Prehľad vybraných migračných problémov v niektorých krajinách Európskej únie.

Francúzsko

V roku 2003 sa v dôsledku prijatia nového zákona o kontrole imigrácie a pohybu cudzincov výrazne sprísnila francúzska imigračná politika a obmedzila tak práva prisťahovalcov. Okrem zmien v migračnej politike, zavádza tento zákon do francúzskej legislatívy niektoré smernice EÚ a niektoré medzinárodné dohody týkajúce sa prisťahovalectva. Jedná sa napríklad o vzájomné uznávanie odsunu migrantov, o trestaní pomoci nelegálnym migrantom, o vytvorení databázy odtlačkov prstov žiadateľov o vízum z krajín, ktoré nie sú členmi EÚ a pod.

Zákon posilnil kompetencie pohraničnej polície pri zadržovaní imigrantov v tzv. „čakajúcich“ zónach v prípade, že im nebol povolený vstup do zeme. Rozšíril sa taktiež rozsah dôvodov, ktoré oprávňujú zamietnuť žiadosť o povolení k pobytu na základe pozvania. Zastupiteľské úrady získali možnosť predĺžiť lehotu potrebnú k vybaveniu víza na šesť mesiacov až jeden rok. Zákon ďalej upravuje podmienky vyhostenia nežiaducich cudzincov. Predlžuje maximálnu dobu väzby cudzincov počas procesu vyhostenia zo zeme z pôvodných 12 na 32 dní. Zavádza tiež postih osôb a organizácií, ktoré nelegálnym migrantom pomáhajú pri vstupe a počas ich pobytu v krajine.

Aj napriek tomu že Francúzsko od roku 1998 uprednostňuje legálnu migráciu vzdelaných a kvalifikovaných pracovných síl, uzavrela francúzska vláda v roku 2003 niekoľko bilaterálnych dohôd s africkými štátmi, aby tak podnietila návrat absolventov francúzskych vysokých škôl do krajín ich pôvodu.

Taliansko

Taliansko v poslednom období čelí masívnej imigrácii chudobných Rómov. Práve Rómovia tvoria podľa odhadov katolíckej organizácie Sant`Egidio najpočetnejšiu skupinu občanov Rumunska, ktorí sa po vstupe krajiny do EÚ presídlili do Talianska. Tam podľa oficiálnych štatistík žije 342-tisíc Rumunov, čo je vôbec najväčšia zahraničná komunita v krajine. Ich skutočný počet ale napríklad organizácia Caritas odhaduje na 556 tisíc. Rýchlosť a dopad takejto imigrácie sú z psychologického a sociálneho hľadiska značné, keďže Rómovia v rámci Európy predstavujú špecifickú marginalizovanú skupinu, ktorá je na jednej strane známa svojou kriminálnou činnosťou, na druhej strane sú však známe, často neopodstatnené predsudky z radov domáceho obyvateľstva.

Pôvodné trasy ilegálnych migrantov vedú do Talianska z Maroka cez Pyrenejský polostrov do Ventimiglia v úkrytoch kamiónov, z Albánska cez Jadranské more na pobrežie Puglie pomocou rýchlych člnov prevádzačov a z Tuniska na lodiach na Sicíliu bolo čiastočne nahradené novými cestami. Novým trendom ilegálnej migrácie v oblasti sú trasy, ktoré vedú z Tuniska na ostrov Lampedusa, z Turecka do Tuniska alebo Líbie a ďalej taktiež na Lampedusu či na sicílske pobrežie, alebo letecky z Turecka na Maltu a ďalej loďami na Sicíliu. Z Malty do Talianska taktiež prilietavajú ekonomický silnejší migranti s platnými tureckými vízami, ktorí väčšinou ďalej mieria do Nemecka. Mnoho utečencov zo štátov subsaharskej Afriky cestuje naprieč Saharou na líbyjské pobrežie a s tade pomocou plavidiel na talianske ostrovy. Cena za prevoz na taliansky ostrov Lampedusa, vzdialený od severoafrických brehov len 130 km, je približne 700 EUR. Ceny za celú trasu cez púšť a následne cez Alžírsko, Sudán a Líbyu sa pohybujú okolo 2 000 – 7 000 USD.

