Bezprostredne po skončení druhej svetovej vojny boli koloniálne mocnosti konfrontované s imigráciou zo svojich bývalých kolónií. V rokoch 1940 – 1975 prišlo do Európy z kolónií asi 7 miliónov osôb európskeho pôvodu. O prisťahovalectve etnických menšín chýbajú presné údaje, navyše tu z časti narážame na silné premiešanie európskych a neeurópskych skupín. Isté je však že európski migranti mali početnú prevahu.

Do Veľkej Británie prišlo od roku 1953 do polovice roku 1962 podľa odhadov 391 000 migrantov z tzv. „nového“ Spoločenstva (New Commonwealth), k čomu ešte treba každoročne pripočítať zhruba 60 000 Írov. V roku 1971 taktiež vzrástol počet prisťahovalcov z karibskej oblasti na 265 000 osôb, prichádzali aj imigranti z Pakistanu (asi 128 000), Indie a východnej Afriky (asi 241 000). V roku 1972 došlo k vyhnaniu ázijských obyvateľov z Ugandy, čo zapríčinilo útek asi 27 000 aziatov do Veľkej Británie.

V Belgicku stúpli počty cudzincov v rokoch 1947 – 1962 z 368 000 na 453 000 osôb, z toho len z Konga prišlo v roku 1960 asi 40 000 migrantov. Do Talianska sa v rokoch 1940 – 1960 vrátilo z kolónií a iných oblastí Afriky najmenej 550 000 migrantov, niektoré odhady však uvádzajú až 850 000 osôb. Do Holandska prúdili imigranti z Indonézie a v rokoch 1951/1952 z Molúk, v sedemdesiatych rokoch potom najmä zo Surinamu a Holandských Antíl. V roku 1990 pochádzalo z celkového počtu asi 15 mil. holandských obyvateľov, viac ako 800 000 z bývalých holandských koloniálnych území.

Po Evianských dohodách (1962) medzi Francúzskom a alžírskou frontou národného oslobodenia (FLN) došlo k presídleniu viac než 1 mil. alžírskych Francúzov (pôvodne z veľkej časti pochádzajúcich z Talianska, Španielska a Malty), alžírskych kolaborantov a pofrancúzštených alžírskych židov.

V sedemdesiatych rokoch 20. storočia, v dobe keď do Anglicka, Francúzska a Holandska už smerovala následná postkoloniálna migrácia, sa v Portugalsku len rozbiehala, zato však hneď s plnou razanciou. V priebehu osemnástich mesiacov dorazilo v rokoch 1975/1976 do Portugalska asi 800 000 migrantov, najmä z bojov postihnutých oblastí v Angole a Mozambiku, ale tiež z Guinei Bissau, či Kapverdských ostrovov. Hospodársky zaostalá materská krajina, do ktorej po ukončení koloniálnych vojen súčasne prúdili demobilizované vojenské oddiely, zaznamenala behom veľmi krátkej doby desaťpercentný prírastok obyvateľstva.