Nejasnosti o formovaní sa súčasnej konfigurácie litosférických dosiek, ako aj silách vplývajúcich na dané pohyby boli oddávna otázkou, ktorou sa zaoberali poprední svetoví odborníci. Teória rozpínajúcej sa zeme (ďalej TRZ) je ďalšou z možností ako vysvetliť niektoré otázky ohľadne pohybu litosferických dosiek, a súčasného rozloženia oceánov a morí. Táto teória nie je všeobecne uznávaná, ale s novými a novými dôkazmi je prijímaná stále väčšou skupinou ľudí.

Na tomto mieste by možno bolo vhodné spomenúť, že ani v súčasnosti všeobecne uznávaná teória litosférických dosiek a kontinentálneho driftu (ďalej TLD) nebola v období svojho vzniku prijatá, ba dokonca bola odsúdená vedeckou komunitou ako vedecky nedokázateľná a absurdná teória. Dlhé obdobie sa ňou nebol nikto ochotný zaoberať a aj po jej opätovnom vynesení na svetlo sveta trvalo relatívne dlhý čas, kým bola vedecky uznaná. 

Teória rozpínajúcej sa zeme, tak ako jej predchodkyňa prekonala viacero období od svojho nastolenia v roku 1987. Od počiatočného zavrhovania, k čoraz väčšej pozornosti a obľube. Jej uznanie by totižto mohlo vysvetliť viacero otázok, na ktoré súčasná TLD nevie odpovedať.

V prvom rade treba pripomenúť niekoľko faktov prijímaných ako podklad pre teóriu litosferických dosiek, z ktorých táto vychádza, ale ktoré neboli nikdy dokázané. Vedci predpokladajú, že polomer a teda aj objem planéty zem sa od jej vzniku nezmenil a zachoval si konštatntné hodnoty. Taktiež vychádzajú z predpokladu existencie subdukčných, zón kde dochádza k ponáraniu sa jednej litosferickej dosky pod druhú, avšak nie sú schopní zmerať rýchlosť tohto pohybu. Hodnoty o podsúvaní sa dosiek sú vždy odvodené od rýchlosti tvorby oceánskej kôry v oblastiach riftových zón a nie od konkrétnych meraní v oblastiach subdukcie. Taktiež množstvo oceánskej kôry, ktorá je vytvorená za určité obdobie vysoko prevyšuje hmotu zanikajúcu v hlbokomorských priekopách.

Zástancovia teórie rozpínajúcej sa zeme sa pri svojej argumentácii opierajú o viacero faktov, z ktorých niektoré priamo nahlodávajú dôveryhodnosť súčasne uznávanej teórie. Ako už bolo spomenuté TLD vychádza z predpokladu zachovania objemu zeme, a teda predpokladá, že nová oceánska kôra vznikajúca predovšetkým v stredoatlantickom chrbáte, je kompenzovaná ponáraním sa pacifickej dosky do hlbín zeme v obblastiach subdukčných zón. Avšak merania medzi dvomi miestami v oblasti pacifiku a to Yaragadee v Austrálii a Arequipa v Peru vykazujú známky presne opačného pohybu a to expanzii pacifického regiónu v hodnote +65,3mm za rok.

Ďalšie dôkazy o možnostiach expanzie našej zeme poskytol pán Nakasi s kolektívom. Jeho rastové modely založené na skúmaní izochrón podložia predpokladajú, že dno Tichého oceánu sa začalo rozvíjať z pôvodne malej oblasti neďaleko Mariánskej priekopy pred približne 195 miliónmi rokov, keď bola priekopa ešte stále relatívne blízko Severnej Ameriky. Ako sa priekopa začala presúvať západnejšie vzhľadom k Severnej Amerike, nová hmota vytvorila severopacifickú panvu. Rast týchto oblastí v takom rozsahu ako ho dnes poznáme je dôkazom rastu v oblasti, kde sa predpokladá priebeh subdukcie.

Taktiež skúmanie morských sedimentov a dna poukazuje na jednostranné rozširovanie pacifickej oblasti, čo je v kontraste s obojstrannými modelmi rastu stredooceánskych chrbtov v súčasnoti nachádzaných v južnom Pacifiku, Atlantickom a Indickom oceáne.

V súčasnej dobe stále prebieha zhromažďovanie údajov a realizácia experimentov, ktoré by mohli potvrdiť a posilniť argumenty obhajujúce novú teóriu, avšak na jej prijatie alebo odmietnutie si budeme musieť ešte určitú dobu počkať.