Vďaka spolupráci talianskych a albánskych policajných zložiek sa podarilo výrazne znížiť počet ilegálnych migrantov priplávajúcich priamo z Albánska na pobrežie Puglie. Podľa Talianskych zdrojov bolo v roku 2003 u Talianskych brehov zadržaných 137 albánskych utečencov, zatiaľ čo v roku 2002 to bolo 3 372 a v roku 1999 dokonca 40 000 Albáncov. Súčasnú novú hrozbu predstavuje Líbya, s ktorou Taliansko len nedávno podpísalo dohodu o spolupráci, proti obmedzeniu prílevu utečencov.

Od Januára do Júla 2003 po mori ilegálne vstúpilo do Talianska 35 329 utečencov. Väčšina z nich pochádzala z najchudobnejších krajín Afriky (Sudán, Libéria, Pobrežie Slonoviny, Mauretánia, Ghana, Kongo, Nigéria a pod.), kde v najbližšej dobe sa nedá očakávať, že sa vlády týchto štátov zapoja do spolupráce v boji proti ilegálnej migrácii, ako napríklad Tunisko a Maroko. (Dohoda Talianska s Marokom prináša svoje výsledky. V roku 2002 prišlo do Talianska 1 840 ilegálnych migrantov z Maroka. Za prvý polrok 2003 ich prišlo len 330. Podobne to platí aj o Tunisku, keď v roku 2002 sa na talianskom pobreží vylodilo 1 200 Tunisanov a behom prvých šiestich mesiacov v roku 2003 to bolo len 94 osôb.).

Talianska vláda skončila aktualizáciu nového zákona o prisťahovalectve (tzv. Bossi-Finiho zákon), ktorý ukladá nové kritéria pre hliadkovanie na mori a pre legalizáciu pobytu imigrantov na území Talianska. Aktualizácia zákona predpokladá nové rozdelenie kompetencií medzi námorníctvo, colníkov a pobrežnú stráž. V rámci boja proti nelegálnej migrácii, terorizmu a organizovaného zločinu posilnilo Taliansko kontrolu pobrežných vôd. Sieť 29 radarov nepretržite monitoruje pohyb plavidiel až do vzdialenosti 12 námorných míľ od pobrežia.

Litva

O politický azyl žiada v Litve každoročne okolo 200 ľudí (v r. 2002 to bolo 290, v r. 2005 len 120). Väčšinou sú to utečenci z Čečenska. V porovnaní s krajinami strednej a východnej Európy, ktoré boli v roku 2003 vystavené čečenskej migračnej vlne, sa však jedná len o výrazne nižšie počty. V roku 2003 sa v Litve nachádzalo 30 000 – 35 000 cudzích štátnych príslušníkov. Ilegálni migranti smerujú najmä do škandinávskych krajín. Od 1.7.2003 vstúpila platnosť vo vízový režim s Ruskom, čo si vyžiadalo zvláštne opatrenia vzhľadom k takmer miliónu ruských obyvateľov v kaliningradskej exkláve.

Nemecko

Už roky klesá počet prisťahovalcov do Nemecka. Od roku 1999 prichádza každoročne okolo 650 000 osôb, avšak okolo 600 000 obyvateľov sa na druhej strane z Nemecka vysťahuje. Nemecko, kde v súčasnosti žije okolo 7,3 mil. cudzincov (2004), preto od roku 2001 praktikuje systém vydávania zelených kariet, aby tak každoročne prilákalo do zeme asi 20 000 odborníkov z oblasti informačných technológií. V roku 2004 bol podiel cudzincov na celkovej populácii asi 8,9 %. V roku 2005 požiadalo v krajine o azyl 28 910 utečencov čo je najnižší počet za posledných 20 rokov.

