Vychádzame z princípu biogeografie: štúdium vzťahov organizmov ku krajinným zložkám, ich postavenie ako jednej zo zložiek krajinnej sféry. Ide pritom o krajinný element, stojaci nad ostatnými, teda o zastrešujúci prvok krajinnej sféry. Táto pozícia zvyšuje zložitosť chápať funkciu organizmov v krajine, ako aj posúdiť krajinu ako celok. Biogeografia má za cieľ podať globálny obraz o biosfére a jej diferenciácii.

 

Ide napr. o rozloženie vegetačných zón (horizontálnych) vo vzťahu ku klimatickým pomerom ako úplne elementárnu požiadavku. Ich priebeh v hrubých rysoch súvisí s diferencovaným štrkovým príjmom slnečnej energie, je však výrazne ovplyvnený rozložením svetového oceánu a kontinentov, oceanitou a kontinentalitou podnebia, ktoré narúšajú šírkové usporiadanie.

Krajina sa však výrazne mení aj v smere nahor a v oceáne nadol. Výškové zmeny na súši podliehajú diferenciačným zákonitostiam daných makroklimatických oblastí, až zásadne rozdielnym v oceánskych a kontinentálnych oblastiach. 

To platí aj o vplyve pohorí a ich orografickej štruktúry, orientácie k slnku a vlahonosným vetrom, najmä ich masívnosti a výšky na rozrôznenie bioty.

Biogeograf musí chápať funkciu lesa v krajine, jeho vplyv na rozloženie rastlinnej a živočíšnej zložky, klimatické, hydrogeografické, pôdne rozdiely, reliéfotvorné a iné krajinné procesy medzi lesnými a nelesnými plochami. Tu je biogeografia ako veda, skúmajúca vzťahy organizmov ku krajinným zložkám nezastupiteľná.

Zvlášť potrebná je jej účasť pri posudzovaní lesných hraníc, pri skúmaní činiteľov v ekotónoch medzi horizontálnymi ako aj výškovými zónami a bezlesím v ich susedstve. Osobitne zložitá situácia sa javí v suchých trópoch a subtrópoch, kde les často tvorí len rôzne široký výškový pás, ohraničený dolnou hranicou lesa.

Biogeografické hľadisko sa uplatňuje aj vo vývojových otázkach biosféry, najmä zásadné rozdiely vplyvu súše a vody. Organizmy svetového oceánu, najmä mimo plytkých okrajových morí, sú diferencované šírkovo, ale len slabo v porovnaní s hlbokomorskými panvami, kde stabilná teplota (aj v období veľkých klimatických zmien), nedostatok svetla, pohybu vody atď. konzervujú staré archaické živočíšne druhy blízke druhohorným, pričom sú obmedzené na určité oblasti, pretože ich prispôsobenie vysokému tlaku im nedovoľuje migrovať cez podmorské prahy a plytšie dná oceánu.

Biogeograf prispieva aj k vysvetleniu nesprávnych interpretácií vývoja biosféry. Napríklad archaický ráz rastlinstva a živočíšstva na Novom Zélande, v Austrálii a inde sa všeobecne vysvetľuje izolovanosťou územia.

Prečo sa tento princíp neuplatňuje v miernych a vyšších zemepisných šírkach severnej pologule? Starobylosť taxónov miernych šírok a sčasti aj vlhkých trópov južnej pologule môže byť zapríčinená ich konzerváciou vďaka miernemu priebehu ľadových dôb v dôsledku suverénne dominujúceho oceánu na južnej pologuli.