Z krátkodobého historického pohľadu späť vieme, že väčšina Rómov sa zdržiavala, žila a žije na území Strednej a Južnej Európy. Slovensko patrí medzi krajiny s vysokým zastúpením rómskeho etnika v štruktúre obyvateľstva. Rómska minorita je charakteristická svojimi demografickými špecifikami, populačným nárastom porovnateľným s rozvojovými krajinami.
Dňa 30. novembra 1939 bol vydaný zákaz kočovania a všetka rómska populácia v protektoráte bola vyzvaná k trvalému usadeniu, čím sa mala dosiahnuť asimilácia, vzdelávanie, zamestnanosť Rómov. Násilná, právne podložená asimilácia je dominantnou črtou politiky komunistického režimu do konca štyridsiatich rokov.
Na Slovensku neuznali cigánsku populáciu ako menšinu napriek tomu, že v niektorých oblastiach, ako je napríklad Východné Slovensko, predstavuje viac ako 10% obyvateľstva. Ich príslušnosť sa neurčovala podľa kultúry, ale podľa spôsobu života. Tých, ktorí sa integrovali a zdalo sa, že viedli taký istý spôsob života ako ostatní občania, štatistiky neuvádzali ako Cigánov. V roku 1965 sa začalo nové obdobie. Niektoré cigánske rodiny sa museli presťahovať zo Slovenska do Čiech, pretože tam bolo Cigánov menej. Slovensku akadémiu vied požiadali o vypracovanie štúdie, na základe ktorej zaradili rodiny do troch kategórií podľa spôsobu bývania a schopnosti prispôsobiť sa.
Uznesenie vlády č. 502/1965 Zb. z 13. októbra 1965, ktoré legislatívnym spôsobom upravovalo uznesenie ÚV KSČ z 15. júna 1965 potvrdzuje, že ide o „vopred naplánované, organizované vysťahovanie Cigánov z niektorých slovenských okresov do niektorých českých okresov. Svojvoľný, neorganizovaný pohyb jednotlivcov a rodín je neželateľný a zamietnutý. Presťahovaní sa budú musieť vrátiť na pôvodné miesto na náklady úradu alebo zodpovednej osoby, ktorá presťahovanie povolila.“
Tento presun nebol úspešný, preto sa začali hľadať nové politické metódy. Vysťahovalecké programy v Československu ako i v iných susedných krajinách mali negatívny dosah na vzťahy medzi Cigánmi a majoritným obyvateľstvom. V snahe čo najrýchlejšie usadiť cigánske obyvateľstvo štát ubytovával cigánske rodiny v činžiakoch spoločne s necigánskymi rodinami. Ich spolužitie bolo zložité, pretože mali veľmi odlišný spôsob života. Niekedy sa stávalo, že cigánske rodiny uprednostňovali pri udeľovaní bytov, na ktoré ostatní čakali niekoľko rokov. Medzi obyvateľstvom dochádzalo k protirečeniam a konfliktom, ktoré iba posilňovali negatívne stereotypy o Cigánoch.
Koncom 60.rokov sa Cigáni začali organizovať. V rokoch 1969-1973 pôsobil na Slovensku Zväz Cigánov – Rómov, ktorého činnosť bola v roku 1973 komunistickou stranou zakázaná. Ako dôvod uviedli, nemožno ich uznať za národnostnú menšinu, pretože nemajú svoje územie. ( tamtiež, 133 s. )
Na jednej strane tvrdenia, že Cigáni nemajú vlastné teritórium, že ich jazyk je rozdrobený v dialektoch, ekonomiku iba okrajová a skupinové vedomie stále slabé, sa využívajú na to, aby Cigánov negovali ako vlastníkov skutočnej kultúry a aby im v niektorých podmienkach mohli odoprieť štatút menšiny. Ich jazyk sa považuje za slang, odev za handry, výchova za zastaralú a nesprávnu, ich ekonómovia za parazitizmus. To majú byť dôkazy zaostalosti populácie, ktorú treba integrovať. Spoločnosť si vyhradzovala právo zasiahnuť, aby mohla adaptovať Cigánov pre ich spásu a dobro.