Holandsko

Ročne do Holandska imigruje približne 90 000 ľudí. V roku 2002 prijalo prísne opatrenia v súvislosti s povolením vstupu žiadateľov o azyl udeľovaniu pracovných povolení. Počet žiadateľov sa v dôsledku toho znížil zo 44 000 v roku 2000 na 12 350 v roku 2005. V roku 2002 bolo v Holandsku vyhostených 29 000 ilegálnych migrantov a 21 000 neúspešných žiadateľov o azyl. Za prvých sedem mesiacov roku 2003 bolo vyhostených ďalších 15 000 osôb. V druhej polovici roku 2003 boli sprevádzkované dve deportačné centrá na letiskách v Rotterdame a Amsterdame, ktoré dokopy pojmú 600 zadržaných ilegálnych migrantov a neúspešných žiadateľov o azyl. Zadržaní nebudú môcť opustiť priestory zariadenia až do okamžiku vyhostenia zo zeme. Holandsko taktiež podporuje návrh britskej vlády na vybudovanie zhromažďovacích centier pre potenciálnych migrantov v zdrojových oblastiach ilegálneho prisťahovalectva.

Poľsko

Poľsko predstavuje významný tranzitný bod pre organizátorov obchodu so ženami. Ženy, ktoré neskôr skončia ako prostitútky v západoeurópskych a stredoeurópskych štátoch, prichádzajú do Poľska najčastejšie z Moldavska, Rumunska, Bieloruska, Ukrajiny a ďalších bývalých krajín Sovietskeho zväzu. Podľa odhadov sa cez Poľsko do západnej Európy dostane každoročne takmer 50 000 žien.

Rakúsko

V Rakúsku v poslednom období narástol počet žiadateľov o azyl, ktorí prichádzajú z Ruskej federácie (v priemere okolo 5-6 000 osôb ročne). V naprostej väčšine prípadov sa jedná o Čečencov. V roku 2003 bolo zadržaných 2 107 ilegálnych migrantov s ruským štátnym občianstvom (väčšinou čečencov), čo túto skupinu stavia na prvé miesto rakúskych štatistík. Čečenci sa do Rakúska dostávajú predovšetkým cez Bieloruskko, Poľsko a Českú republiku.
Aj napriek zníženiu počtu žiadateľov o azyl, rakúska vláda v roku 2003 schválila novelu zákona, ktorá sprísňuje pravidlá azylovej politiky a platí od 1.5.2004. Rakúsko začne uplatňovať inštitút „bezpečnej“ tretej krajiny pre prichádzajúcich žiadateľov o azyl zo všetkých členských a kandidátskych štátov EÚ, Švajčiarska, Nórska a Lichtenštajnska. Dôjde taktiež k zrýchleniu posudzovania žiadosti o azyl. Žiadatelia budú musieť zdôvodniť svoju žiadosť hneď na začiatku procesu a úrady o ďalšom postupe rozhodnú v priebehu 72 hodín.

V poslednom čase sa v Rakúsku začínajú ozývať hlasy proti prítomnosti moslimov v krajine. Ľudia majú strach, že moslimovia v Rakúsku zostanú. Stále si podvedome myslia, že prišli len na chvíľu a zasa sa vrátia. Ťažko sa zmierujú s tým, že sú tu natrvalo, že ich vidieť a počuť. Veľkým problémom sú hlavne mešity s minaretmi. Aj keď v Rakúsku z 200 mešít majú len dve minarety, vzbudzujú nevôľu u domáceho obyvateľstva. Aby sa moslimovia nezabudli päťkrát denne modliť, nepotrebujú bezpodmienečne muezína sediaceho na vrchu minaretu, zvolávajúceho na modlitbu. Dnes napríklad existuje elektronický budík, ktorý každý deň presne určí čas modlitieb. Práve spev muezína, takzvaný azán, je to, čo Rakúšanov najviac znepokojuje.

