Tento vojenský konflikt bol prvým veľkým stretnutím medzi totalitným a demokratickým režimom po 2. sv. vojne. Kórea bola po vojne rozdelená 38 rovnobežkou na sever pod kontrolou Sovietskeho zväzu a juh pod kontrolou USA.

25. júna 1950 o 4.00 hod začal frontálny útok Severokórejskej ľudovej armády. Vodca Kim Ir Sen sa rozhodol, že zjednotí kórejský polostrov pod komunistickú nadvládu. Za výdatnej podpory delostrelectva vyrazilo vpred 89 000 vojakov . Severná Kórea mala na začiatku na svojej strane všetky výhody ako početnú prevahu (Juhokórejcov bolo len 76 000 ), moment prekvapenia a veľký počet tankov, ktoré sa ukázali ako jeden z výrazných postupov severokórejcov v prvých fázach vojny. Naproti tomu armáda juhokórejcov bola v maximálnej miere nepripravená, keď priamemu útoku bolo schopné čeliť len 38 000 vojakov, keďže ostatní boli na víkendových dovolenkách. Táto skutočnosť bola zintenzívnená chýbajúcou technikou juhokórejskej armády.

27. júna juhokórejská vláda utiekla zo Soulu a deň na to bolo hlavné mesto v rukách komunistov. Komunistom trvalo 4 dni kým obsadili celé mesto. Armáda juhokórejcov po týždňových bojoch zostala o sile 54 000 mužov doslova neschopných bojovať.

Udalosti 27. júna však nabrali rýchlejší krok . Toho dňa verejne Rada bezpečnosti OSN odsúdila severokórejskú agresiu a odsúhlasila vojenskú pomoc Južnej Kórei. USA sa obávalo tzv. Dullesovej pyramídovej hypotézy, ktorá predpovedala, že ak padne ďalší demokratický štát za obeť komunizmu, vyvolá to lavínovú reakciu, ktorej následky môžu byť nebezpečné pre svetovú stabilitu. USA sa postavili na čelo koalície 22 štátov vrátane 16 zemí, ktoré do oblasti vyslali svoje vojská. Prezident USA Truman nečakal a toho dňa vydal rozkaz vojenskému letectvu a námorníctvu na útok proti nepriateľovi. K prvému stretu došlo toho istého dňa vo vzdušnej bitke (bolo zostrelených 7 stojov komunistov)

Vstup USA do vojny

Americká armáda bola v 2 sv. vojne najsilnejšou armádou a túto pozíciu si na papieroch udržala aj po vojne. Avšak skutočný stav amerických síl bol neuspokojivý. Na tejto skutočnosti sa odrazil aj prvý pozemný útok na Kórejskom území. Prvé vojská boli do Kórei presunuté z Japonska. Išlo však o armádu, s ktorou sa vo vojenských operáciách nepočítalo nakoľko hrozba studenej vojny bola „aktuálnejšia" v Európe. Vojaci sa v Japonsku pravidelne opíjali lacným alkoholom a nevynechali ani návštevy nevestincov. Obmedzený priestor Japonska im takisto nedokázal poskytnúť podmienky na nácvik streľby, tak ju nacvičovali len teoreticky. Napriek týmto skutočnostiam bol 30. júna vo vojenskom tábore WOO vyhlásený bojový poplach. Okamžite bola jednotka presunutá do Kórei. 5. júla 1950 o 8.16 v okolí miesta nazvaného Suwon vypálili americké jednotky svoj prvý výstrel v Kórei. Vojaci boli mladí odhodlaní a slušne vycvičený, avšak na tanky severokórejskej armády nemali potrebnú techniku. Jedinou účinnou zbraňou boli špeciálne protitankové granáty HEAT, ktorých bolo k dispozícii len 6 kusov! Američania ustupovali na celej línii na juh. Darilo sa im len vo vzduchu, keď sa im podarilo zničiť veľkú skupinu tankov. 10. júla bola zaznamenaná prvá masová vražda amerických zajatcov. Šesť vojakov bolo s rukami zviazanými za chrbtom strelený do tyla.

