(literárne obdobie: romantizmus)

„Horí ohník, horí na Kráľovej holi. Ktože ho nakládol? — dvanásti sokoli. Dvanásti sokoli, sokolovia bieli, akých ľudské oči viacej nevideli! Dvanásti sokoli, sokolovia Tatier, akoby ich bola mala jedna mater; jedna mater mala, v mlieku kúpavala, zlatým povojníčkom bola povíjala.“

Zadumaný a večne vážny. Tak o Jánovi Bottovi píše Jaroslav Rezník v diele Túry do literatúry. Takto ho vraj poznali priatelia a súčasníci. Bottova neustále zamyslená tvár, typická svojou hustou bradou, akoby sa stránila od každého prejavu citu. Aj taký bol vraj romantický spisovateľ Ján Botto. A kým vlastne bol?

Životopis

Krátke zhrnutie života

Ján Boto bol najmladším zo štvorice štúrovských básnikov. Narodil sa v roku 1829 vo Vyšnom Skálniku a zomrel v roku 1881 v Banskej Bystrici. Pochádzal z roľníckej rodiny. Štúdiá absolvoval na gymnáziu v Ožďanoch a na lýceu v Levoči (1843-1847). V rokoch 1847-1851 študoval zememeračské inžinierstvo v Pešti. Ako poslucháč pracoval v Ožďanoch a v Husinej a ako zememerač v katastroch Turca (1853-1854, 1859-1860). Trvalejšie zakotvil v Banskej Štiavnici (1860-1870) a v Banskej Bystrici (1870-1880).

Bottov život v podrobnostiach

Ján Botto sa narodil v roku 1829 vo Vyšnom Skálniku. Jeho rodičia boli roľníci. Študoval na gymnáziu v Ožďanoch. O odchode Jána Bottu na gymnázium v Ožďanoch a o smútku nad stratou milovanej matky píše Jaroslav Rezník takto: „Lastovičky vždy rady hniezdili v dome Bottovcov vo Vyšnom Skálniku. (...) Čo sa ich malý Ján naobdivoval. (...) S lastovičkami sa lúčil, aj keď po prvý raz opúšťal rodnú strechu. V hustom rade sedeli na rímse ich domu. Chystali sa na ďaleký let za more. No on mal pocit, akoby jeho cesta bola ešte vzdialenejšia. Hoci odchádzal len do neďalekých Oždian študovať na tamojšie nižšie gymnázium. Mať sa neubránila slzám. Až neskôr pochopil, že už pravdepodobne vtedy cítila v sebe hlodať zlú chorobu a tušila, že konca jeho štúdií sa nedožije. Aj tak bolo. Zomrela o dva roky a on mal trinásť. Vek, keď ešte veľmi potrebujeme materinskú dlaň a zároveň si naplno uvedomujeme nenahraditeľnosť straty.“

Ján Botto potom pokračoval v štúdiu na levočskom lýceu.  Levočské lýceum bolo známe tým, že popri bratislavskom lýceu bolo najživším strediskom slovenského študentstva. Na levočské lýceum sa v roku 1844 uchýlili i študenti, ktorí odišli z bratislavského lýcea na protest proti zosadeniu Ľudovíta Štúra. 

Pre Bottov život na levočskom lýceu bola mimoriadne dôležitá činorodá aktivita Jána Francisciho. Ten aktívne viedol mladých študentov v Štúrovom duchu a založil Jednotu mládeže slovenskej. Mladí študenti sa tu vzdelávali vo svojej rodnej reči, venovali sa literatúre i zbieraniu ľudovej slovesnosti. Ján Botto bol jedným z najhorlivejších a najaktívnejších členov tejto Jednoty. Levočské lýceum bolo pre Botta významné i tým, že práve tu začal písať svoje prvé básne, ešte pod pseudonymom Janko Maginhradský. Svoje prvé básne Botto písal do rukopisných študentských zborníkov Život, Holubica a Považie. Medzi spolužiakmi sa mu dostalo veľkého uznania, videli v ňom budúceho veľkého básnika, čo sa i splnilo.

