Nezainteresovanému človeku by sa mohlo zdať, že v Európe vládne pokoj. Avšak ten, kto tejto problematike aspoň čiastočne „rozumie“, by s takýmto názorom určite nesúhlasil. Pod rúškom relatívneho európskeho mieru sa ukrýva niekoľko nebezpečných konfliktov záujmov. Hlavnou ideou väčšiny z nich sú národný separatizmus a boje za nezávislosť.

Separatizmus a územné spory v krajinách Európy idú mnohokrát ruka v ruke s teroristickými aktivitami „národnooslobodzovacích“ hnutí. Výrazne do popredia vystupujú aktivity organizácií pôsobiacich na národnostnom základe, kam patrí najmä IRA (Írska republikánska armáda) a ETA (Euzkadi Ta Askatasuna – Baskická vlasť a sloboda). Obrovským problémom je otázka nezávislosti Kosova a nezanedbateľnou je určite aj nezávislosť Korziky.

Severné Írsko a IRA

Spojené kráľovstvo tvorí Anglicko, Wales, Škótsko a Severné Írsko, ktoré k nim pribudlo v r. 1921, keď sa 3 roky krutých bojov dobrovoľníkov a aktivistov z radov Írov proti Britom podarilo ukončiť podpísaním zmluvy o rozdelení Írska na Severné (Ulster) so 6 okresmi a Južné (Republic of Ireland) s 26 okresmi.

Na Írskom ostrove existovali sily za samostatnosť – reprezentované Sinn Fein a sily za uchovanie zväzku s Britmi – reprezentované Unionistami. V prvých voľbách v Južnom Írsku zo 128 poslancov bolo 124 zo Sinn Fein a iba 4 Unionisti. Následne dostalo Sev. Írsko ako jediné útočisko Unionistov, možnosť pričleniť sa k UK. Ulsterský parlament tak aj rozhodol.

Tomu všetkému predchádzalo zákonné uznanie politickej samosprávy Írska z roku 1914, čo sa však pre vznik WWI realizovalo až v r. 1918. Vtedy Sinn Fein vyhlásila republiku podobne ako následnícke štáty Rakúsko-Uhorska, ich parlament s názvom Dial schvaľoval zákony a ukladal dane. Briti na to odpovedali inváziou, čo znamenalo 3 roky vrážď, únosov, prepadov, podpaľačstva a poprav bez súdov na oboch stranách.

Írski nacionalisti v Sev. Írsku dlhé desaťročia útočili na britské sily a zastrašovali Ulster. K bojom a nenávisti celkom iste prispelo náboženstvo. IRA podporujú katolíci a Unionistov protestanti, ktorí tvoria asi 2/3 populácie Ulsteru

Aktivity IRA začali pred viac ako 80 rokmi a v roku 1921 viedli k získaniu samostatnosti Írska. Aj potom však zostala severná časť Írska (Ulster) s protestantskou väčšinou súčasťou britského štátu, ktorý potláčal úsilie o zjednotenie oboch častí ostrova. K novému vzplanutiu terorizmu v Severnom Írsku došlo v roku 1969 po zásahu protestantskej špeciálnej policajnej jednotky „B-Specials“ v Londonderry. Odvtedy už viackrát uzavreli prímerie, naposledy v roku 2001, ktoré však bolo vždy porušené. Ani v súčasnosti neuznáva prímerie časť IRA nazývaná Continuity IRA (CIRA), odštiepená v roku 1994 a Pravá (Real) IRA (RIRA), odštiepená v roku 1996. V 1974 niektorí bývalí členovia IRA založili Írsku národnooslobodzovaciu armádu (INLA). Terorizmus v Severnom Írsku nie je len dielom katolíckych Írov, ale aj protestantov lojálnych kráľovstvu. V roku 1971 vznikla Ulsterská obranná asociácia (UDA) a po nej aj ďalšie organizácie, najmä Ulsterské dobrovoľnícke sily (UVF), Červenorukí obrancovia (RHD), pričom všetky sú aktívne aj v súčasnosti. Počet obetí severoírskeho terorizmu sa odhaduje až na 3000 osôb, z čoho zhruba tretina pripadá na vrub protestantských organizácií a britských policajných a vojenských jednotiek.

