplyv Platónovej autority v ňom nepotlačil samostatného bádateľa.

Zo žiaka sa stal po čase učiteľom a prednášal rétoriku, čo bol najkomplexnejší zo všetkých vtedajších oborov. Keď Platón určil v závete za vedúceho Akadémie svojho synovca Speusippa, opustil ju. V roku 347 p.n.l Aristoteles odišiel do Assosu v severozápadnej časti Malej Ázie, kde si pod ochranou vtedajšieho vládcu Hermia založil vlastnú školu (Platónsku akadémiu), v ktorej sa venoval najmä prírodovedeckému nadaniu. Po troch rokoch odišiel spolu so svojim žiakom Theofrastom do Mytilény, v severozápadnej časti Malej Ázie. Rok 342 p.n.l sa stal zlomom v živote tohto významného filozofa „ makedónsky kráľ Filip, ktorý zjednotil Grécko vojenskou silou ho povolal na svoj dvor ako vychovávateľa princa Alexandra, neskoršieho Alexandra Veľkého.

Po splnení svojej úlohy sa v roku 335 p.n.l vrátil do Atén, kde založil v gymnáziu Apollóna Lykeia filozofickú školu, neskoršie slávne Lykeion. Prednášal tu žiakom, verejnosti a raz mesačne usporadúval symposium pre všetkých prívržencov. Dvanásť rokov mu osud doprial túto činnosť, v tomto čase napísal aj väčšinu svojich diel. Potom však prišli politické problémy a jeho vzťah k Alexandrovi sa zhoršoval. Aristoteles bol obvinený z rúhania sa bohu (z bezbožnosti)a obával sa, že bude odsúdený k smrti ako Sokrates. Aby Aténčanom nedal možnosť druhý raz sa prehrešiť voči filozofii odišiel i s rodinou na Chalkidiki a o rok tam vo veku 62 rokov zomrel.

Ako vedec obsiahol Aristoteles všetky obory antickej vedy. Osvojil si všetku vedeckú skúsenosť Grécka a obohatil ju takmer v každom obore osobným prínosom. Bol systematický a encyklopedický bádateľ, no nevychádzal zo systémov, ale z problémov. Riešenie problémov považoval za prvoradé, systematické vysvetlenie kládol na druhé miesto. S bádateľskou prácou neoddeliteľne spájal pedagogickú a organizátorskú. Vedel využiť svoju genialitu i svoj čas, vedel zapojiť do spolupráce učiteľov i žiakov Lykeia.

Dokázal preniknúť do hĺbky v detailoch, zaradiť čiastkové problémy a ich riešenia do širších súvislostí, dospieť k vedeckým zovšeobecneniam. Prednášal o matematike a hudbe, o politike, fyzike, poézií, zoológii, práve, botanike, ekonomike, telovýchove, logike, astronómii, stratégii, etike a predovšetkým o tom, čo dnes voláme filozofiou. Písal o magnetizme a o vášňach, o ženskej neplodnosti a problémoch u Homéra, o pitvaní zvierat a olympijských víťazoch, o predpovedaní počasia...a vždy na najvyššej odbornej úrovni svojej doby.

Aristotelove spisy sa delia na štyri hlavné skupiny:

  1. Filozofické spisy zaoberajúce sa logikou (Kategórie, O vyjadrovaní, Prvé analytiky, Druhé analytiky, Topiky,...)
  2. Filozofické spisy zhrnuté do knihy Metafyzika
  3. Prírodovedné spisy (Fyziky, O nebi, O vzniku a zániku, O skúmaní živočíchov, O častiach živočíchov, O vzniku živočíchov)
  4. Spoločenskovedné a umenovedné spisy (Politika, Rétorika, Poetika, Etika Nikomachova, Aténska ústava)

Vedy sa podľa Aristotela rozdeľujú na 3 skupiny „ teoretické, praktické a poetické". Teoretické sa zaoberajú poznaním za účelom poznania a poskytujú k nemu nástroj. Praktické sa zaoberajú ľudským konaním a poskytujú k nemu všeobecný návod. Poetické sa zaoberajú tvorivými činnosťami na dosiahnutie niečoho krásneho alebo užitočného.