Z Levoče odišiel Botto na štúdium zememeračstva do Pešti. Počas týchto štúdií ho zasiahla revolúcia, ktorej sa síce aktívne nezúčastnil (utiekol a skryl sa doma), ale vyjadril svoj postoj voči nej v básni Pochod. Volá v nej mládež do boja za slobodu. Po skončení štúdia pôsobil Botto ako lesný inžinier a zememerač v Banskej Štiavnici a Banskej Bystrici. Pre priblíženie Bottovej voľby povolania zememerača sa opäť oprieme o slová Jaroslava Rezníka: „Potom si spomenul, ako sa rozhodoval pre budúce povolanie. Väčšina jeho kamarátov z Levoče sa dala na kňazskú alebo učiteľskú dráhu, no on sa rozhodol pre techniku. Stal sa zememeračským inžinierom a dobre urobil. Celý život v prírode! V krásnej slovenskej prírode. Čo sa len po nej nachodil! V Gemeri, v Honte, v Turci i popod Tatry chodil „po chodníčkoch Jánošíkových“.“

Ján Botto zomrel v Banskej Bystrici v roku 1881. Mal iba 52 rokov. Dom v Banskej Bystrici, v ktorom prežil posledných desať rokov života a v ktorom aj zomrel, sa zachoval na starobylej Lazovnej ulici dodnes a pripomína ho pamätná tabuľa. Priatelia a milovníci Bottovej poézie mu nad hrobom zasadili lipu, ktorá rozkvitá dodnes.

Tvorba

Charakteristika tvorby

O básnickom diele Jána Bottu možno z hľadiska rozsahu hovoriť ako o nie veľkom. Z hľadiska tematického spracovania je však jeho dielo mimoriadne pestré. Písal alegorické i príležitostné básne, ponášky na ľudové piesne, revolučné piesne, balady, veršované rozprávky a povesti i rozsiahlejšie básnické skladby. Veľmi citlivo a efektne reagoval na dianie v oblasti kultúrneho i národného života. Bol všade tam, kde sa rodil akýkoľvek národný pohyb. Bol pri zrode Memoranda (1861), Matice slovenskej (1963) a básňou Ku dňu dvanásteho januára reagoval na vznik prvej slovenskej tlačiarne – Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Martine (1870). Reagoval aj na likvidáciu slovenského ev. gymnázia v Revúcej básňou s odvážnym názvom Vrahom (1874). Hlavným zdrojom Bottovej poézie bola ľudová slovesnosť. Už ako študent si zapisoval ľudové povesti a piesne a v ich zbieraní pokračoval aj neskôr.

Mladý Ján Botto sa básnicky zrodil počas levočských štúdií, kde publikoval básne do rukopisných študentských zborníkov Život, Holubica a Považie pod pseudonymom Janko Maginhradský. Už v týchto básňach sa prejavujú charakteristické črty Bottovej poézie. Jednou z najurčujúcejších charakteristických čŕt je práve alegorickosť.

Alegorický ráz má napríklad i Bottova kratšia báseň Báj na Dunaji. V nej Botto alegoricky predstavuje Slovensko ako „zakliatu krajinu“, ktorá čaká na „víťaza“, ktorý ju oslobodí. (Alegoricky tu stvárňuje Slovensko, slovenský národ a slovenčinu, ktoré sú symbolizované ako „biela húska s červenými ústy“, ktorá pláva po rozbúrenom Dunaji. Pokúša sa vzlietnuť, no vietor ju vždy vracia späť do vĺn. Čaká na záchrancu, ktorý by ju vyslobodil. Mladý junák počuje jej volanie, vrhá sa do Dunaja a zachráni ju. Báseň vzťahovali súčasníci na Štúra a spisovnú slovenčinu.)

Báseň K mladosti (1847) je akýmsi vyvrcholením levočského obdobia Bottovej tvorby. V tej básni Botto odsudzuje pasivitu mládeže a volá ju do boja za lepší svet.

Botto je známy najmä svojím majstrovským umením v oblasti baladickej tvorby. Jeho balady – najmä Žltá ľalia (1847) a Margita a Besná (1879) – patria medzi najkrajšie balady v slovenskej literatúre. Typickými črtami Bottovej baladickej tvorby je stupňovanie hrôz, dramatický spád, skratkovitosť a ľudový verš.

