Pôvodní obyvatelia sibírskeho regiónu si ponechali tradičné predstavy o okolitom svete a vesmíre počas dlhého obdobia kvôli zvláštnym črtám ich ekonomického, sociálneho a kultúrneho vývoja. V dôsledku prirodzenej podstaty ekonómie, závislosti od prírodných podmienok, rozptýleniu v malých skupinách a geografickej vzdialenosti, si obyvatelia Sibíre a Ďalekého východu udržali tradičné prvky kultúry až do začiatku 20. storočia a niektorí až dodnes. Napríklad lovecké zbrane vyrobené z kameňa a kostí a mnoho ďalších predmetov každodennej potreby.

Začiatkom 20. storočia bola Sibír jednou z najvzdialenejších a najneprístupnejších regiónov Ruska. Gramotnosť sibírskej populácie v tom čase bola menej ako 1 percento a žiadna etnická skupina nemala vlastný spisovný jazyk. Takmer žiadna lekárska starostlivosť nebola dostupná. Bola tu len 1 nemocnica na 70 000 ľudí a 1 doktor na 13 000 ľudí.

Od 20. a 30. rokov 20. storočia sa uskutočnili radikálne zmeny v mnohých aspektoch života obyvateľov Sibíre. Na základe iniciatívy Výboru pre sever sa zriadila a zaviedla národnostná politika s vlastnými sociálnymi a právnymi predpismi a vznikli národnostné regióny a národnostné okruhy. Do roku 1930 bolo zriadených 9 národnostných okruhov, z toho dva (Vitimsko-Oľokminský Evenecký okruh a Ochotský Evénsky okruh) boli čoskoro zrušené. Názvy okruhov boli vytvorené na základe národnostných a teritoriálnych princípov (Nenecký, Chantsko-Mansijský, Evénsky, Čukotský, Koriacký, Jamalsko-Nenecký a Tajmýrsky Dolgansko-Nenecký národnostný okruh) ktoré zobrazujú prítomnosť jedného alebo viacerých národov alebo prepojenie jedného alebo viacerých národov, ktoré tieto teritóriá obývali.

Zrušenie Výboru pre sever v roku 1935, iniciátora a vykonávateľa najväčších zmien, skomplikovalo rozhodovanie o mnohých otázkach vrátane národnostných. V súčasnosti 19 z 26 etnických skupín na Sibíri nemá národnostný štatút. Nemôžu brániť svoje práva, najmä využívanie hodnotného nerastného bohatstva a využívania krajiny. Národnosti, ktoré majú svoj národnostný okruh (od roku 1977 sa národnostné okruhy zmenili na autonómne okruhy), aktívne bránia svoje práva na využívanie nerastných surovín v súvislosti s ich priemyselným rozvojom. Väčšina okruhov (Čukotský, Koriacky, Jamalsko-Nenecký a Chanto-Mansijský) sa stala autonómnymi. Všetky sociálne a ekonomické záležitosti v okruhu sú prediskutované a rozhoduje sa o nich počas zasadaní Dumy okruhu, legislatívneho orgánu, ktorý zahŕňa predstaviteľov pôvodných obyvateľov.

Obyvatelia Sibíre zažili za relatívne krátke obdobie veľké ekonomické a kultúrne zmeny. Tradičný chov sobov bol radikálne reštrukturovaný v priebehu 50. rokov. Pasenie sobov v hlavných oblastiach chovu sobov (Čukotský polostrov, Kamčatský polostrov, Jakutsko, Nenecký a Jamalsko-Nenecký národnostný okruh) začalo zamestnávať skupinu pastierov podľa plánov sledujúcich zootechnické a veterinárne normy. Pastieri komunikovali spolu s centrálnymi štátnymi stanicami chovu pomocou vysielačiek, traktorov, terénnych vozidiel a helikoptér. V priebehu 70. rokov ďalšie zmeny v chove sobov priniesli zavádzané vedecké a technologické zariadenia vytvorené na zvýšenie produktivity. Hodnota soba rástla s rastom populácie sobov, ktorá však bola obmedzená rozsahom pastvín a biologicky optimálnou štruktúrou stád.

V súčasnosti je nedostatočný počet pastierov hlavný problém chovu sobov v mnohých severných regiónoch. Táto situácia je výsledkom zmien životného štýlu pôvodných obyvateľov severu od 50. rokov vrátane zavádzania usadlého spôsobu života, sústredenia populácie do strediskových usadlostí štátnych družstiev, výchova detí pastierov sobov v internátnych školách preč od rodičov v zimnej a jarnej sezóne, strata kontaktov s tradičnými formami práce a udržovania domácnosti. Napriek tomu si deti pastierov sobov zachovali ich rodný jazyk vo väčšej miere ako deti lovcov, rybárov a morských rybárov, ktorí žili v trvalých sídlach s prístupom k širokej ponuke kultúrnych zariadení a výdobytkov.