Dohoda o Severnom Írsku podpísaná v apríli 1998 vzbudila veľké nádeje na urovnanie konfliktu, trvajúceho 30 rokov. Po niekoľkomesačnom jednaní na zámku Stormont (Ulster), ktorého sa zúčastnil aj premiér Bertie Ahern, bola realizovaná dohoda, ku ktorej sa v referende 22. 5. 1998 vyjadrila veľká vetšina (94,4 %) irského obyvateľstva. Nárok Írskej republiky na Severné Írsko (Ulster) bol zrušený ako aj zriadenie celoirských inštitúcií. Prvé voľby do regionálneho parlamentu sa konaly 25. 6. 1998. Strany a zoskupenia, ktoré výrazne podporovali stormontskú dohodu, získaly ¾ zo 108 mandátov.

Baskicko a ETA

Baskicko možno chápať v užšom zmysle ako územie dnešného španielskeho autonómneho regiónu Baskicko (El País Vasco), ktorý sa ďalej rozdeľuje na – Vizcaya, Guipúzcoa a Álava. V širšom zmysle označuje všetky územia obývane prevažne Baskami. Okrem autonómneho regiónu El País Vasco sem spadajú naviac severná provincia Navary a oblasti Basse-Navarre, Labourd a Soule francúzskeho departmentu Basses-Pyrénées. Z historického hľadiska však môže Baskicko zahrňovať ďaleko väčšie územie než dnes, nakoľko Baskovia v minulosti obývali celú Navarru a celé Gakoňsko. V tejto oblasti však už baskicky hovoriaci ľudia takmer nežijú.

V Baskicku (dnešná autonómna oblasť) žije približne 1,5 mil. obyvateľov. V dôsledku rozsiahlej migrácie za prácou do baskických priemyslových miest na konci 19. a na začiatku 20. storočia na jednej strane a vďaka pozvolnému vytrácaniu sa baskičtiny v južných oblastiach na strane druhej, môže byť približne polovica považovaná za skutočných Baskov. Vo francúzskej časti Baskicka žije približne 120 tis. Baskov. Baskovia sa v drvivej väčšine hlásia k tradičnému katolíctvu.

Hlavný nárast počtu a veľkosti baskických miest sa odohral na konci 19. storočia, kedy sa naplno rozbehla ťažba kvalitnej železnej rudy pre oceliarne vo Veľkej Británii. Vznikli tak priemyslové centrá ako Bilbao, dôležitý španielský prístav San Sebastian, Baracaldo a Guernica. Hlavné mesto Vitoria, ležiace vysoko v horách, má okolo 150 tis. obyvateľov.

O pôvode Baskov sa dodnes nič určitého nevie. Historici sa však zhodujú na tom, že sa na Pyrenejskom polostrove usadili už v rannom staroveku a vydržali tam dodnes. Na Baskoch je pozoruhodné, že si aj cez mnohopočetné invázie rôznych kmeňov z búrlivej španielskej minulosti dokázali uchovať pôvodný jazyk a vlastnú identitu.
Problémy začali Baskovia pôsobiť neskôr, o čom svedčia trestné výpravy Frankov a Vizigótov na územie Baskicka.

V priebehu dobytia polostrova Arabmi v rokoch 711-714 nebolo Baskicko obsadené a ani neskôr sa Baskovia nedostali pod priamu arabskú vládu. Naopak bolo utvorené malé Pamplonské kráľovstvo, ktoré bolo čisto baskické. Po jeho rozpade bolo Baskicko rozdelené medzi Francúzsko, Kastíliu a Navarru. Po tom, ako sa Aragonské kráľovstvo zmocní Navarry a následne sa spojí s Kastíliou, ocitajú sa Baskovia v zjednotenom Španielsku. Zostávajú im však tzv. fueros (tradičné výsady a privilégia). A práve obrana týchto fueros proti centrálnej moci tvorí hlavnú os baskicko-španielskych vzťahov.

