Na konci 2. svetovej vojny sa stredná podunajská Európa a Balkán (okrem Grécka) dostali do sféry sovietskeho vplyvu. Obdobie rokov 1945 – 47/48 predstavuje v týchto krajinách prechodné obdobie, kedy boli nastolené režimy so socialistickými tendenciami. Antagonizmus medzi socialistickým a západným smerom vývoja sa otvorene prejavil na konci roku 1946. Od tejto doby sa východoeurópske krajiny rýchlo menili, napodobovali sovietsky model a oddelili sa od kapitalistického sveta, bola stiahnutá železná opona. Týmto zároveň mohla byť urýchlená socializácia v jednotlivých krajinách. (Čapek, V. a kol.; 1993)

V decembri roku 1945 Poľská robotnícka strana, na ktorej spočívala hlavná ťarcha moci a ktorá vytýčila cestu rozvoja ľudového Poľska, mala svoj prvý zjazd. Zjazd podčiarkol správnosť dovtedajšej politiky strany a ľudovej moci a ukázal, že Poľsko sa bude rozvíjať ako ľudový štát, ktorého cieľom je postupné, evolučné budovanie socializmu. Najbližším krokom v tomto smere bol návrh zákona o znárodnení veľkého a stredného priemyslu, ktorý bol do tých čias pod dočasnou štátnou správou. Kým však bolo možné pristúpiť k rozvinutej výstavbe socializmu, bolo treba znovu vystavať a vybudovať krajinu, zorganizovať hospodárstvo Znovuzískaných území, zvýšiť životnú úroveň pracujúcich más, každému sprístupniť osvetu a kultúru. Metódy a spôsoby realizácie týchto najbližších úloh boli načrtnuté v návrhu trojročného plánu výstavby a prestavby krajiny (1947 – 1949). Sjazd návrh plánu prijal a schválil. Jeho realizácia sa musela stať vecou celého národa. Strana sa tiež snažila zjednotiť všetky politické sily v demokratickom národnom fronte, čo predpokladalo spoluprácu a dorozumenie medzi rôznymi triedami a stranami. Prejavom takéhoto dorozumenia mal byť volebný blok všetkých šiestich legálnych politických strán.
(Arnold, S., Zychovski, M.; 1965)

Koncom roku 1945 vystúpili robotnícke strany so spoločným návrhom zákona o znárodnení základných odvetví národného hospodárstva. V dôsledku tohto zákona podliehali znárodneniu bez odškodnenia – všetky (súkromné i štátne) podniky po Nemcoch, s odškodnením – všetky podniky, zamestnávajúce vyše 50 robotníkov v jednej smene, ako aj podniky dôležité pre hospodárstvo krajiny, aj keď zamestnávali menej ako 50 pracovníkov na jednu smenu. Celkovo bolo znárodnených vyše 3300 podnikov rôzneho druhu.
(Arnold, S., Zychovski, M.; 1965)

Okolo roku 1948 zostalo len 6 % poľského priemyslu v súkromných rukách, tiež bola zahájená v tomto období kolektivizácia poľnohospodárstva. Ku štátnemu už existujúcemu vlastníctvu pôdy, pristúpilo vlastníctvo poľnohospodárskych družstiev, ktoré malo rôzny štatút a vznikalo za rôznych podmienok. V roku 1954 kolektívne vlastníctvo už zahrňovalo pätinu ornej pôdy v Poľsku. V roku 1947 sa presadilo systematické plánovanie. V Poľsku sa realizoval trojročný plán obnovy. (Čapek, V. a kol.; 1993)

Diktatúra proletariátu sa uskutočňovala prostredníctvom jedinej strany, tzn. Komunistickej alebo ovládanej komunistami, len NDR ktorá vznikla v roku 1949 si uchovala systém viacerých strán. V Poľsku boli členmi národných front ďalšie strany, ktoré nemohli nijako ohroziť postavenie vládnucich komunistických strán. Len v nich mohla vzniknúť opozícia. Predseda Poľskej ľudovej strany, Mikolajczyk, bol uväznený.
(Čapek, V. a kol.; 1993)