V Rakúsku dnes žije asi 400-tisíc moslimov, z toho tretina má rakúske občianstvo. Chráni ich takzvaný islamský zákon, ktorý im zaručuje právo na slobodné praktizovanie viery. Islam je štátom oficiálne uznaná cirkev a má vďaka islamskému zákonu rovnaké postavenie ako cirkev kresťanská či židovská. Moslimom pomohla história z čias Rakúska-Uhorska, keď sa monarchia krátko pred rozpadom ešte rozpínala. V roku 1908 anektovala Bosnu a Hercegovinu a s ňou približne 600-tisíc moslimov. V rámci integrácie nových obyvateľov tak vznikol v roku 1912 islamský zákon. V čase prvej a druhej rakúskej republiky sa naň pre iné problémy zabudlo a znovu ho oživili v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, keď do Rakúska prišla prvá vlna moslimov.

Grécko

Na gréckom území sa v súčasnosti, podobne ako v minulosti nachádzalo veľké množstvo ilegálnych prisťahovalcov. Títo noví imigranti sa spravidla snažia preniknúť cez more do Talianska, lebo severnou cestou cez Balkánsky polostrov. Cena za prepravu loďou je 2 500 USD. Väčšina utečencov, ktorí sa snažia využiť túto cestu pricestovali do Grécka z Turecka. V roku 2004 žilo v Grécku asi 891 tis. prisťahovalcov, prevažne z Albánska. Skutočné čísla však budú pravdepodobne výrazne vyššie. Grécko už v minulých rokoch posilnilo kontrolu pobrežia Egejského mora a taktiež zaviedlo prísnejšie tresty pre pašerákov ľudí.

Slovensko

Cez Slovensko ako tranzitný región stále prúdia prisťahovalci z prevažne dvoch smerov. Z východu cez Ukrajinu najmä Číňania, Indovia a občania štátov bývalého Sovietskeho zväzu. Z juhu potom migranti využívajúci niektorú z balkánskych trás. Hlavný nápor sa v súčasnosti sústreďuje na hranicu u Ukrajinou (a to aj v dôsledku vstupu Slovenska do EÚ), kde narastá počet zadržaných ilegálnych migrantov. Znížil sa tlak na južnej hranici Slovenska z Maďarskom. V roku 2004 dominovali utečenci z Indie (2 954), Ruska (2 402) a Číny (1 250). V roku 2005 to boli predovšetkým Rusi (1 031), Indovia (564) a Moldavci (310).
Podľa slovenských bezpečnostných zložiek sa zvyšuje profesionalita prevádzačských skupín, ktoré využívajú stále dokonalejšie technické a technologické prostriedky. Malé prevádzačské skupiny a jednotlivci sú z pozície organizátorov ilegálnej migrácia vytlačovaní početnými medzinárodnými gangmi, ktoré potencionálnym migrantom ponúkajú lacnejšie „služby“

V roku 2003 bol schválený zákon o pobyte cudzincov a zákon o ochrane štátnej hranice, ktorý výraznou mierou zvýšil právomoci bezpečnostných zložiek v boji s nelegálnou migráciou. Na zdokonalenie ochrany východnej hranice dostane Slovensko z fondov EÚ 47,8 mil. EUR.

Španielsko

Integrácia Španielska do Európskych spoločenstiev a následný ekonomický rast krajiny mali za následok výrazné zvýšenie imigrácie od polovice osemdesiatych a najmä v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Počet cudzincov v Španielsku vzrástol z 241 971 v roku 1985 na 499 773 v roku 1995. Podľa národného štatistického úradu bolo začiatkom roka 2005 v Španielsku registrovaných 3 691 500 cudzincov, čo predstavuje 8,4 percenta z celkovej populácie Španielska.
Táto zmena nebola len kvantitatívna, ale aj kvalitatívna. Do polovice deväťdesiatych rokov takmer 60 percent zahraničných pracovníkov pochádzalo z krajín EÚ. Následne sa toto percento výrazne zredukovalo v prospech imigrantov z tretích krajín, najmä zo Severnej Afriky (Maroko), Latinskej Ameriky (Ekvádor, Kolumbia, Peru), Ázie (Čína) a nedávno i z východnej Európy (Bulharsko, Rumunsko, Poľsko). Komunitárnych imigrantov, vlastniacich práva občanov EÚ v súčasnosti prevyšujú imigranti extrakomunitárni, na ktorých sa tieto práva nevzťahujú. Výnimku tvoria rodinní príslušníci občana EÚ (ktorým môže byť i občan tretej krajiny v manželskom zväzku s občanom EÚ, ďalej deti mladšie ako 21 rokov alebo staršie deti závislé na rodičoch - typicky študenti či handicapovaní, rodičia oboch manželov, pokiaľ sú na nich závislí a žijú spoločne s pracovníkom), na ktorých sa naopak európske občianstvo vzťahuje.

