V šesťdesiatych rokoch sa začali organizovať prvé disidentské organizácie. Postupne silnela vôľa emancipácie Estóncov. Proces prebiehal v rokoch 1986 – 1991 (obdobie tzv. “spievajúcej revolúcie“) v troch hlavných fázach:
- 1986 – jeseň 1988 je charakterizované revitalizáciou národného povedomia Estóncov a podpory Gorbačovovej perestrojky.
- Jeseň 1988 – 1990 je obdobím neseným v znamení oslabenia mocenského monopolu komunistickej strany a nastolenia požiadaviek republikovej suverenity. Vplyv na radikalizáciu spoločnosti mali udalosti vo východnej a strednej Európe, rozklad a pád satelitných komunistických režimov a dezintegrácia sovietskeho bloku.
- 1990 – 1991 je obdobím konfrontácie pobaltských republík s ústredím. Charakteristická je orientácia nových republikových vlád na odtrhnutie od Sovietskeho zväzu a obnovenie nezávislosti.
Niekoľko dôležitých udalostí, ktoré prispeli k obnove nezávislosti :
- v roku 1987 sa uskutočnili prvé masové demonštrácie na protest proti ťažbe fosfátov v severnom Estónsku. Ekologické diskusie plnili funkciu katalyzátora odporu voči celkovej situácii.
- 23.8. 1989 ľudia od Tallinnu po Vilnius vytvorili 600 km dlhú reťaz na protest voči režimu
- v novembri 1989 boli zverejnené tajné dodatky paktu Molotov – Ribbentrop a vytvoril sa tým základ anulovania aktu pripojenia pobaltských republík k Sovietskemu zväzu.
- 3.3. 1990 sa uskutočnilo referendum o vyhlásení nezávislosti, kde z 82,9 % oprávnených voličov odpovedalo 77,8 % kladne na otázku samostatnosti Estónska.
Estónsko vyhlasuje plnú nezávislosť 20. augusta 1991. Ešte počas septembra je aj medzinárodne uznaným štátom a 18. septembra 1991 je prijaté do OSN.