Pevnosť východného bloku bola posilnená početnými straníckymi čistkami a divadelnými politickými procesmi, ktoré umožnili stalinistom odstrániť z jadra komunistických strán „ úchylky "a „ nacionalistických reformistov ", ako bol v Poľsku Wladyslaw Gomulka.
(Čapek, V. a kol.; 1993)

Od roku 1953 začala vo vývoji ľudových demokracií nová etapa. Priorita plánovaného hospodárstva a preťažovania ťažkého priemyslu, pokusy o kolektivizáciu poľnohospodárstva, stagnácia životnej úrovne, kultúrny úpadok a politické prenasledovanie, to všetko vyvolávalo nespokojnosť so stalinistickými režimami.
(Čapek, V. a kol.; 1993)

Koncom roka 1956 prerástli diskusie o mzdách a o stálom zvyšovaní noriem v robotníckom povstaní (Poznaň ), ktorého násilné potlačenie si vyžiadalo 50 obetí. Začali sa vytvárať robotnícke rady a v októbri odstúpilo dovtedajšie stranícke vedenie. Po osemročnej politickej odmlke sa vrátil z väzenia Wladyslaw Gomulka a bol opäť zvolený generálnym tajomníkom. Okolnosti boli dramatické – náhly Chruščovov let do Varšavy, pohyby sovietskych tankových vojsk umiestnených v Poľsku, demonštrácie študentov a robotníkov. Táto „ jar v októbri " priniesla Poľsku väčšiu samostatnosť vo vnútornej politike. Sovietsky maršál Konstantin Rokossovskij, odstúpil, poľnohospodárske družstvá boli rozpustené, 87 % poľnohospodárskej pôdy prešlo opäť do súkromného vlastníctva, kardinál Wyszynski a väznení kňazi boli prepustení. (Čapek, V. a kol.; 1993)

Mnohé získané slobody však boli len dočasné . Už v roku 1957 bola obnovená cenzúra, umelecký život a univerzity boli opäť prísne konrolované. Rovnako robotnícke rady boli v roku 1959 zrušené. Gomulka prejavoval stále viac nedôvery voči silám ktoré ho priviedli k moci. V decembri 1970 nemilosrdne zakročil voči robotníckym demonštráciám v Gdaňsku a v Štetíne, ktoré boli vyvolané zvýšením cien potravín. Gomulkovým nástupcom sa stal Eduard Gierek, ktorý ako baník prežil pred vojnou a počas nej mnoho rokov vo Francúzsku a v Belgicku. Cez všetky hospodárske problémy sa pokúsil pomocou nových rozsiahlych investícií dosiahnuť „ socializmus blahobytu ". (Čapek, V. a kol.; 1993)

Od roku 1965 existovalo v Poľsku zvláštne súžitie katolíckej cirkvi a komunistického štátu. Pre väčšinu Poliakov bola cirkev symbolom trvania poľského štátu a samostatnosti poľského národa. Svojím obratným a rozhodným hájením ľudských práv si cirkev získala mnoho sympatií. Zvolením krakovského arcibiskupa Karola Wojtylu pápežom ( Ján Pavol II. – 1978 ) a jeho triumfálna návšteva Poľska v lete 1979 posilnili pocit vzájomnej súnaležitosti i nádeje v sily vystupujúce proti režimu. (Čapek, V. a kol.; 1993)

V rokoch 1970 – 1975 došlo k významnému hospodárskemu rozvoju vďaka vysokým pôžičkám z cudziny. Aby si získala obyvateľstvo, zvýšila vláda mzdy viac než vzrástla výroba tovaru a tým prispela k šíreniu inflácie a neporiadku v hospodárstve.
(Čapek, V. a kol.; 1993)