Na francúzskej strane fueros vydržali až do Veľkej francúzskej buržoáznej revolúcie, v Španielsku vydržali o niečo dlhšie, do r. 1876. V tej dobe prebiehali v Španielsku tzv. karlistické vojny o následníctvo na tróne. Don Carlos sľúbil Baskom, že sa nepokusí obmedzovať ich fueros a preto Baskovia bojovali na jeho strane, ktorá však nakoniec v r. 1876 prehral, v dôsledku čoho boli všetky fueros zrušené.

Na zlú stranu sa Baskovia pridali aj v španielskej občianskej vojne 1936 – 1939. Republikánska vláda im prisľúbila autonómiu, ktorá trvala však len osem mesiacov. Doplatili však vypálením Guernicy (priemyslové centrum a tradičné mesto pre zhromaždenie baskických veľmožov) nemeckou légiou Condor. K tomu si získali aj nedôveru víťazného Franca a podobne ako Katalánci boli po celú jeho éru národnostne utlačovaní.

Ako reakcia na toto utlačovanie zalaožili študenti teroristickú organizáciu ETA (Euskadi Ta Aztakazuna – Baskicko a jeho sloboda), ktorá sa v roku 1959 odštiepila od umiernenejšej PCV. ETA usiluje o politickú nezávislosť Baskicka, čo je dosť obtiažne aj vzhľadom na veľký počet nebaskického obyvateľstva na baskickom území. Asi najznámejšou akciou ETA bola operácia „Tyran“, úspešný atentát na Carrera Blanca, predsedu španielskej vlády, v roku 1973.

Baskická autonómia bola obnovená až po Francovej smrti v roku 1975. Baskický regionálny parlament sa po prvýkrát zišiel v roku 1980. Príslušníci ETA boli amnestovaní, no napriek tomu ETA neprestala vo svojich teroristických akciách. Po páde frankistického režimu ETA stratila medzinárodné sympatie. Z obáv z rozmachu terorizmu vo Francúzsku a vzostupu nacionalizmu francúzskych Baskov v 80. rokoch voči nim rozhodne vystupovali aj francúzske mocenské orgány.

Napriek tomu, že Baskicko má širšiu autonómiu ako Severné Írsko po uzatvorení Veľkonočnej dohody, separatizmus je v provincii stále ešte veľmi silný. Únos Miguela Angela Blanca v r. 1997 vyvolal vlnu protiteroristických demonštrácií po celom Baskicku. Španielska vláda využila tejto nálady a tvrdo zakročila nielen proti ETA, ale tiež proti jej politickému krídlu Herri Batasuna (Jeden národ). Herri Batasuna malo zastúpenie aj v európskom parlamente, ale neskôr ho v dôsledku podpory verejnosti stratilo. ETA si uvedomila svoju slabnúcu pozíciu a navrhla vláde prímerie, čím si chcela vytvoriť priestor pre vyjednávanie. V r. 1998 sa v Baskicku uskutočnili voľby do regionálneho parlamentu. Pomer síl sa od posledných volieb príliš nezmenil. Zo 75 kresiel ovládajú 41 nacionalistické a 34 nenacionalistické strany. Znepokojujúci je nárast hlasov radikálnych strán na oboch stranách.

ETA už niekoľkokrát uzavrela so španielskou vládou prímerie, ktoré však nemalo dlhé trvanie. Počet obetí baskického terorizmu je okolo 800 osôb.

Korzika a FLNC

Menej známou teroristickou organizáciou je Front za národné oslobodenie Korziky (FLNC), ktoré žiada nezávislosť Korziky od Francúzska. Zformovalo sa v roku 1976 a odvtedy uskutočnili niekoľko desiatok bombových atentátov. Za cieľ svojich útokov si vyberá predstaviteľov francúzskej štátnej moci, usadlosti prisťahovalcov a turistické objekty. V 90. rokoch uskutočnili korzickí separatisti takmer 400 bombových atentátov.

