Rozvoj vedy a techniky, ku ktorému došlo v západnej Európe počas 18. storočia, umožnil vedcom a technikom zaoberať sa aj takou myšlienkou, akou bola výroba cukru z domácej plodiny, predovšetkým z bielej kŕmnej repy. Prvé úspešné výsledky dosiahnuté vo výrobe repného cukru zverejnil ešte roku 1747 nemecký chemik A. S. Marggaf . Výsledky svojich výskumov uverejnil v zborníku Berlínskej akadémie a dokazoval, že cukor vyrobený z bielej kŕmnej repy sa kvalitou celkom vyrovná zámorskému trstinovému.

Za priekopníka pestovania cukrovej repy a výroby repného cukru na Slovensku (a v Uhorsku vôbec) možno považovať J. Samuela Gertingera (1754-1813), lekárnika v Prešove . Gertinger dobre poznal činnosť a výsledky práce zahraničných odborníkov, pestovateľov cukrovej repy. Povzbudený ich výsledkami začal už roku 1801 pestovať cukrovú repu v Prešove. Semeno dostal od S. Tešedíka.

Cukrovú repu pestovali v prvom desaťročí 19. storočia aj v okolí Kežmarku a Levoče, ale používali ju na kŕmenie. Teda prvé pokusy pestovania cukrovej repy sa uskutočňovali práve v severných častiach Slovenska.

V rokoch 1830-1848 pracovalo na Slovensku spolu 22 cukrovarov. Roku 1830 založil Mikuláš Lačný prvé cukrovary na Slovensku vo Veľkých Úľanoch a vo Vojniciach. Avšak Mikuláš Lačný nebol jediným pestovateľom tejto priemyselnej plodiny. Popri veľkostatkároch začali podporovať pestovanie cukrovej repy aj kruhy obchodného kapitálu a nimi založené podniky (cukrovary v Košiciach, v Banskej Bystrici, Seredi, Trnave).

Do roku bol najväčším podnikom nielen na Slovensku, ale aj v Uhorsku, cukrovar v Solčanoch, založený kniežaťom Odescalchim roku 1831. V tomto cukrovare začali pestovať cukrovú repu pod vedením skúseného francúzskeho odborníka F.A. Berliera.

Výsledky, ktoré sa dosiahli vo výrobe repného cukru vo Francúzsku a v Nemecku, prinútili Rakúsko - Uhorského panovníka Františka I. roku 1831 vydať dekrét o nazdaňovaní výroby cukru z domácej suroviny.

Obrat v dejinách pestovania cukrovej repy nastal v štyridsiatich rokoch, keď pestovatelia už prestali uprednostňovať množstvo úrody a dávajú prednosť menším, ale čo do cukornatosti bohatším druhom. Lačný už roku 1832 konštatoval, že drobnejšia cukrová repa obsahuje nepomerne viac cukru ako objemnejšie kusy.

Roky 1830-1848 znamenajú v dejinách pestovania cukrovej repy na Slovensku obdobie jej udomácnenia. Centrum pestovania cukrover repy vznikalo na juhozápadnom Slovensku, predovšetkým na území Nitrianskej a Bratislavskej župy. Medzi pestovateľmi prvé miesto zaujímali nesporne veľkostatkári, ale pestovali ju v malom množstve aj poddaní na svojich pozemkoch.

Ako prvé podnikanie kruhov obchodného kapitálu vznikol roku 1830 banskobystrický cukrovar.

Do roku 1849 cukrovarnícky priemysel na Slovensku prešiel vývinom, ktorý vylúčil používanie ľudskej sily na poháňanie strojov a v štyridsiatych rokoch dospel k používaniu parných strojov. Viedenská vláda podporovala rozvoj tohto nového priemyselného odvetvia, a to oslobodením repného cukru od dane. Pevné základy, položené v tomto období rozvoja cukrovarníckeho priemyslu, boli zárukou ďalšieho rastu.

Rok 1850 znamená zavedenie zdanenia cukrovarníckeho priemyslu. Veľkým nedostatom zákona o zdanení cukru je, že daňový základ označoval výrobnú surovinu a nie hotový produkt. Avšak práve táto základná chyba inšpirovala rozvoj technológie cukru. Kým na jednej strane cukrovarníci súhlasili so zdanením, na druhej strane si vymohli – odvolávajúc sa na prax v západoeurópskych štátoch – istý druh daňových úľav, poskytovaný na vyvážaný tovar. Ďalšou špecifickou črtou cukrovarníckeho priemyslu je organizovanosť výrobcov v rámci hraníc monarchie v jednom, centrálne vedenom spolku.

Rakúsko – Uhorské vyrovnanie roku 1867 znamená začiatok nového rozmachu v dejinách cukrovarníckeho priemyslu. Cukrovary založené po tomto roku sú dokonale pripravené na strojovú veľkovýrobu. Nové cukrovary, ktoré dlhodobo úspešne pracovali, boli založené v Bratislavskej župe až tri: v Sládkovičove, Trnave a v Záhorskej Vsi a jeden v Nitrianskej župe v Topoľčanoch.

Spoločnosť Slovenské cukrovary tvoria 2 odlišné spoločnosti, ktoré sa spojili do jednej veľkej spoločnosti a stali sa súčasťou veľkej medzinárodnej cukrovarníckej skupiny. Prvý je cukrovar v Seredi. Prvú cukrovú repu tu spracovávali už v dobe grófa Eszterházyho v roku 1845. Pani Seberová z Viedne bola majiteľkou cukrovaru a pestovala cukrovú repu na výmere 800 gbelov. V období 1845-1846 tu vyrobili z repy približne 1.500-1.800 viedenských centov cukru. V roku 1907 bol postavený nový cukrovar, ktorý fungoval ako akciová spoločnosť. Tento cukrovar bol pôvodne vybudovaný na výrobu surového cukru. Počas jeho prvej kampane ho tu vyrobili viac ako 11000 ton. Neskôr sa výroba rozšírila aj o výrobu liehu. Toto obdobie bolo veľmi úspešné a cukor, ktorý sa vyrobil sa vyvážal aj do iných krajín napr.Grécko, Švédsko a India. Seredský cukrovar pracoval naplno aj vo vojnových rokoch 1914-1918. Začiatkom roku 1946 bol cukrovar znárodnený – majiteľ štát. R. 1989 sa stal samostatným podnikom. 1992 vznikla a.s. Seredský cukrovar. 100% vlastníkom cukrovaru je cukrovarnícka skupina Agrana z Rakúska.

Druhým závodom Slovenských cukrovarov je cukrovar v Rimavskej Sobote. V roku 1960 bola schválená výstavba Potravinárskeho kombinátu v Rimavskej Sobote. Pôvodne sa plánovalo, že kombinát bude pozostávať z dvoch častí - z cukrovaru a z pivovaru. Nakoniec sa však od tohto zámeru upustilo a 1.9.1965 bol cukrovar zaradený do organizačnej štruktúry Spojených cukrovarov, n.p. Trnava. Rovnako ako v Seredi, tak aj v Rimavskej Sobote sa v r.1998 stala vlastníkom cukrovaru rakúska cukrovarnícka spoločnosť Agrana.