Pusanský perimeter

Po dobytí Težonu sa spojenecká armáda stiahla na územie v tvare obdĺžnika s centrom v meste Pusan. Začala sa nová fáza vojny. Začiatkom augusta mali spojenci k dispozícii 92 000 vojakov z nich polovica boli zvyšky bývalej juhokórejskej armády, ktorá bola nevycvičená a zdecimovaná. Proti nim stálo 70 000 severokórejcov. Prvýkrát tak nastala situácia, že nepriateľ nemal prevahu v počte mužov. Problém bol však v tom, že Američania nedokázali od seba odlíšiť akýchkoľvek aziatov. Severokójeci to využívali na záškodníctvo v spojeneckých armádach. Američania označovali skomolením výrazu na „ gook" (rákosníček). Nepriateľských aziatov označovali ako „charlie".

4. augusta charlie vstúpil do pusanského perimetru a obsadil dôležité kóty a hrebene. Juhokórejci však požiadali o pomoc Američanov (prvé boje Američanov a Kórejcov bok po boku ), s ktorých pomocou sa im podarilo obsadené územia odvetne vrátiť späť do rúk juhokórejcov 24 augusta. Charlie sa pokúšal prelomiť obranný val na viacerých pozíciách. Za výdatnej podpory delostrelectva a letectva (bol tu prvý raz použitý NAPALM ) sa spojencom podarilo útok odraziť. Charlie na pár dní ustúpil a preskupoval svoje vojská na rozhodujúci útok, ktorý začal 2. septembra podarilo sa dobiť spojenecké územia ale nie vlastné mesto Pusan. Tu sa karta obrátila a spojenci začali územia získavať späť.

Vylodenie u Inčchonu

Napriek nevhodným geografickým podmienkam ako bol 10 metrový rozdiel prílivu a odlivu sa spojenci odvážili k vylodeniu u Inčchonu. 15. septembra vyplávalo 230 lodí s viac ako 50 000 pešiakmi podporovanými tankami a delostrelectvom. O klamný útok na východné pobrežie s postarala bojová loď Missouri, ktorá dokonale odviedla svoju prácu. Útok bol nečakaný a zdrvujúci mesto bolo na druhý deň obsadené. Vojská pokračovali v úspešnom ťažení a 22. septembra zaútočili na Soul. Dvanásť dní po vylodení sa v spojeneckých rukách ocitol aj Soul.

Postup k Ja-Lu

Koncom septembra bola väčšina severokórejcov zahnaných za 28 rovnobežku. Na spojeneckom území prebiehali len čistiace akcie. Veľkú neakceptovanú hrozbu v tej dobe predstavovala Čína, ktorá sa vyhrážala vstupom do vojny, ak spojenci prekročia 38 rovnobežku. Nikto toto varovanie nebral vážne a 9. októbra hlavné spojenecké sily prekročili hranicu. 19. októbra padol aj Pchjongjang. Severokórejská vláda ustúpila k čínskym hraniciam k rieke Ja-lu. Vojská OSN sa nachádzali len 160km od Čínskych hraníc a heslom okamžiku bolo „ K rieke Ja-lu" OSN chcela zachytiť ustupujúcu severokórejskú armádu a previedla tu najväčší vzdušný výsadok 4000 parašutistov, ktorý sa však minul účelu nakoľko Kim Ir Sen stihol ustúpiť. 25. októbra boli spojenecké vojská len 90km od čínskej hranice a nikto si nepripúšťal hrôzu, ktorá mala v ďalších dňoch nastať.

