Relikty predstavujú zvyšky niekdajšieho širšieho rozšírenia taxónov dávnejších dôb. Vegetácia, viazaná na určitú klímu pri veľkých klimatických zmenách ustupovala. Časť odolnejších druhov sa mohla ešte dlho udržiavať na extrémnych stanovištiach, nesúcich podobné črty ako pôvodná klíma. Vyznačujú sa slabou vitalitou, pretože len živoria. Následkom zhoršených klimatických podmienok majú obmedzenú generatívnu obnovu a udržiavajú sa spravidla vegetatívnou reprodukciou.

Zvyšky niekdajšieho rozšírenia rastlinstva a živočíšstva predstavujú nielen jednotlivé druhy, ale aj spoločenstvá. Reliktné spoločenstvá sú schopné dlho odolávať zmeneným klimatickým podmienkam. Ak však ustúpia či už prirodzenou cestou alebo ich odstráni človek, strácajú silu obnoviť sa.

Reliktnosť živočíšnej zložky biocenóz má osobitný charakter, ktorý súvisí s pohyblivosťou živočíšneho inventáru. Následkom pohyblivosti živočíšna zložka sa rýchlejšie ustanovuje na stanovištiach, zmenených klímou. Výnimku tvorí terikolné živočíšstvo, viazané na pôdu, tým viac, že jeho život úzko súvisí s vlastnosťami pôd, ktoré zaostávajú za vývojom klímy a majú do určitej miery reliktný charakter. Aj pôda tlmí teplotné a vlhkostné výkyvy, čím umožňuje terikolnemu živočíšstvu ľahšie prekonávať klimatické zmeny.

Pohyblivosť živočíchov, ľahší útek pred ľadovcom a tundrou umožňovala aj ich spätný návrat (napríklad kamzíka, svišťa i iných) do vysokých polôh v poľadovej dobe, čo zvýšilo počet endemitov.