V roku 1980 robotníci opäť vystúpili proti „ robotníckej strane". V lete sa poľská ekonomika ocitla v hlbokej kríze, ktorá zasiahla celý hospodársky systém. Poľsko sa tak neskôr z prevažne agrárnej krajiny stalo krajinou priemyselnou.
(Čapek, V. a kol.; 1993)

V lete 1980 vypukli stávky a robotnícke demonštrácie po celom Poľsku a stávkové výbory v Gdansku a Štetíne prevzali ich vedenie. Robotníci chceli odstrániť nielen korupciu a neporiadky v hospodárstve, ale rovnako vybojovať sociálne a demokratické práva. Z mnohých stávkových výborov vznikli spontánne nezávislé robotnícke odbory Solidarita.

Keď v októbri 1981, niekoľko týždňov po národnom kongrese Solidarity, prevzal predseda vlády a minister obrany generál Wojtech Jaruzelski, pochádzajúci z aristokratickej rodiny, tiež vedenie strany, chápali to Poliaci všeobecne za pokus vyhnúť sa invázii zvonka. V decembri 1981 vyhlásila vojenská rada pod vedením generála Jaruzelského výnimočný stav a Solidarita bola zakázaná. ( Čapek, V. a kol.; 1993 )

Solidarita

Vznikla v roku 1980 ako nezávislé odbory, ale tiež predstavovala spoločenské hnutie vo vtedy komunistickom Poľsku. V prázdninových mesiacoch prebehla v Poľsku vlna štrajkov, ktoré vyvrcholili v gdanských lodeniciach ( Stocznia Gdanska ). Robotníci teraz nevyšli ako v roku 1970 do ulíc, zostávali v podnikoch – okupačný štrajk. Okrem zvyčajných odborárskych požiadaviek vyhlásili aj politické požiadavky : legalizáciu nezávislých odborov. Pre komunistov by to znamenalo koniec monopolu moci. (sk.wikipedia.org, 2006)

Koncom augusta 1980 sa vedúcou osobnosťou stal elektrikár Lech Walesa a v spolupráci s odborníkmi z radov demokratickej opozície bol vypracovaný zoznam požiadaviek, ktorý okrem ekonomických bodov ( zastaviť rast cien, zvýšiť platy, stavba bytov, lepšie pracovné podmienky, dlhšia materská dovolenka, voľné soboty ) obsahoval aj požiadavky politické ( nezávislé odbory, právo na štrajk, obmedzenie cenzúry, prístup rôznych spoločenských skupín k hromadným oznamovacím prostriedkom, prepustenie politických väzňov, obsadzovanie funkcií podľa kompetencií a nie podľa príslušnosti ku komunistickej strane PZPR ). Odvolávali sa na ústavu Poľskej ľudovej republiky a rôzne medzinárodné dohody, ktoré PĽR podpísala, kde boli zakotvené rôzne práva občanov, a o ktorých si komunisti mysleli že nikoho nenapadne, aby sa o ne zaujímal. Poľské úrady kapitulovali a 31. augusta 1980 podpísali vládni zástupcovia dohodu so štrajkujúcimi robotníkmi, ktorou PĽR pristúpila na požiadavky štrajkujúcich robotníkov. ( sk.wikipedia.org, 2006 )

Do jari 1981 vstúpilo do Solidarity 10 miliónov Poliakov. Solidarita vydávala vlastné noviny, čím prelomila štátny monopol na rozširovanie informácií. Solidarita však nemohla zájsť príliš ďaleko, pretože hrozila intervencia Sovietskeho zväzu, ako v roku 1968 v Česko – Slovensku.
( sk.wikipedia.org, 2006 )