Ojedinelé násilné akcie etnicko-regionálnych formácií boli na Korzike zaznamenané už v roku 1973 a 1976, kedy Front korzických poľnohospodárov za oslobodenie (FPCL) zorganizoval prvú sériu atentátov. V 1973 smerovali k poškodeniu leteckej agentúry v Bastíe, Štátnej pokladnici Ajácciu a pobočke vojenského rádia v Solenzaru. FPCL následne publikovala text Ultimátum korzického národa Francúzkej republike: „Pokiaľ v lehote šesťdesiatich dní neodídu všetci noví osadníci a kontinentálni úradníci nebudú nahradení korzickými korzický jazyk nebude vyučovaný už od základnej školy, pristúpime k akcii.“

Následne príslušníci FPCL vykonali v r. 1974 deväť atentátov po celom území Korziky. Rada ministrov už 30. januára 1974 oficiálne rozpustila FPCL. V r. 1974 bola z rozkolu FPCL vytvorená Ghjustizia Paolina (GP), ktorá už o sebe okamžite dala vedieť použitím dynamitu na letisku v Bastía pri príležitosti príchodu premiéra Pierre Messmera na oficiálnu návštevu ostrova.

Ďaľším zoskupením vstupujúcim do „hry“ ja ARC (Korzické regionalistické akcie), pod záštitou ktorého obsadilo komando dvadsiatich stúpencov vyzbrojených loveckými zbraňami vinné hospodárstvo v Alérii. Ministerstvo vnútra komentovalo čin ako „hrozbu pre národnú jednotu“. Deň po násilných udalostiach politický predstavitelia ostrova odsúdili akciu, postavili sa proti násilným metodám a vláda neskôr rozpustila ARC, proti čomu Korzičania okamžite protestovali: organizovali búrlivé manifestácie, drancovali štátne banky a kancelárie úradníkov, poriadkové sily boli ohrozované kameňmi a fľašami. V r. 1976 už 179 radníc, čo je približne polovica všetkých korzických miest, odhlasovala požiadavku prepustenia zatknutých stúpencov ARC. K pôvodne osamoteným priekopníkom vlasteneckého hnutia sa teda pridali noví stúpenci, resp. väčšina ostrova.

Korzické nacionalistické organizácie sa neskôr zoskupujú a vytvárajú FLNC (Front za národné oslobodenie Korziky), ktorý sa ohlasuje v noci zo 4. na 5. mája 1976 sériou atentátov nielen na Korzike, ale aj v Nice, Marseilles a Paríži. V rovnakej dobe bol distribuovaný manifest hnutia spísaný vo francúzštine aj korzičtine. Pod hrozbou použitia násilia proti „francúzskemu kolonialistickému štátu“ tu FLNC požadovala:

  1. uznanie národných práv korzického ľudu
  2. deštrukcia všetkých nástrojov francúzskeho kolonializmu
  3. nastolenie demokratických právomocí pre všetkých korzických vlastencov
  4. skonfiškovanie koloniálneho majetku a turistických zariadení
  5. realizáciu agrárnej reformy pre zaistenie obživy poľnohospodárov, robotníkov a intelektuálov, zbavenie krajiny všetkých foriem vykorisťovania
  6. právo na sebaurčenie po prechodnej dobe troch rokov, počas ktorej bude administrácia vykonávaná spoločne silami ako národnými, tak okupačnými. toto prechodné obdobie tak umožní nášmu ľudu demokraticky sa rozhodnúť pre svoj osud s či bez Francúzska.

K FLNC sa postupne pripojili ďalší stúpenci, pôvodne náležiaci k umiernenejším regionalistickým formáciám. Podstatnú časť tvorili korzický študenti z Nice. V lete 1981, po návšteve prezidentského kandidáta Mitteranda, FLNC vyzvala k ukľudneniu situácie a deklaroval prímerie. Kľud zbraní však nevydržal dlho. FLNC kvôli politickým nezhodám, ktoré nastali približne rok potom, čo sa vo Francúzsku chopili moci socialisti.