Balada Žltá ľalia stvárňuje tragický príbeh Adama a Evy, ktorí si sľúbia lásku až za hrob. Evka sa však rok po manželovej smrti chce znovu vydať. Na to prichádza mŕtvy Adam po svoju nevernú ženu a Evka od strachu zomrie. Na jej hrobe rastie žltá ľalia, ktorú dusí tŕnie a chrastie. Preto stále počuť z hrobu žalostný plač ľalie – Evky. Kompozícia tejto balady je postavená na rozprávaní starej matky svojim vnukom.

Podobnú kompozíciu má i balada Margita a Besná. Túto baladu zasa rozpráva starý pltník na Váhu. Balada spracúva povesť o dvoch nebezpečných skalách – Margite a Besnej, medzi ktorými preteká Váh. Mladá vdova sa túžila znova vydať. Ženíchom sa však viacej páčila jej pekná nevlastná dcéra, a preto ju macocha sotila z vysokej skaly, zo skaly Margita, do Váhu. Pod ťarchou výčitiek svedomia sa macocha pomiatla a na druhej strane rieky skočila do Váhu zo skaly Besná. Botto túto baladu spracoval na základe povesti o skalách Margita a Besná, ktoré skutočne stoja na brehu Váhu pod Starhradom.

Okrem týchto dvoch balád sú známe i Bottove balady Lucijný stolček a Ctibor.

Smrť Jánošíkova (1862)

Vrcholom Bottovej tvorby je lyricko-epická skladba Smrť Jánošíkova. Ján Botto ju tvoril popri práci zememerača. Hoci sa táto skladba zaoberá Jánošíkovou smrťou, predsa v prvom pláne v nej ide hlavne o odkaz pre ďalšie generácie.

Skladba Smrť Jánošíkova vznikala v ťažkej politickej situácii a útlaku spôsobenom Bachovým absolutizmom. Dopad tohto ťažkého politického rozpoloženia sa odrazil aj na pochmúrnosti deja – Jánošíka zobrazuje v úplne inom svetle, než je zobrazený v ľudovom podaní. Nezobrazuje ho v bojových, hrdinských situáciách, ale Bottov Jánošík len s trpkosťou spomína na svoj boj. Jadrom básne nie sú Jánošíkove hrdinské činy, ale jeho chytenie, uväznenie a poprava. Celkovo tu Jánošík vystupuje ako symbol slobody a spravodlivosti. Celá skladba vyjadruje náladu súdobej generácie po neúspešnej revolúcii.

Kompozične sa Smrť Jánošíkova skladá z úvod (predspevu) a 9 spevov. Samotný dej je popretkávaný úvahami, spevmi a prírodnými obrazmi. Botto tu využíva ľudovú reč a prostriedky ľudovej slovesnosti (slabičný verš, združený rým).

V úvode použil alegóriu matky a detí, svoje verše posiela po Slovensku. Tento predspev je oslavou slobodného života. Prvý spev opisuje slobodný život „dvanástich sokolov“, hôrnych chlapcov, na Kráľovej holi. V závere prvého spevu sa družina dozvedá o zlapaní Jánošíka a smutne sedí okolo dohárajúcej vatry. V druhom speve je zobrazený žiaľ ľudu nad Jánošíkovým osudom a zlapaním. Zdôrazňuje, že Jánošíka nepremohla presila, ale zrada. V treťom speve je Jánošík vo väzení. Prichádza za ním v podobe milej duša ľudu. Štvrtý spev je najpochmúrnejší. Jánošíkovi sa sníva sen o mladosti, je tu však diabol, ktorý mu pripomína blížiacu sa smrť. V piatom speve sa Jánošík budí do dňa, o ktorom vie, že mu prinesie smrť. Pýta sa, kto viacej zbíjal, či on alebo tí, čo ho zajali. Verí, že ešte príde čas odplaty a spravodlivosti. V šiestom speve vedú Jánošíka k šibenici. Jánošík káže kňazovi modliť sa nie za neho, ale za biedny nešťastný ľud. V siedmom speve je opísaná Jánošíkova poprava. Jánošík sa lúči s rodným krajom a myslí na svoj boj proti tyranom. Ôsmy spev je obrazom Slovenska po Jánošíkovej smrti. Všade je smutno, pochmúrne.  Ľud si o Jánošíkovi rozpráva a Jánošík sa stáva symbolom slobody a boja proti krivde. Deviaty spev je typický svojou alegorickosťou. Opisuje sa tu Jánošíkova svadba s kráľovnou víl. Kráľovná víl je vlastne symbolom slobody. Touto alegóriou chcel Botto vyjadriť svoju dôveru vo víťazstvo pravdy a spravodlivosti.