Druhou stránkou tohto procesu je, že sa zdôrazňujú a zveličujú niektoré vedľajšie vlastnosti, prvky ako je hudba a tanec alebo prispôsobovanie sa ťažkej situácii môže byť vytrhnuté z kontextu, napríklad skutočnosť, že sa rodiny združujú v barakových kolóniách, sa považuje za dôkaz všeobecného zbedačenia, rozvoj náboženského fundamentalizmu za prejav dôverčivosti a poverčivosti a nárast nezákonnosti ako prejav všeobecnej deviácie. Tieto javy sú odpoveďou na danú situáciu. Prebúdza sa ich náboženské cítenie, pretože ich kultúra bola potlačená a hľadajú novú cestu. U tých, ktorí žijú v takých ekonomických, sociálnych a rodinných podmienkach, že nemajú už čo stratiť, stúpa kriminalita. Tie adaptačné reakcie, ktoré okolie považuje za skutočný obraz Cigánov, sú iba obranným postojom, ktorý je časťou ich sociálnej a kultúrnej reality – ale skutočne iba časťou.
V skutočnosti celé stáročia spoločnosť vytrvalo a neúspešne odmietala Cigánov. Časti iba preto, že dezorientácia v prebiehajúcich procesoch spoločenských premien, strata sociálnych istôt, neschopnosť vyrovnať sa s rýchlo sa zhoršujúcim postavením vyvolali u nich pocit vlastného ohrozenia a podnietili obranný mechanizmus, ktorého sprievodnými znakmi sú narastanie nedôvery k majoritnému obyvateľstvu, zvyšovanie agresivity a hospodárskej kriminality. Zánik kultúry sa nedá nariadiť a tých, ktorí z tejto kultúry vyšli nemožno inkorporovať do sociálnych skupín, ktoré Cigánov odmietajú.
V predchádzajúcom sociálno-charitatívnom ponímaní riešenia rómskej problematiky sa Rómovia nestali a ani nemohli stať subjektom svojej spoločensko-kultúrnej integrácie, zostávali vo väčšine pasívnym objektom pod ochrannou rukou socialistického štátu. Objavovali sa snahy o integráciu, ale skutočná integrácia by si vyžadovala demokratické pomery. V podmienkach totality nebolo možné prijať Rómov ako skutočných z hora. Výsledkom bolo faktické pokračovanie v politike asimilácie.
Na túto situáciu poukázala Charta 77 v dokumente z roku 1978. Boli proti tomu, že moc „... robí všetko preto, aby rómsku kultúru vyhubila a médiá sústavne šíria vo verejnosti predstavy, že takáto kultúra existuje ...“ Osemdesiate roky priniesli oslabenie komunistickej moci, teda aj zmierenie totalitného útlaku Rómov. Veľmi málo to zmenilo na pokračujúcom procese sociálnej dezintegrácie Rómov, ktorá nemala v dejinách Rómov obdoby. Na druhej strane však bolo už možné, aby sa sformovala skupina statočných Rómov, ktorá presahovala s určitým úspechom menšinové práva svojho národa v Československu. Podarilo sa vydať aj niekoľko kníh v romštine. Rómska elita tak bola pripravovaná na návrat demokracie do republiky, ku ktorému došlo v novembri 1989. Od roku 1991 sa pojem Cigán nahrádza pojmom Róm.
Rómska populácia ako minorita patrí k najpočetnejšej skupine medzi našimi etnickými útvarmi. Prítomnosť tohto etnika a jeho odlišný hodnotový systém nastoľuje problémy, ktoré stále intenzívnejšie volajú po riešení. V tejto súvislosti sa dostávajú do popredia otázky integrácie, adaptácie, asimilácie či diskriminácie a konfliktu. Možno konštatovať, že v našej spoločnosti pretrvala istá národná, etnická a rasová hierarchia. Prvým znakom tejto hierarchie je výrazný etnocentrizmus, ktorý sa prejavuje zdôrazňovaním kultúrnej hodnoty vlastného národa a na ostatné etniká sa pozerá ako na menej hodnotné, ktoré sa mohli a musia učiť iba od nás.