Politická aktivita FLNC počas osemdesiatych rokov stagnoval. Pre status ostrova urobila len málo. Zvýšil sa počet útokov na konkurenčné národnostné skupiny. Vývoj etnicko-radikálnych formácií teda prechádzal ako politickou, tak aj morálnou krízou. Každoročne dochádzalo asi k dvom desiatkam vrážd, ktoré sa spájali s vnútornými politickými bojmi, FLNC však odmietala za úmrtia niesť zodpovednosť. Separatisti cítili, že strácajú podporu, preto od konca r. 1987 pribrzdili násilné útoky zaktívnili svoju legálnu vitrínu, stranu Národné Prímerie (ACN).

Na počiatku r. 1988 FLNC opäť ohlásila kľud zbraniam a lídri ACN započali mierové vyjednávania s francúzskou vládou. Mimo toho však súčasne jedna z ich skupín odstreľovala kasárne v Ajjaciu a zabila jedného funkcionára. Separatisti sa domáhali uznania korzického jazyka, zvetšenia právomocí Korzického zhromaždenia, zrušenia rozdelenia ostrova na dva departmenty (Horná a Dolná Korzika) a priznania Korzike štatútu zámorského teritória. Počas rokovaní, týkajúcich sa nového územného štatútu ostrova počiatkom deväťdesiatich rokov, sa FLNC štepila, a to aj z dôvodov rozdielnych strategií vyvolaných medzi militantnými prívržencami hnutia v otázke násilných operácií.

Vedenie FLNC bolo skôr naklonené upusteniu od násilných akcií, ale bolo prehlasované väčšinou hnutia. Došlo tak k rozdeleniu nielen ilegálneho, ale rovnako legálneho zoskupenia. Deväťdesiate roky boli potom poznamenané nielen bojom proti nadvláde kolonialistov, ale rovnako bojom medzi jednotlivými vetvami separatistického hnutia. Z FLNC a ACN sa odpojilo r roku 1989 Korzické národné prímerie (ANC), ktorého ozbrojená skupina bola pomenovaná Odpor. V roku 1990 ďalšie vyjednávania viedli k založeniu Hnutia za sebaurčenie (MPA), ktoré rozštepilo FLNC na FLNC-Cha; kanál obyčajný, kam sa premiestnila väčšina súčasnej FLNC a ktorého legálnym odrazom bolo práve MPA (od r. 1996 Živá Korzika – CV) a FLNC-CHi; kanál historický, ktorého legálnym výrazom bola ACN.

Všetky ilegálne formácie pokračovali v násilných aktivitách, v požadovaní revolučnej dane či propagandistických atentátov aj v deväťdesiatich rokoch, nakoľko neboli spokojní s vládnymi ústupkami a boli sklamaní postojom Ústavnej rady, ktorá označila ustanovenie o korzickom ľude za protiústavné.

Zatiaľ čo FLNC-Cha je modernizačným prúdom, skôr nakloneným federalizácii Francúzska a väčším právomociam v rámci regionálnej politiky EU, prečo sa snaží teroristickým útokom vyhýbať, FLNC-CHi nabáda k navráteniu sa ku koreňom boja za nezávislosť, bojuje za dosiahnutie obdobne nezávislého štatútu, akým vo Francúzsku disponujú zámorské územia, k čomu neváha požiť ani násilné psrostriedky.

Zočiatkom deväťdesiatich rokov sa viac než zdvojnásobil počet vrážd z odplaty a došlo k niekoľkým stovkám pumových atentátov: nielen proti nekorsickému ľudu, ale rovnako pre zastrašenie Korzičanov nesúhlasiacich s radikálnymi požiadavkami.

