V pracovnom režime podlieha nízkotuhnúca zmes rôznym premenám, preto je účelné zabezpečiť jej výmenu podľa odporúčania výrobcu, najčastejšie v intervale troch rokov. Vplyvom zvýšenej teploty a katalytickým účinkom kovových iónov dochádza k interakcii zložiek nízkotuhnúcej zmesi a ďalším následným reakciám, mení sa hodnota pH. Takúto nízkotuhnúcu zmes je potrebné vymeniť a likvidovať spálením alebo na čističke odpadových vôd.

Výhodnejšie je použité nízkotuhnúce zmesi regenerovať a získaný etylénglykol použiť na prípravu nových nízkotuhnúcich zmesí alebo na iný účel.

Z r. 1997 pochádza postup regenerácie pomocou reverznej osmózy na poréznom hydrofóbnom polytereftaláte (ďalej, len PTFE) s následnou destiláciou tak, aby destilačný zvyšok obsahoval menej ako 2,5 % hm. etylénglykolu. Regeneračné metódy po úprave hodnoty pH a odstránení mechanických nečistôt využívajú na regeneráciu ionexy.

Nevýhody doterajších riešení odstraňuje spôsob regenerácie použitých nízkotuhnúcich zmesí pochádzajúcich z organizovaného zberu.

Nízkotuhnúce zmesi pochádzajúce z organizovaného zberu môžu byť znečistené rôznym spôsobom. Môžu byť znečistené mechanickými nečistotami, pieskom, hrdzou, rôznymi kalmi pochádzajúcimi z tvrdosti vody alebo reakčných splodín korózie. Taktiež môžu vznikať reakciou prísad a koróznych splodín alebo prísad a paliva, motorových olejov, brzdových kvapalín a podobne.

Zozbieraná použitá nízkotuhnúca zmes sa po odfiltrovaní hrubých mechanických nečistôt musí zhomogenizovať. Jemné nečistoty sa môžu oddeliť sedimentáciou so súčasným rozsadením olejovitých podielov, ktoré sa zhromažďujú na hladine zmesi, pretože majú nižšiu hustotu a sú v zmesi prakticky nerozpustné. Číra vrstva použitej nízkotuhnúcej zmesi sa ešte raz (preventívne) filtruje a dávkuje do zariadenia naplneného aktívnym uhlím. Tu dochádza k likvidácii molekulového chlóru reagujúceho na chlorovodík, na aktívnom uhlí sa zadržia zlúčeniny ťažkých kovov, makromolekulové látky, stopy neoddelených olejov vrátane silikónových olejov a prítomné farebné látky a farbivá, ktorých prienik do eluátu sa môže vizuálne indikovať. Prítomnosť uvedených látok v eluáte indikuje potrebu výmeny alebo regenerácie náplne. Ďalej v procese postupuje len voda, etylénglykol a soli, prevažne sodné soli.

Nemznúca zmes ďalej prechádza vrstvou silne kyslého katexu zdola hore, pričom sa vymieňajú katióny rozpustených solí za vzniku zodpovedajúcich kyselín v roztoku, okrem voľných α, ω-dikarboxylových kyselín, ktoré sa vylučujú vo forme vobjemných, hydratovaných vločiek, nezriedka unášajúcich aj čiastočky katexu, ktoré je potrebné mechanicky oddeliť a vrátiť do procesu. Zmes kvapaliny a vločiek po ich oddelení postupuje ďalej na silne zásaditý anex.

Rozpustnosť dvojsodných solí alfa,omega-dikarboxylových kyselín vo vodnom roztoku monoetylénglykolu je vysoká, rozpustnosť voľných α, ω-dikarboxylových kyselín je asi 0,l g.l-1 a sú takej čistoty, že ich možno znovu použiť na prípravu prísady do novej nízkotuhnúcej zmesi, čo je pri jej cene veľmi lukratívne, podstatne zlepšuje ekonomiku procesu a v neposlednej miere zvyšuje kapacitu zásadititého anexu.

Takto upravený roztok sa kontaktuje so silne zásaditým anexom, ktorý z voľných kyselín viaže zvyšnú časť solí za vzniku vody. Najslabšie sa viažu slabé kyseliny ako kyselina uhličitá a kyselina kremičitá, ktorých prienik signalizuje vypotrebovanie kapacity silne bázického anexu. Kyseliny vzniknuté z dusičnanov a dusitanov alkalických sa rozkladajú za vzniku oxidov dusíka. Tieto sa môžu hromadiť v mŕtvych priestoroch a je ich treba periodicky odpúšťať a likvidovať.

Plyny rozpustené v spracovávanej zmesi sa odstránia kontaktom s aktívnym uhlím, produktom ktorého je roztok etylénglykolu vo vode.

Tento roztok po pridaní potrebného množstva etylénglykolu a potrebných prísad predstavuje vlastne nariedenú nízkotuhnúcu zmes pripravenú na vlastnú aplikáciu do chladiaceho systému motorového vozidla alebo na iné použitie.

Roztok etylénglykolu sa môže vo vode rozdeliť na zložky aj destiláciou alebo rektifikáciou, vhodné za zníženého tlaku.