Písomná forma jazykov bola vytvorená v 30. rokoch 20. storočia na základe latinky, neskôr na základe ruskej azbuky. Vyučovanie v rodných jazykoch bolo zavedené v roku 1967. V súčasnosti sa na prvých stupňoch vyučuje v pôvodnom materinskom jazyku.

Pôvodní obyvatelia Sibíre sú dvojjazyční a väčšina z nich úplne ovláda aj ich rodný jazyk aj ruštinu. Noviny a časopisy, náučná literatúra sú vydávané v dvoch jazykoch. Rozhlasové a televízne vysielanie je taktiež vysielané v dvoch jazykoch.

Uvedené zmeny sa uskutočnili aj v sociálnej štruktúre obyvateľov severu, Sibíre a Ďalekého Východu. V súčasnej populácii žijú robotníci, ekonomickí špecialisti, doktori, učitelia, umeleckí a kultúrni pracovníci. Fakulta Národov Ďalekého Severu na Učiteľskej Univerzite, Polárna Akadémia a Technická Univerzita v Petrohrade a regionálne vzdelávacie inštitúcie hrajú dôležitú rolu v sociálnej a kultúrnej zmene.

Tanec má dlhú tradíciu u pôvodných obyvateľov Sibíre. Bol spojený s rituálmi, oslavami a bol kultom prírody. V 50. rokoch sa objavil nový štýl tanca, ktorý opisuje scény zo sibírskeho života. Tanečné súbory Mengo, Ergyron, Oxiktakan, Chajar a Severné svetlá sa tešia veľkej popularite u obecenstva.

Po mnohé storočia bolo ľudové umenie etnických skupín Severu a Ďalekého východu spojené s mytologickými predstavami, ktoré predstavujú veľmi dôležitú časť ich kultúrneho dedičstva. Ich tradičné umelecké vzory sú zobrazené na ich oblečení, obuvi a vreciach.

V posledných dekádach priemyselný rozvoj Severu a širokosiahle zmeny v Rusku priniesli množstvo zmien a problémov v oblastiach ekonomickej aktivity, práva a sociálno-kultúrnych aspektoch života. Zasadania etnických skupín a záujmové združenia obyvateľov Ďalekého Severu a Východu sa aktívne zúčastňujú diskusie o týchto problémoch. Pracujú na vytvorení pravidiel zachovania tradičných sibírskych kultúr, ktoré sa vyvinuli v priebehu dlhých období v tvrdých podmienkach Severu.

Stručná charakteristika ohrozených pôvodných sibírskych národov

Aleuti: Aleutská jazyková rodina. Rozšírenie: Komandorské ostrovy (Mednyj a Bering), čiastočne Kamčatka.

Aliutori: Jazyk patrí do čukotsko-koriackej vetvy čukotsko-kamčatskej jazykovej rodiny a do paleoaziatských jazykov. Žijú na východnom pobreží Kamčatského polostrova.

Čelkani: Patria do chakaskej podskupiny ujgursko-oguzskej skupiny turkických jazykov. Žijú na území Altajskej republiky.

Čukčovia: Väčšina žije v Čukotskom národnostnom okruhu, ostatní v Koriackom národnostnom okruhu, v Magadane a v Jakutsku.

Čulymskí turci: Samostatný turkický jazyk zmiešaného typu s ujgurskými a kypčackými prvkami. Podstatná časť je usadená v Čulyme v Tomskej oblasti.

Eneci: Patria do severnej skupiny samojedskej vetvy uralských jazykov. Obývajú Tajmýrsky polostrov, východné brehy rieky Jenisej.

Evéni: Jazyk patrí do severnej alebo sibírskej podskupiny tunguzskej vetvy mandžusko-tunguzských jazykov. Žijú v Jakutsku, v Magadanskej oblasti, v Chabarovskej oblasti, v Čukotskom národnostnom okruhu a Kamčatskej oblasti.

Itelmeni: Nejasný pôvod jazyka. Izolovaný jazyk alebo nezávislá vetva čukotsko-kamčatskej rodiny. Žijú na Kamčatskom polostrove, považujú sa za aboriginov, iné národy Kamčatky prišli neskôr.

Kerekovia: Podľa jazyka patria do čukotsko-kamčatskej rodiny. Niekedy sa považuje za koriacke nárečie, pričom získali mnoho špecifických čukotských prvkov. Žijú na pobreží Beringovho mora. V súčasnosti žije len niekoľko rodín.