V roku 1996 oznámila rozhodnutie rozpustiť sa FLNC-CHa. Prázdny priestor zabral Odbojný front (FR), ktorý sa stavia do opozície proti otvorenému dialógu ACN s pravicovou francúzskou vládou, ďalej tiež Sampieru, ktorý sa snaží oživiť nacionalizmus zoskupením najradikálnejších prostriedkov, 5. 5. 1996 je oznámená vznik novej FLNC (FLNC nouveau), ktorá potvrdila vôľu navrátiť sa k pôvodnej stratégii (ozbrojený front podporovaný masami), s hnutím Živá Korzika ako legálnym sprostredkovateľom záujmov. K tejto novej organizácii sa pripojilo mnoho aktivistov z nedávno rozpustenej FLNC-CHa. FLNC-CHi v júni 1997 vyhlásila dočasné prímerie pre vyjednávania s Lionelom Jospinom, ktorý bol menovaný predsedom vlády. To bolo ukončené v januári 1998 vraždou prefekta Clauda Erignaca.

V ďeväťdesiatich rokoch na Korzike pretrvávali nejasnosti v tom, ktoré incidenty mali politický charakter a ktoré boli kriminálnymi činmi. Isté je, že v rokoch 1993 – 2001 bolo zavraždených 19 vodcov FLNC.

Od roku 1999 sa zdalo byť najdôležitejšiou úlohou etnicko – regionálnych formácii zaistenie ich spolupráce, prípadne aj integrácie. Koncom r. 1999 sa oba prúdy bývalej FLNC spojily v Reunifikované FLNC. Toho istého roku sa ale na scéne objavili aj ďalšie formácie. Okrem FLNC anonymných vznikol Korzický vlastenecký front (EPC), ktorý je vedený stúpencami blízkymi Strane za nezávislosť (PPI), ktorá vznikla po rozštiepení ACN. Prejavuje sa výrazne antikapitalisticky. Ďalšou významnou formáciou z júna 1999 ja Armata Corsa, ktorej lídri Santoni a Rossi konštituovali hnutie v logike odoprieť ACI výsadné postavenie hovorcu etnicko-regionálnych požiadaviek. Patrí medzi tú skupinu nacionalistov, ktorá nepodporovala Matignonské procesy. Bližšie spolupracuje s FLNC-Únia bojovníkov, ktorá zjednotila Reunifikovanú FLNC a ďalšie menšie zoskupenia. V roku 2002 vznikla ešte FLNC dizidentov. Obe zoskupenia sa nijako zvlášť nelíšia, FLNC dizidentov býva považovaná ako radikálnejšie zoskupenie čo do požiadavkám a boja proti politike Nicolase Sarkozyho, prebrala diskurz prvých stúpencov FLNC. Situácia panujúca na poli ozbrojených skupín je ale značne nejasná, niektoré formácie pracujjú v anonymite aj po niekoľko rokov.

Na prelome rokov 2003/2004 existujú dve základné línie tajného hnutia používajúceho násilné nelegálne prostriedky: FLNC – Únia bojovníkov a FLNC – Únia dizidentov. Mimo možno uviesť ďalšie významné, no čo do veľkosti menšie zoskupenia, ako je Clandestinu, Fronte Ribellu, FLNC piateho mája, FLNC anonymných. Stále ale na Korzike existuje na desať rôznych ozbrojených skupín bojujúcich za nezávislosť. Násilie tu postupne vytlačilo legálne pravidlá pre riešenie konfliktu, uchyľuje sa k nemu v prípade náznaku sebamenšieho problému. Generácie sedemdesiatich a osemdesiatich rokov sú socializované kultúrou násilia, ktoré môže byť determinujúcim článkom pre extrémne formy ich súčasného správania.