Smrť Jánošíkova je najkrajším spevom o Jánošíkovi v slovenskej literatúre.

Svoju básnickú tvorbu Botto zavŕšil lyricko-dramatickou skladbou Čachtická pani. Predčasná smrť mu však zabránila v jej dokončení.

Rok pred Bottovou smrťou vyšli Spevy Jána Bottu (1880), ktorými sa básnik natrvalo dostal na popredné miesto medzi básnikmi nášho romantizmu. O jeho radosti z tejto zbierky i o obavách z jej vydania píše Jaroslav Rezník takto: „„Spevy Jána Bottu,“ stálo uprostred titulného listu a nad tým pekne v strede – „Knihovňa československá. Pořádá Rudolf Pokorný.“ Predsa sa to podarilo, pomyslel si a v duchu ďakoval mladému priateľovi Jaroslavovi Vlčkovi. Keď mu pred rokom dával rukopis súborného vydania Spevov, neveľmi veril v úspech. Ale mladý literárny zanietenec dodržal slovo. Kniha je na svete a v Prahe už vraj stačila vzbudiť značný záujem. To je dobre, to je veľmi dobre, myslel si a súhlasne prikyvoval hlavou.“

Bottova poézia završuje etapu romantizmu v slovenskej literatúre.

ZAUJÍMAVOSTI

  • Pseudonym Janko Maginhradský pochádza z Bottovho rodného kraja v Gemeri, kam sa veľmi rád vracal – konkrétne na brehy rieky Rimavy pod bájny Maginhrad.
  • S Andrejom Sládkovičom ho spájalo nielen to, že obaja patrili k štúrovským básnikom, ale aj to, že im obom v 13 rokoch zomrela matka.
  • Hoci bol Ján Botto zväčša zadumaný a pochmúrny, nechýbal mu istý humorný nadhľad a celkový zmysel pre humor. Svedčí o tom aj to, ako s nadhľadom nazýval svoje povolanie zememerača. Nazval ho „nohydranie“.
  • Lyricko-epickú skladbu Smrť Jánošíkova písal 10 rokov.
  • Podľa niektorých kritikov, Ján Botto nevedel, že sa Jánošík volal Juraj, ale myslel si, že sa volá Ján. V básni ho totiž volal menami Janík, Janíčko, a podobne.
  • Ivan Krasko, vl. Menom Ján Botto, bol nielen Bottovým menovcom, ale Krasko dokonca spával na posteli, na ktorej Botto zomrel. Bottova posteľ bola totiž po jeho smrti prevezená z Bystrice do Vyšného Skálnika, kde Krasko navštevoval svojich príbuzných. Toto sa našlo v Kraskových pozostalostiach: (...) snil som o básnictve na Vyšnom Skálniku, v izbe, ktorá bola zariadená nábytkom môjho príbuzného, básnika Jána Botta, autora poémy Smrť Jánošíkova. Pri svojich návštevách u príbuzných v rodisku básnika Jána Botta na Vyšnom Skálniku i spával som na pohovke, na ktorej v B. Bystrici spával on a na ktorej tam aj zomrel.“

(Zdroje: osobnosti.sk, zlatyfond.sk, Jaroslav Rezník: Túry do literatúry, Imrich Sedlák a kol.: Dejiny slovenskej literatúry, Príručka slovenskej literatúry, Slovník slovenských spisovateľov)

Odporúčané weby