Keti: Ketský jazyk je jediný predstaviteľ jenisejskej rodiny. Tieto jazyky patria do severo-kaukazskej a sino-tibetskej rodiny. Žijú pri Jeniseji a území ohraničenom Podkamennou Tunguskou a na severe riekou Kurejkou, všetci na území Krasnojarského kraja.

Koriaci: Koriacky jazyk patrí do čukotsko-kamčatskej skupiny, ktorá sa priraďuje k paleoázijským jazykom. Žijú v strednej časti Kamčatského polostrova a v Magadanskej oblasti.

Kumandini: Niektorí odborníci považujú kumandinský jazyk za nárečie altajského jazyka. Ďalší ho zaraďujú ako samostatný jazyk do chakaskej podskupiny ujgursko-oguzskej skupiny turkických jazykov. Žijú v Altajskom kraji a Altajskej republike.

Mansovia: Jazyk patrí do obsko-ugrickej skupiny ugrickej vetvy uhrofínskych jazykov spolu so samojedskými jazykmi do Uralskej jazykovej rodiny. Najbližší jazyk je chantský. K týmto jazykom patrí aj maďarčina. Žijú prevažne na území Chantyjsko-mansijského autonómneho okruhu na brehoch riek Ob a Irtyš.

Nanajci: Jazyk patrí do južnej skupiny tunguzskýc jazykov. Blízke sú oročský a ulčský jazyk. Žijú na území Chabarovského kraja, niektorí v Prímorskom kraji a na území Číny.

Negidali: Negidalský jazyk patrí do severnej skupiny tunguzskej vetvy mandžusko-tunguzských jazykov. Žijú na brehoch riek Amur a Amguň v Chabarovskom kraji.

Nganasani: Jazyk patrí do severnej skupiny samojedskej vetvy uralských jazykov. Žijú na území Tajmýrskeho (Dolgansko-neneckého) autonómneho okruhu.

Nivchovia: Nivchovia sú príbuzní národu Ainu známeho z Japonska. Jazyk nie je zaradený. Považuje sa za izolovaný paleoaziatský jazyk. Nivchovia žijú na Sachaline, v ústí Amuru a v Japonsku.

Oročovia: Oročský jazyk patrí do južnej podskupiny tunguzsko-mandžuskej jazykovej skupiny, ktorá je súčasťou altajskej jazykovej rodiny. Žijú v Chabarovskom kraji.

Selkupi: Jazyk patrí do samojedskej vetvy uralskej jazykovej rodiny. V minulosti sa oddelili od neneckého, eneckého a nganasanského jazyka. Obývajú rozsiahlu oblasť stredného Obu a Jeniseja v Krasnojarskom kraji.

Šorci: Šorský jazyk patrí do chakaskej podskupiny ujgursko-oguzskej skupiny turkickej jazykovej rodiny. Žijú v Kemerovskej oblasti.

Sojoti: Sojoti viedli kočovný spôsob života. Žili na hornom toku Oky a Irkutu v Burjatsku. Usadili sa a prebrali spôsob života od Buriatov. Jazyk patrí medzi turkické jazyky. Blízky je tafalarčine a ujgurčine. Patrí medzi ujgurskú tukjujskú podksupiny ujgursko-oguzskej skupiny jazykov.

Teleuti: Jazyk patrí do altajskej podskupiny kirgizsko-kypčackej skupiny východnej vetvy turkickej jazykovej rodiny. Žijú v Altajskom kraji, Altajskej republike a Kemerovskej oblasti.

Tofalari: Tofalarský jazyk patrí do ujgursko-tukjujskej podskupiny ujgursko-oguzských turkických jazykov. Žijú v Irkutskej oblasti.

Udeheovia: Patria do tunguzsko-mandžuských jazykov zmiešaného typu. Žijú v Chabarovskom a Prímorskom kraji.

Uiltovia – orokovia: Jazyk patrí do podskupiny tunguzskej vetvy mandžusko-tunguzských jazykov. Žijú na ostrove Sachalin.

Ulčovia: Jazyk sa zaraďuje do južnej skupiny tunguzských jazykov. Blízki príbuzní Nanajcov a Orokov. Žijú v Chabarovskom kraji na dolnom toku Amuru.

Jukagíri: Ich starý názov je Odulovia. Jazyk sa nepodarilo zaradiť. Jukagíri žijú v Sache, Magadanskej oblasti a Čukotke.

Jupikovia - Ázijskí eskimáci: Jazyk patrí do jupickej skupiny eskimáckej vetvy eskimácko-aleutskej jazykovej rodiny. Obývajú juhovýchodné brehy Kamčatky.

Iné pôvodné sibírske národy: Buriati, Altajci, Evenkovia, Chakasi, Chanti, Jakuti, Tuvinci, Nenci.