Kosovo a UCK

V staroveku bolo územie Kosova súčasťou rímskej ríše. V 4. storočí po Kr. vznikla na území Kosova rímska provincia Dardania. Kosovo bolo súčasťou dávneho srbského štátu.V stredoveku bola oblasť Kosova čisto srbským regiónom spojeným s počiatkom srbskej štátnosti. Sídelným mestom bol Prizren.Od roku 1346 bolo mesto Peć sídlom srbského pravoslávneho patriarchu. 15.6.1389 bolo srbské knieža Lazar a srbské vojsko porazené Turkami v bitke na Kosovom poli.Táto bitka otvorila Turkom cestu do Európy a na dlhé storočia ovplyvnila jej osudy. Koncom 15. storočia sa Kosovo spolu s ostatnými časťami srbského štátu stalo súčasťou Osmanskej ríše. V 16-18. storočí prebehlo viac protitureckých povstaní srbského národa. Od konca 17. storočia nastáva masová emigrácia srbského obyvateľstva z Kosova a kolonizácia albánskymi moslimami. Treba si všimnúť, že prví predkovia dnešných kosovských albáncov prišli na toto územie až koncom 17. storočia a dovtedy bolo Kosovo čisto srbské územie!

Po porážke Turecka vo vojne v roku 1912-1913 bolo Kosovo rozdelené medzi Srbsko a Čiernu Horu. Po vzniku samostatného Juhoslovanského štátu sa do Kosova opäť vracajú Srbi a Čiernohorci a menia etnickú skladbu v neprospech Albáncov. V rokoch 1941-1944 sa Kosovo stalo súčasťou Veľkého Albánska, okupovaného fašistickým Taliansko a Nemeckom. Nastáva ďalší prílev Albáncov z Albánska do oblasti Kosova.

Počas okupácie Kosova sa znova mení etnická skladba.Ak v roku 1900 srbské, čiernohorské a ďalšie nealbánske obyvateľstvo tvorilo 87 perc., tak v roku 1930 len 75 a v r. 1945 iba 55 perc. Do roku 1998 poklesol počet nealbánskeho obyvateľstva už len 34 %, čím sa vlastne percentuálne zloženie Albáncov za toto storočie v Kosove a Metohiji zvýšil z 13 na 66 percent.

Koncom roku 1944 bolo Kosovo oslobodené armádou Juhoslávie. 3.9.1945 bola vytvorená autonómna oblasť Kosovo a Metohija. V roku 1970 sa názov zmenil na Kosovo. Národnostné nepokoje zo stany etnických albáncov vypukli v roku 1981 a znova v rokoch 1988-1989. Začína sa prvý odchod nealbánskych obyvateľov z Kosova do ostatných častí Juhoslávie. V roku 1989 Srbsko zrušilo autonómiu Kosova a zaviedol sa znovu názov Kosovo a Metohija. Od roku 1990 sú v Kosove snahy albánskych teroristov za odtrhnutie sa od Srbska a Juhoslávie a za vyhlásenie samostatného albánskeho Kosova.Táto snaha vyvrcholila v protisrbské povstanie, ktorého piamy následok bolo bombardovanie Juhoslávie štátmi NATO na jar roku 1999. V súčastnosti je Kosovo pod správou OSN a je rozdelené na viacero sektorov, ktoré spravujú členské štáty NATO a USA.

UCK - kosovská oslobodzovacia armáda. Teroristická albánska organizácia. Bola vedúcou a hlavnou organizačnou silou v protisrbskom povstaní, ktoré na území Kosova prebiehalo a doteraz prebieha už od roku 1990. Nesie plnú zodpovednosť za rozpútanie bojov s armádou Juhoslávie. Ako dôsledok týchto bojov prišlo NATO ochraňovať albánskych teroristov tak, že bombardovali celú Juhoslovanskú zväzovú republiku. V súčastnosti sa UCK pretransformovala do podoby „demokratických politických strán“ , ale cieľ ostal rovnaký. Odtrhnúť srdce Srbska – Kosovo a vytvoriť na Balkáne nezávislé albánske Kosovo! Časť bývalých členov UCK sa stalo členmi Kosovských ochranných zborov, čo je vlastne albánska polícia s mandátom OSN a NATO. Ich protisrbská činnosť bola takto zlegalizovaná. Teraz uplatňujú svoj vlastný albánsky zákon na celom území Kosova.