Za posledné desaťročia sme boli svedkami nevydareného pokusu asimilácie rómskej populácie. Tieto pokusy vážne narušili konzistentnosť rómskej kultúry a jej noriem. Odbúrali sa tradičné mechanizmy, ktoré riadili interpersonálne a medziskupinové správanie rómskych občanov. Rozbitá štruktúra noriem nebola ale nahradená prijateľným novým vzorom a skupina odrezaná od svojich koreňov bola a je dezorientovaná. Zdá sa, že kým sa nereštaurujú rómske mravy a normy, bude ťažké integrovať túto etnickú skupinu do našej majoritnej skupiny. V dôsledku pokusu o násilnú formu asimilácie sa dostávajú do protikladu odlišné kultúrne normy. Táto konfrontácia posilňuje predsudky a vedie k typom správania, ktoré je charakteristické pre obyvateľov.
V skutočnosti Rómovia vytvárajú európsku menšinu, ktorá sa nezhoduje s definíciami, ktoré by sa dali použiť pre národnostné menšiny ( nevlastnia žiadne územie, nemajú kodifikovaný spisovný jazyk ). Na území Slovenskej republiky žijú vyše 670 rokov v etnických skupinách – nemeckej, rumunskej, maďarskej a olašskej. Niektorí z nich majú najnižší spoločenský status s negatívnym obrazom a nesnažia sa ho zmeniť, sú sociálne izolovaní a neobľúbení, nenachádzajú uplatnenie na regionálnych trhoch práce, čím vzrastá nezamestnanosť a u niektorých i kriminalita. Vykazujú nízky stupeň vzdelania a vysokú pôrodnosť oproti dominantnej spoločnosti.
Na našom území žijú Rómovia rozptýlene. Usadili sa do viac ako polovice miest a obcí, čo mnohým umožnilo aktívne sa zapojiť do spoločenského výrobného procesu a kvalitou života sa neodlišovať od majoritného obyvateľstva.
Rómov na Slovensku z mnohých dôvodov tvrdo zasiahol proces transformácie. Ako celok sú Rómovia chudobnejší ako ostatné skupiny obyvateľstva, vrátane vzdelania a zdravotného stavu, podmienok bývania a prístupu k uplatneniu sa na trhu práce v občianskej spoločnosti, sú na tom oveľa horšie.
Chudoba v rómskych osadách je úzko spojená s tromi faktormi:
- hospodárske podmienky oblasti
- vzdialenosť osád od susedných miest a dedín
- stupeň etnickej integrácie alebo segregácie osád.
V rámci regiónov sa miera chudoby v rómskych osadách zdá byť úzko spojená s mierou etnickej integrácie a segregácie. Podmienky v čisto rómskych osadách boli značne horšie ako v integrovanejších komunitách. Najsegregovanejšie a najizolovanejšie osady sú hospodársky a spoločensky znevýhodnené. V takmer všetkých úplne segregovaných osadách sa oficiálna nezamestnanosť blíži k 100%.
Chudobní Rómovia sa zhodli na niekoľkých spoločných prvkoch chudoby, ako je nedostatočná výživa, zlé podmienky bývania a zlý zdravotný stav. Ako dôležitú označili aj schopnosť poskytovať ich deťom dobré vzdelanie a viesť lepší život, čo je však druhoradé popri aktuálnych otázkach hladu a životných podmienok. Rómovia vnímajú segregáciu a diskrimináciu ako dôležité rozmery chudoby.
V reálnom živote spoločnosť púta pozornosť najzaostalejšia skupina rómskeho etnika, ktorá žije v sociálne rizikových rodinách a osadách. Táto skupina vykazuje najväčší populačný prírastok a koncentruje sa tu viac problémov v oblasti socio-ekonomickej, výchovno-vzdelávacej a zdravotnej. Zaostáva hygiena, kultúrnosť a množia sa väčšie – menšie trestné činy. Kvalitou svojho života sa výrazne podieľa na vytváraní negatívneho obrazu o Rómoch v spoločnosti. Je nepopierateľné, že tak ako v minulosti sa sociálno-ekonomické problémy rómskej menšiny riešia náhodne, bez vzájomných súvislostí, bez ohľadu na väzby, následky a často bez participácie osôb, ktorých sa to dotýka. Prax dokazuje, že riešenie problémov vytrhnutých z kontextu bez následných konkrétnych odborných krokov sa oslabuje až zaniká.
