Vzhľadom na zložité a neúplné rozčlenenie Rómov do rôznych skupín, možno len konštatovať, že určenie ich celkového počtu v európskych krajinách je nanajvýš problematické. Pri zisťovaní reálneho počtu Rómov sa nemožno spoliehať na oficiálne údaje, nakoľko len časť z nich sa hlási k rómskej národnosti. V niektorých prípadoch sa štatistické údaje a odhady, ktoré poskytli iné zdroje rozchádzajú v pomere 1 : 5. Príčin, prečo sa Rómovia nehlásia k svojej národnosti je viacero – od nedostatočne rozvinutého etnického povedomia, ktoré sa neraz prejavujú až snahou dištancovať sa od rómskeho etnika, až po obavy z postihu a diskriminácie. Na niektorých prípadoch sa pokúsime naznačiť relatívnosť čísel udávajúcich počty Rómov v jednotlivých krajinách.
V snahe upustiť od výrazu „Cigáň“ bolo v Macedónsku v roku 1990 založené hnutie, ktoré presadzovalo označenie „Egipcani“ a v sčítaní ľudu v roku 1991 sa k tejto skupine prihlásilo niekoľko tisíc Rómov.
Keď sa v Bulharsku uskutočnil v roku 1992 prvý postkomunistický cenzus, prihlásilo sa k rómskej národnosti asi 288 tisíc ľudí. Zatiaľ čo sa ale kresťanskí Rómovia kľudne hlásili k skupine „Cigani“, tí, ktorých materinským jazykom bola turečtina, trvali na tom, že sú Turci. V súčasnosti sa počet Rómov v Bulharsku odhaduje na 650 tisíc.
Na Britských ostrovoch nám ako príklad poslúžia írski kočovníci, bežne prezývaní Tinkers alebo Travellers, ktorí sa na tomto území vyskytovali už pred príchodom Rómov. Pôvodne sa živili remeslami a obchodovaním. Dnes ich približne polovica žije v prívesoch, v zvláštnych kempoch alebo v ubytovniach. Mnoho z nich sa ku koncu päťdesiatich rokov odobralo do Anglicka. V Škótsku boli Tinkers známi dlho pred príchodom Rómov. O ich vzájomnom vzťahu v minulosti sa vie len málo, ale určite sa stretávali a vzájomne uzatvárali manželstvá. Sčítania v týchto krajinách, a v západnej Európe vôbec, zapisujú do rómskych registrov všetkých kočovníkov a potomkov chudobných sedliakov, ktorí si zvolili tento spôsob života.
Otázne zostáva aj zaradenie predstaviteľov Jenisch vo Francúzsku, ktorí súčasne tvoria najväčšiu časť kočovníkov vo Švajčiarsku. Problematické je aj určenie počtu a zaradenia Quinquis alebo Mercheros v Španielsku , Tattare vo Švédsku, Tateri v Nórsku, Camminánti v Taliansku či Natmansfolk v Dánsku. Pre všetky európske krajiny možno viac alebo menej odhadovať, že kočovníci, ktorí žijú v mobilnom príbytku a pravidelne cestujú z miesta na miesto, tvoria asi 20 % populácie Rómov. Polokočovníci, ktorí žijú v mobilnom príbytku a cestujú iba časť roka sa zdržiavajú na jednom mieste, môžu predstavovať taktiež 20 %. Necestujúci usadlíci, aj keď časť z nich býva v mobilnom príbytku alebo dočasnom domove, predstavujú 60 %.
Situácia je samozrejme odlišná podľa štátov. Napríklad vo Švédsku a Dánsku sa zdá, že všetci Rómovia majú stále bydlisko. V Španielsku majú stálu domovskú príslušnosť takmer všetci Rómovia. Len malá časť z nich patrí do skupiny polokočovníkov a výnimočne tam žijú kočovníci. Podobná situácia je v Rakúsku. V ostatných štátoch ako Veľká Británia, Írsko, Belgicko a Francúzsko je situácia skoro opačná.
Stav sa zmenil aj pod vplyvom udalostí 90-tych rokov: napr. bulharskí Rómovia boli väčšinou usadlí, no po páde komunizmu asi 30 % z nich začalo znova putovať.
Aj odhady z informovaných zdrojov, ktoré sa snažia doplniť nedostatky oficiálne uvádzaných počtov, však často vykazujú prekvapivé rozpory. Napríklad dva výskumy uskutočnené v osemdesiatych rokoch vo všetkých európskych štátoch priniesli dva celkom odlišné výsledky: prvý udával počet medzi 1 988 000 až 5 621 000, zatiaľ čo druhý udával 3 421 750 až 4 935 500. V niektorých krajinách boli rozdiely zvlášť výrazné, ako napríklad v Holandsku, ktoré v prvom sčítaní vykazovalo asi 1 000 Rómov a Švédsko niečo medzi 1 000 – 8 000. V druhom výskume už bolo za Rómov označených v Holandsku 30 – 35 000 ľudí a 60 – 100 000 vo Švédsku.
Nepresnosti však nie sú ospravedlnením k tomu, aby sme sa otázke počtu Rómov vyhýbali. Podľa oficiálnych dát jednotlivých štátov počet Rómov v Európe v 1. polovici 90-tych rokov dosiahol 2,3 až 2,6 milióna, teda približne 0,3 % všetkých obyvateľov. Odhaduje sa, že v tomto období žilo v Európe 6,1 až 8,6 milióna Rómov, čím by ich podiel na celkovej populácii Európy (vrátane ruskej a tureckej) dosiahol 0,8 % až 1,1 %.
Podľa neoficiálnych odhadov žije približne 60 % Rómov v bývalých socialistických krajinách. Vyšší počet Rómov žije aj v južnej Európe (31 %).V ostatných európskych regiónoch sú počty Rómov v porovnaní so strednou a východnou Európou veľmi nízke (pozri mapa č.2). V západnej Európe žije 7 % a na severe Európy 2 % z odhadovaného počtu Rómov v Európe (Kalibová in Vargová 2006). Do Európskej únie pribudlo jej rozšírením v máji 2004 asi 1,2 milióna Rómov. V súčasnosti teda v EÚ žije približne 3,2 milióna Rómov.
Niekedy môže počet Rómov v určitom meste jedného štátu vysoko presahovať celkový počet Rómov celého iného štátu. Napríklad v Suto Orizari, neďaleko Skopje v Macedónsku, žije celkovo 40 tisíc prevažne moslimských Rómov a tvoria tak najväčšiu rómsku komunitu na jednom území, aj keď o toto prvenstvo „súperia“ s bulharským Slivenom. Napriek tomu, že mnoho odborníkov považuje tieto údaje za nadhodnotené, je možné s nimi súhlasiť, že ku krajinám s najväčším podielom Rómov v Európe patria Macedónsko, Rumunsko, Bulharsko, Slovensko a Maďarsko. Odhaduje sa, že na celom svete žije asi 12-15 miliónov Rómov. V Európe ich žije asi 8 miliónov, z toho približne 6 miliónov v krajinách strednej a východnej Európy. V niektorých štátoch tvoria Rómovia najväčšiu národnostnú menšinu (Rumunsko, Maďarsko, Albánsko, Grécko).
Rómovia nepredstavujú takú národnostnú menšinu, na aké sme zvyknutí: nemajú vlastné územie, spoločné náboženstvo, vlastnú národnú a medzinárodnú politickú reprezentáciu, teda faktory, ktoré by uľahčovali jej identifikáciu. Dosiaľ neexistuje osvedčený model spoločnej politiky zameranej na integráciu Rómov do spoločnosti ani v jednej z európskych krajín.