Masové deportácie a úteky z jednej krajiny do druhej v snahe nájsť menej nebezpečné prostredie sa podpísali pod „roztrúsenie“ Rómov po celej Európe. Oslobodení z táborov boli často ponechaní bez pomoci ako osoby bez štátnej príslušnosti či vysídlenci, celkom odkázaní na úradnícku byrokraciu a zvláštne predpisy.

Nepokoje v Portugalsku v 70. rokoch spôsobili príliv Rómov do Španielska. Vo väčšine prípadov však išlo o ekonomickú emigráciu. Množstvo Rómov prichádzalo do Nemecka vo vlne gastarbeiterov z Turecka, Juhoslávie, Grécka a Španielska. V 60. rokoch neboli hranice v Juhoslávii tak ostro strážené ako v ostatných krajinách východnej Európy. To bola príčina ďalšej vlny rómskej emigrácie z Balkánu smerom na západ.

Väčšina Rómov sa neskôr usadila v Taliansku, Rakúsku, Nemecku, Francúzsku a Holandsku. Časti z nich sa podarilo dostať do USA. Taliansko bolo jednou z prvých krajín, do ktorej odchádzali Rómovia a ktorých priaznivé správy prilákali ďalších príbuzných z najrôznejších končín. Nakoniec to však vyvolalo až nepriateľský postoj domáceho obyvateľstva a Rómovia sa rozhodli preskúmať ďalšie krajiny. Do Juhoslávie sa mnohí z nich vracali a prinášali so sebou ušetrené peniaze a tovar, ktorého bol doma nedostatok.

Spôsob ubytovania závisel od miesta, kde žili. Stany, až na núdzové prípady, vystriedali motorové karavany a provizórne búdy. V Taliansku budovali primitívne osady na perifériách miest. V Nemecku sa mnohí nasťahovali do núdzových, štátom poskytovaných ubytovní. Vo Francúzsku mali možnosť ubytovať sa na parkoviskách, ktoré boli zvlášť vyhradené pre Rómov. Podľa zákona z roku 1990 mali obce s viac ako 5000 obyvateľmi vytvoriť prijímacie areály pre kočovníkov.

Vo Francúzsku žije asi 300 000 Rómov, ale iba jedna tretina pokračuje v kočovaní. Zvyšné dve tretiny sú viac či menej usadlé. Celkovo sa malo zrealizovať 30 000 stanovíšť na prijatie asi 135 000 Rómov. Kočovníkov, ktorí sa zastavujú mimo prijímacích areálov, môžu obce vyhostiť. V deviatich rokoch od prijatia zákona bolo vytvorených len 10 000 areálov, z ktorých iba polovica vyhovovala zdravotným normám vyžadovaných legislatívou. V roku 2000 teda prijal parlament nový zákon. Štát sa rozhodol tentokrát financovať 70 % investícii na realizáciu prijímacích areálov, zatiaľ čo v roku 1990 to bolo iba 35 %. Na výstavbu stanovíšť boli vyčlenené 2 miliardy frankov. Združeniam, ktoré spravujú prijímacie areály poskytol štát 10 000 frankov za stanovište, teda 30 miliónov frankov ročne.

Ak sa Rómovia zastavujú mimo prijímacích areálov, starosta obce môže predložiť vec sudcovi príslušného tribunálu, ktorý vydá opatrenie a v nasledujúcej hodine sa začne procedúra vyhostenia. Pre tých, ktorí nekočujú viac ako 3 mesiace v roku, je pripravené „polousadlé“ bývanie. Táto prax pozostáva z kúpy súkromného pozemku kočujúcimi ľuďmi, na ktorom si postavia karavan. Prijatý zákon podporuje a uľahčuje kúpu týchto pozemkov. Kočujúci ľudia musia mať vo Francúzsku preukaz pohybu. Od roku 1969 musia byť spätí s jednou obcou. Účelom tejto „spätej obce“ je umožniť im vykonávať ich občianske a politické práva a rovnako nechať uplatniť ich povinnosti. Spätá obec dovoľuje kočovníkom mať úžitok zo sociálnych dávok. Aby mohli Rómovia vo Francúzsku voliť musia byť s obcou spätí najmenej počas troch rokov. V dôsledku tohto ustanovenia vo Francúzsku volí iba 25 % kočovníkov.

Po rokoch zložitých vzťahov s nelegálne usadenými imigrantmi v Holandsku sa tunajšia vláda rozhodla niektorým z nich pobyt v krajine zlegalizovať. Dvanásť holandských samosprávnych krajov sa rozhodlo prijať štátom stanovené kvóty. Rómom udelili dlhodobé a neskôr trvalé bydlisko a zriadili zvláštne školy pre deti a (už s menším úspechom) pre dospelých.

Všeobecne v západoeurópskych krajinách sa snažili Rómov presvedčiť, aby zanechali kočovanie v súlade s domnienkou, že ten, kto vie čítať, ľahšie si poradí na úradoch a dá sa presvedčiť na usadlý spôsob života. Preto vo Francúzsku a v iných štátoch existujú kočovné školy, v ktorých učitelia učia v miestach pobytu karavanov alebo jazdia priamo s tábormi.

V Anglicku vláda prijala opatrenie, podľa ktorého sa musí výučba vykonávať v normálnych podmienkach. Deti kočovníkov teda menia školy, alebo realizujú školské zadania na ceste a vykonávajú len písomné práce. V niektorých grófstvach vznikli okrskové centrá koordinujúce vzdelanie kočovníkov bez ohľadu nato, z akej skupiny pochádzajú. Zhromažďujú informácie o legálnych kočovných táboroch, ale aj o kočovných táboroch vytvorených bez oficiálneho povolenia. Následne udržujú kontakt so školami, v ktorých sa učia deti kočovníkov a organizujú špeciálne lekcie pre miestne deti, učia ich o odlišnosti kultúry prišelcov a jej rovnoprávnosti. Ako príklad môže poslúžiť škola v Newarku. Venujú sa tam až šiestim typom kočovníkov:

Rómom, kočovníkom (travellers), pracovníkom zábavných parkov (showman), New Age Travellers, írskym kočovníkom a cirkusantom. Za vzdelávanie detí platí 75 % z celej sumy štát. Ostatné náklady hradí miestna samospráva.
Široký program usadenia Rómov zaviedlo Írsko, kde žije veľa kočovných skupín. Zákon nezakazuje kočovanie a akýkoľvek úradný či policajný nátlak je zakázaný. Podľa oficiálnych štatistických údajov v Írsku existuje okolo 1500 kočovných skupín. Rómovia z tohto čísla tvoria len menšinu. Program usadzovania sa Rómov je založený na systéme motivácie.

Pre kočovníkov sa budujú byty, ktorých štandard ich má motivovať k usadeniu sa. Tým, ktorým sa takýto štýl života zapáči, navrhujú bývanie v bytovke ako ďalšiu etapu. Návrhy a motivovanie sú teda odstupňované a systém návrhu je spracovaný špecialistami, ktorí dokonale poznajú zvyky a mentalitu kočovníkov. Tento nákladný program je vzorový a obsahuje v sebe v najvyššom stupni zásady zachovania osobnej slobody kočovníkov.
Na niekoľkých prípadoch sme sa pokúsili zachytiť prístup krajín západnej Európy k rómskym menšinám.