Medzi najzákladnejšie problémy sa považuje z hľadiska:
- sociálno-ekonomického – 100% nezamestnanosť, bývanie, občianska vybavenosť osád, odkázanosť na štátne sociálne dávky, sociálna izolovanosť, veľmi malé možnosti uplatnenia na regionálnych trhoch práce, vysoká pôrodnosť
- vzdelania – je to v prvom rade základné vzdelanie, antimotivácia na zvládanie, obmedzené možnosti systematickej výchovy vzdelávania populárnou formou
- zdravotného a ekologického – vysoká chorobnosť, vzhľadom na prostredie, v ktorom žijú a mentálnu úroveň, umiestnenie osád v nevhodných lokalitách, často zdraviu nebezpečných
- kultúrno-jazykového – odlišná kultúra, spôsob a kvalita života a jej preferovanie,
- z hľadiska bezpečia – občania ohrozovaný extrémistickými skupinami a ohrozovanie vzájomné ( Róm-Neróm )
- spolunažívania a komunikácie – neprispôsobivosť k sociálnemu okoliu, vzťahy medzi rómskymi a nerómskymi občanmi a rodinami, tak na asimiláciu, nepoznanie kultúry a nedôvera medzi sebou
Pod pojmom rómska osada sa skoro každému vybaví zoskupenie domkov – chatrčí, väčšinou jednoizbové, ktoré obýva niekoľko rodín. V segregovaných osadách sú rómske domy typicky postavené z dreva alebo šrotu, plastu, plechu a konárov. Sú bez elektrického prúdu, plynu, pitnej vody. Tým, že nie je zavedená voda a vybudovaná kanalizácia, v celom priestore osady sa rozkladajú fekálie, okolie prístupových štandardných ciest, je znečistená fekáliami a domácim odpadom.
V mnohých rómskych osadách sa likvidácia takého komunálneho odpadu a čistota verejných priestranstiev vôbec nerieši. Kompetentní to zdôvodňujú nedostatkom finančných prostriedkov na nákup veľkoobjemových kontajnerov na odvoz odpadu. Pracovníci hygienicko-epidemiologických pracovísk sa často stretávajú s tým, že niet čo dezinfikovať v chatrčiach, pretože postihnuté osoby majú napríklad len jednu osobnú bielizeň.
Vo všetkých rómskych osadách sa vyskytuje priestorový problém. Miestnosť obýva 10-15 osôb. Deti sú často svedkami neprístojných hádok, pijatík, kartárstva a sexuálnych stykov. Problém by sa vyriešil zainteresovaním občanov do výstavby vlastných domov. Diskrimináciu na trhu práce postihovať v súlade s platnou legislatívou, preferovať a realizovať sociálno-preventívne projekty, čím by sa zároveň vyriešil aj sociálno-ekonomický problém. Rodiny žijúce v periférnych mestských sídliskách obývajú štátne byty, ktoré sú tiež zvonka i vnútorne zdevastované. Okolie je taktiež znečisťované domácim či iným odpadom. Spôsob a kvalita týchto rodín je totožná so žijúcimi rodinami zo sociálne a zdravotne rizikových osád. Pozitívny rozvoj dieťaťa nie je možný bez dobre fungujúcej rodiny a spoločnosti. Nie všetky deti majú možnosť vyrastať v rodinnom prostredí, ktoré by im poskytovalo žiadúce podmienky na ich pozitívny osobnostný rozvoj.
V štruktúre nezamestnanosti osôb je vážnym problémom dlhodobá nezamestnanosť rómskych ale i nerómskych občanov. Alarmujúca je vysoká regionálna nezamestnanosť najmä tam, kde sa nachádzajú periférne, sociálne a zdravotne rizikové osady. Žije v nich najväčší počet sociálne rizikových skupín obyvateľstva. Problém nezamestnanosti a jeho riešenie je tak ako to býva takmer vždy, iba časťou širšieho problému modernizácie, ktorý možno zvládnuť iba pohybom k občianskej zodpovednosti, k vzdelanosti a kultúrnosti a nakoniec ekonomickej prosperite.
K zmene sociálneho statusu Rómov je potrebný systematický prístup v širšom kontexte, ktorý pomôže riešiť problematiku sociálneho a výchovného deficitu, výchovy a vzdelávania, adaptability na regionálnych trhoch práce, rodiny a sociálneho prostredia. K účinnému riešeniu sociálneho statusu Rómov musia prispieť makro i mikro ekonomické faktory.