Do teoretických patrí „prvá filozofia" čiže metafyzika (t.j. filozofia v užšom zmysle slova, ktorá sa zaoberá bytím, jeho príčinami a začiatkami, jeho základmi a časťami. Je zo všetkých najabstraktnejšia a jej cieľom je samo poznanie), ďalej do nich patrí „druhá filozofia" čiže fyzika (veda o živej a neživej prírode), o vzniku a zániku sveta o jeho vývine a stavbe) a matematika. Do praktických patrí politika, etika, rétorika, pedagogika, stratégia. Do poetických vied sa zaraďuje estetika.

Základným kameňom Aristotelovej filozofie je uznávanie prvotnosti prírody, bytia a druhotnosti jej poznania. Nepochyboval o reálnosti okolitého sveta a jeho objektívnu existenciu považoval za samozrejmosť. Nepochyboval ani o možnosti poznania, hodnotil ju ako jednu z najvýznamnejších schopností človeka. Za úlohu vedy považoval poznanie všeobecného, a to prostredníctvom jednotlivého. Nevyhnutným nástrojom vedeckého myslenia je podľa neho abstrahovanie, ktoré umožňuje vytváranie logických pojmov a výrokov o bytí. Najvyššie abstrakcie nazval kategórie. Týchto kategórii, do ktorých možno zahrnúť všetky možné javy bytia i všetky mysliteľné logické pojmy a výroky, zistil dovedna desať. Jednotlivým kategóriám pripisoval rozdielny význam. Za základ všetkých považoval kategóriu podstaty.

Za cieľ filozofie považoval skutočné vedenie, pravdivé poznanie, nie iba mienenie či zdanie. Zaujímali ho základné otázky: čo je bytie a aká je jeho podstata, čo je stále a čo premenlivé, aký je rozdiel medzi jednotlivým a všeobecným, aké sú medzitým všetkým vzťahy, čo je príčina a účel všetkého diania. Preštudoval si odpovede predošlých filozofov a kriticky ich prehodnotil. Odmietol učenie eleatov o „jedinom súcnom" a o „nemožnosti pohybu". Neuspokojil sa ani s atomistickým chápaním a zavrhol aj sofistické tvrdenie o možnosti „dvojakej odpovede".

Pri riešení otázky bytia využil výsledky svojich predošlých prác a za východisko si zvolil „tri druhy podstát" - látku, tvar a jednotu látky a tvaru. Látku považoval za substrát všetkých vecí, ktorý je svojim charakterom večný – „neničí sa, ani nevzniká, ani nezaniká" Tvar považoval za činiteľa formujúceho látku do konkrétnej podoby. K spojeniu látky a tvaru dochádza podľa neho pohybom. Pohyb považoval za večný („vždy bol a bude") a za existujúci. Rozlišoval 6 druhov pohybu: „vznik, zánik, zväčšenie, zmenšenie, zmenu v akosti a striedanie v priestore".

Aristoteles ako prvý vydal všeobecnú klasifikáciu živočíchov, položil základy porovnávacej anatómie, zaoberal sa genetikou, embryológiou a všeobecnou fyziológiou. Živočíchy rozdelil na 2 veľké triedy – stavovce (krvnatce) a bezstavovce (bezkrvnatce). Vo svojich prácach uviedol dovedna 500 živočíchov s podrobným opisom, opierajúcim sa o vlastné pozorovania a údaje odborníkov, pitval vyše 50 druhov zvierat. Okrem biológie sa zaoberal v rámci prírodovedy astronómiou, meteorológiou, mechanikou, matematikou, optikou a akustikou.

Aristoteles preštudoval 158 ústav gréckych štátov a ich dejiny, systematicky ich roztriedil, zhodnotil a zovšeobecnil. Preštudoval nielen minulé a súčasné politické zriadenie Grécka, ale i možnosti jeho vývinu.

„Kniežaťom filozofov" a „majstrov tých, čo vedia", ho nazvali ľudia dávnych čias, na ktorých mená sa už zabudlo. Ako o „ človeku najvzdelanejšom vo všetkých vedách" hovoril o ňom rímsky polyhistor Plinius. „Nikto z tých, čo po ňom prišli až do dneška, k jeho slovám nič nepridal, avšak ani v nich neobjavil omyl, ktorý by bol dajako závažný", napísal o ňom arabský filozof Ibn Rušd. Marx ho nazval „Alexandrom Veľkým vo filozofii", podľa Engelsa bol medzi gréckymi filozofmi „najuniverzálnejšou hlavou".

Použitá literatúra :
Vojtech Zamarovský, Grécky zázrak, Lidé, kteří zmenili svět