Prílev zahraničnej pracovnej sily ide ruka v ruke s obdobím ekonomického rastu. Demografické údaje navyše dokazujú, že Španielsko potrebuje a v najbližších desaťročiach bude potrebovať imigrantov. Dôvodom je, že krajina si nemôže dovoliť dlhotrvajúce starnutie svojej populácie, pokiaľ sa má udržať dynamika ekonomického rastu. Dopady poklesu pôrodnosti v posledných rokoch je náročné kompenzovať v strednodobom horizonte bez pomoci imigrantov.

Z hľadiska previazanosti imigračnej politiky EÚ a Španielska ako členského štátu je potrebné zdôrazniť, že udelenie povolenia k pobytu a práci v Španielsku ešte neznamená, že imigranti z nečlenských krajín budú mať automaticky právo žiť a pracovať kdekoľvek v EÚ. Pri extrakomunitárnej migrácii platí odlišný režim ako pri komunitárnej migrácii, teda migrácii v rámci EÚ, kde sa aplikuje právo občanov EÚ na voľný pohyb osôb. Aj toto právo ale má svoje výnimky, napríklad zavedenie prechodných období na slobodu pohybu osôb zo strany väčšiny pôvodných štátov pätnástky voči novým členským krajinám po ich vstupe do EÚ (pravidlo 2+3+2 roky).

Veľká Británia

Podľa najnovších odhadov britskej vlády žije v Británii 430 tisíc ilegálnych imigrantov. Je však možné, že ich je viac, až do 570 tisíc. Britské ministerstvo vnútra zverejnilo údaje o počte nelegálnych prisťahovalcov po prvýkrát, s odhadom medzi 310 až 570 tisíc imigrantov. Tieto čísla však nezahrňujú žiadateľov o azyl, ktorých žiadosť sa práve spracúva alebo ktorí sa odvolali voči zamietnutiu ich žiadosti. Týchto ľudí je v Británii zhruba 716 až 772 tisíc.

Hlavnú cestu ilegálnych migrantov do Veľkej Británie predstavuje 50 kilometrov dlhý Eurotunel pod Lamanšským prielivom. Vjazd do tunelu je v súčasnosti obohnaný ostnatým drôtom a je 24 hodín denne strážený 150 strážcami a kamerovým systémom, vrátane infračervených svetiel. Ďalšie centrum ilegálnej migrácie je prístav Calais. V priemyselnej zóne mesta sa nachádza množstvo potencionálnych migrantov, ktorí hľadajú spôsob, ako preniknúť na trajekty, alebo ako nájsť úkryt vo vlakových súpravách smerujúcich na Britské ostrovy. Významnú úlohu na poli ilegálnej migrácie do Británie zohráva aj čínsky organizovaný zločin. Počty migrantov, ktoré čínske kriminálne skupiny v roku 2003 prepašovali do zeme, možno len s ťažkosťou odhadnúť.

Bulharsko

Do Bulharska sa v poslednom období začínajú vracať Bulhari tureckého pôvodu, ktorí krajinu opustili pred politikou násilnej asimilácie, realizovanou komunistickým režimom. V roku 1989 utieklo z Bulharska viac ako 360 000 bulharských Turkov. Po páde režimu v r.1989 sa ich 170 000 vrátilo, avšak ekonomická kríza v krajine vyvolala novú vlnu migrácie späť do Turecka. V súčasnosti však tieto osoby láka fakt, že sa Bulharsko stalo členom Európskej únie v roku 2007.