Komunisti sa však nevzdali a 13. decembra 1981 Wojciech Jaruzelski vyhlásil výnimočný stav. Bola prerušená činnosť všetkých spoločenských organizácií vrátane odborových zväzov. Protikomunistické spolky však skoro získali súhlas k svojej činnosti, naopak Solidarita bola formálne delegalizovaná ( október 1982 ). Hnutie však naďalej pracovalo v podzemí – vydávalo tlač, rozširovalo letáky, organizovalo pomoc pre prenasledovaných.
Koncom 80. rokov sa Solidarita znovu významnejšie aktivovala, najmä s postupujúcimi zmenami v Gorbačovovom Sovietskom zväze. Vo februári 1989 boli rokovania pri okrúhlom stole medzi zástupcami opozície a komunistickou vládou. Potom v apríli 1989 bola Solidarita znovu povolená a v poloslobodných voľbách vyhrali kandidáti Solidarity všetky miesta v parlamente, o ktoré sa mohla uchádzať vo voľbách ( 35 % ). Ďalšie miesta ( 65 % ) si nechala komunistická strana PZPR a jej spojenci. Pretože komunisti mali prezidenta ( Wojciech Jaruzelski ), Solidarite pripadlo miesto premiéra, ktorým sa stal Tadeusz Mazowiecki.. ( sk.wikipedia.org, 2006 )

V 80. rokoch sa tiež radikálne zhoršilo životné prostredie a taktiež sa v socialistických krajinách stretávame s typickou „ každodennou schizofréniou ". V práci, na úradoch, v školách, na povinných manifestáciách a zhromaždeniach bolo deklarované „ socialistické vedomie", ľudia formálne súhlasili s oficiálnymi straníckymi tézami, prízvukovali oslavám výročie, v osobnom živote to však vyzeralo úplne inak, platili iné vzory myslenia. Informácie boli prijímané zo západných zdrojov, boli šírené prostredníctvom samizdatovej literatúry a neformálnych občianskych aktivít. Toto dvojité myslenie bolo charakteristické i pre mladých ľudí, ktorí v týchto pomeroch vyrastali.

Kultúrna a politická opozícia sa schádzala v katolíckych alebo evanjelických kostoloch, zatiaľ čo vedúce politické strany a štátna moc sa honosili reprezentatívnymi budovami. V literatúre sa začalo diskutovať o žhavých problémoch súčasnosti ( korupcia, veksláctvo, užívanie drog ), pretože v cenzurovanej tlači, rozhlase a televízii bola otvorenosť a pluralita názorov vylúčená. ( Čapek, V. a kol.; 1993 )

V Poľsku počas 80. rokov narastali hospodárske ťažkosti. Vládnuci komunisti vedení generálom Jaruzelským nemali iné východisko než zahájiť jednanie s opozičnou Solidaritou pri „ guľatom stole ", aby spoločne s ňou hľadali cestu z ťažkej krízy v krajine.
( Čapek, V. a kol.; 1993 )

Základné zmeny vo vnútornej a zahraničnej politike SSSR koncom 80. rokov znamenali tiež koniec viac ako štyridsať rokov trvajúceho rozdelenia Európy na Východ a Západ. Michail Gorbačov, generálny tajomník ÚV KSSS, hovoril o „ spoločnom európskom dome " a o „ konci uniformity " v jeho východnej časti. Možnosť hrozby sovietskej intervencie slabla, Brežnevova doktrína prestala byť bezprostredným nebezpečím. V Poľsku, ale i v Maďarsku, Československu, NDR a ďalších krajinách východného bloku sa presadzovali reformné sily, ktoré chápali zmeny vo svojich krajinách ako „ návrat do Európy. " ( Čapek, V. a kol.; 1993 )

Wojciech Jaruzelski

Počas druhej svetovej vojny bol členom poľských jednotiek v ZSSR. V roku 1981 uskutočnil vojnový prevrat a v rokoch 1981 – 1983 bol predsedom „ Vojenskej rady národnej záchrany". Zároveň bol v rokoch 1981 – 1989 prvým tajomníkom Ústredného výboru Poľskej zjednotenej robotníckej strany ( teda komunistickej strany ). V rokoch 1989 až 1990 sa stal poľským prezidentom. ( sk.wikipedia.org, 2006 )