Vstup Číny do vojny

Nikto zo spojencov netušil, ako veľmi je čínska hrozba aktuálna. Číne sa nepozorovane podarilo na územie Kórei presunúť 150 000 svojich vojakov. Spojenci urobili veľkú chybu, že sa dostali príliš blízko k hranici a nedbali varovaní. 25. októbra boli spojenecké vojská napadnuté neznámymi silami. Napriek tomu, že prvý čínsky zajatec povedal všetko, čo vedel, nikto mu neveril, že Čína sa zapojila do vojny. 1. novembra bolo napadnutých viacero spojeneckých jednotiek a boli donútené k ústupu. Po desiatich dňoch od začatia ofenzívy sa Číňania stiahli. Spojenci neveriac v Čínu zahájili 25 novembra protiútok. Stálo oproti sebe 118 000 spojencov a asi 180 000 Číňanov, so zálohou 120 000 mužov s podporou 100 000 mužov severokórejskej armády. Celková sila vojsk OSN bola 270 000 mužov. Komunisti mali prevahu v počte mužov, spojenci v technike. Už 29. novembra sa spojenecká armáda spamätala a zahájila všeobecný ústup. Katastrofe v podobe pobitej armáde OSN zabránilo len to, že spojenci ustupovali na autách a Číňania museli ísť po svojich. Spojenci od začiatku neúspešného útoku ustúpili o 450 km do oblasti 28 rovnobežky.

Generálporučík Rigway

Po smrti starého generálporučíka nastúpil na jeho miesto skúsený veterán z Normandie a Arden Rigway, známy pod prezývkou „železné cecky", lebo mal vo zvyku nosiť na prsiach 2 granáty. Bol to muž, ktorý sa nebál zamietnuť stiahnutie jednotiek do Pusanského perimetra.

  • 31. decembra 1950 bola zahájená operácia obsadenia Soulu a vyhnania Američanov. Rigway takticky ustupoval a 5. januára zaviala nad Soulom vlajka s červenou hviezdou.
  • 8. januára sa front zatavil pri meste Wodžun. Dôvodom bolo zlé zásobovanie čínskej armády, ktorá sa stiahla na pozície svojich zásobovačov. Číňania sa napriek tomu snažili prelomiť obrannú spojeneckú líniu.
  • 15. januára 1951 boli zahájené odvetné spojenecké útoky, ktoré postupne do konca marca 1951 presunuli front na 38 rovnobežku. Táto príležitosť poskytla Trumanovi príležitosť na ukončenie vojny. V tej dobe prišlo do Kórei asi 40 000 neamerický vojakov Britov, Austrálčanov, Novozélanďanov, Kanaďanov )
  • 22. apríla Číňania zahájili ofenzívu, narazili však na húževnaté britsko belgické jednotky, ktoré zohrali jednu z najslávnejších bitiek kórejskej vojny. Briti spolu s Belgičanmi o sile 6000 mužov zabránili postupu čínskej armády, ktorá bola v „rozhodujúcej presile". V bitke prišli Briti o 1000 mužov, avšak na druhej strane spôsobili straty vo výške 10 000 mužov spolu so zadržaním útoku na Soul. Vojská OSN naďalej pokračovali v ofenzíve nepodarilo sa im však prelomiť komunistické línie.

Jednania o mieri

Celý svet dúfal, že vojna v Kórei sa skončí. Prvé jednania o mieri bobo 10. júla 1951 v meste Kesong na území okupovanom Severnou Kóreou. Číňania dávali najavo svoju moc. Do tábora mali prístup len komunistický novinári, a zatiaľ čo Číňania sedeli vo vysokých čalúnených kreslách, vyjednávači OSN dostali len malé drevené stoličky. O naprostej nedôvere svedčí aj fakt, že bola vytvorená špeciálna americká jednotka pre oslobodenie vyjednávačov OSN.

Spojenci trvali na momentálnej hranici , Číňania chceli ako hranicu 38 rovnobežku. Nikto nečakal v rýchle rozhodnutie, ale takisto nikto nečakal, že jednania budú trvať 24 mesiacov. Jednania boli ukončené 27. júla 1953 a do platnosti vstúpili o polnoci. Podpísaná bola však len dohoda o prímerí nie mieri. Severná a Južná Kórea sú oficiálne dodnes vo vojne.

Straty na životoch

  • USA 50 000
  • Južná Kórea 1 250 000
  • Severná Kórea 500 000
  • Čína 900 000
  • OSN 3 000

Vtedajšie SSSR priznalo stratu 120 pilotov, ktorí bojovali na strane Čínskej armády, keďže sa oficiálne do vojny nezapojilo

Zdroj : www.valka.cz