Reálny socializmus po poľsky – táto charakteristika sa plne vzťahovala aj na režim prvého tajomníka ÚV Poľskej zjednotenej robotníckej strany ( PZRS ) Edwarda Giereka v Poľsku. Ten po tom, ako jeho predchodca Wladislaw Gomulka v roku 1970 mimoriadne brutálne potlačil robotnícke nepokoje na baltskom pobreží, potreboval dosiahnuť okamžitý úspech. V prvých rokoch sa zdalo, že sa mu to naozaj darí. Od západu získal rozsiahle úvery, čo sa ihneď prejavilo na pultoch predajní. Po mnohých rokoch sa tu dalo kúpiť južné ovocie, káva či kakao, čo Gomulka považoval za nepotrebný luxus. Uvoľnili sa možnosti cestovania a štúdia na Západe.

Za 5 rokov vzrástli mzdy o polovicu a priemyselná výroba o dve tretiny. Rubom prosperity bolo napríklad to, že v roku 1974 na investície pripadalo vyše 35 % národného dôchodku, čo nijaká ekonomika nemôže z dlhodobého hľadiska zvládať. Poľsko nemohlo splácať zahraničné dlhy vlastnou produkciou. Príčinou bola nízka kvalita jeho výrobkov i vysoká energetická náročnosť výroby, čo sa prejavilo počas ropnej krízy v roku 1974. Absencia trhových mechanizmov a neochota pristúpiť k reformám spôsobili, že sa zahraničné úvery vynakladali neefektívne. V druhej polovici 70 – tych rokov sa už naplno začali prejavovať nedostatky Gierekovej politiky. Krajina musela dovážať čoraz viac potravín a krmovín. Od roku 1976 zaviedli prídelový systém na cukor a uhlie. Reálny stav ekonomiky sa ukázal počas nezvyčajne tuhej zimy 1978 - 1979. Štátne zásoby potravín a palív stačili iba na 6 týždňov. Dlhy pohlcovali až 90 % exportných príjmov. Rástla nespokojnosť aj vnútri PZRS. K novému zvýšeniu cien sa neodvážil pristúpiť, namiesto toho v roku 1980 zaviedol tzv. komerčné obchody, v ktorých predávali mäso a údeniny za omnoho vyššie ceny ako v normálnych obchodoch. Od leta 1980 začali prepukať v podnikoch štrajky. 11.8. 1980 začala štrajkovať mestská doprava vo Varšave, o tri dni neskôr Gdanská lodenica. Prelom nastal 17.8. 1980, keď na pobreží z dovtedy izolovaných štrajkových výborov, vznikol Medzinárodný štrajkový výbor. Štrajky sa rozšírili na celé Poľsko. Spoločnou požiadavkou sa stalo povolenie nezávislých odborov. To bolo splnené, dohody podpísali 30.8. 1980 v Štetíne a o deň neskôr v Gdansku. ( www.noveslove.sk )

Použitá literatúra :

  • Čapek, V. a kol. ( 1993 ) : Světové dejiny II, Nakladatelství Fortuna, Praha 1993, pp. 207 – 210,
  • Arnold S., Zychowski M. ( 1965 ) : Stručné dejiny Poľska, Od začiatkov štátu až do najnovších čias, Obzor, Bratislava 1965, pp. 214 - 216
  • http://sk.wikipedia.org/wiki/Wojciech_Jaruzelski, 2.11. 2006
  • http://sk.wikipedia.org/wiki/Solidarita_%28Po%C4%BEsko%29", 2.11.2006
  • http://www.noveslovo.sk/archiv/2000-35/ominulosti.html, 6.11.2006

Odporúčané weby