Váha nie je len symbolom justície, ale aj jedným z najstarších a najdôležitejších meracích zariadení. Meranie hmotnosti, spolu s meraním dĺžky, času a objemu patrí k najstarším druhom merania.
Prvé váhy boli zostrojené a použité pre určenie množstva tovaru, ktoré nemohlo byť jednoducho stanovené počítaním alebo meraním.
Z archeologických nálezov malieb sa môžeme domnievať, že prvé váhy boli používané už v praveku. Váhy z tohto obdobia sa nezachovali pre malú trvanlivosť prírodných materiálov z ktorých boli vyrobené (napríklad drevo a koža).
Jedna z najstarších zachovalých váh pochádza z Egypta približne 5000 rokov pred našim letopočtom. Išlo o jednoduché rovnoramenné vážidlo s dvoma miskami na oboch koncoch. Meranie sa prevádzalo porovnaním hmotnosti váženého predmetu s pevne stanovenom známou hmotnosťou, väčšinou išlo o kameň. Táto konštrukcia sa dodnes používa v tzv. komparátorových váhach.
V ponímaní Egypťanov mala váha tiež veľký náboženský a symbolický význam. Podľa egyptskej mytológie Egyptský boh Anubis vážil srdce zosnulého a rozhodol či je hodný posmrtného života.
Okrem klasických rovnoramenných váh sa taktiež vyvinul princíp váženia bez nutnosti použitia protizávažia tzv. nerovnoramenné váhy . Tento spôsob váženia prvýkrát opísal už v 4. storočí p. n. l. grécky učenec Aristoteles. Spôsob váženia spočíval v tom, že jedno rameno bolo vybavené stupnicou a protizávažím, ktoré sa posúvalo po ramene páky tak dlho, až kým nebola váha v rovnováhe. V mieste zastavenia závažia sa jednoducho zo stupnice odpočítala hodnota hmotnosti. Tieto váhy boli v oblasti Európy známe ako "rímske váhy". Používali sa od antiky cez stredovek a tento princíp sa využíva v niektorých mechanických váhach až dodnes.
Spôsob váženia na rovnoramenných a nerovnoramenných váhach bol na tu dobu veľmi presný, ale zneužívanie tohto systému bolo považované takmer za samozrejmosť, pretože každý obchodník si niesol svoje vlastné váhy a ich presnosťou si nemohol byť istý nikto.
Najslávnejším takýmto príkladom bol prípad galského náčelníka Brennusa datovaný okolo roku 390 pred našim letopočtom, ktorý porazil Rimanov dobitím Rímu a svoj odchod podmienil výkupným 1000 libier zlata (327 kg). Keď Rimania, ktorí dostali možnosť vykúpiť svoje životy zlatom, začali namietať, že keltské váhy nie sú v poriadku, Brennus vytiahol svoj meč a s výrokom „Vea Victis“ (Beda porazeným) hodil svoj meč na misku váh. Týmto gestom ukázal kto určuje pravidlá a Rimania sa teda museli nakoniec vykúpiť ešte väčším množstvom zlata.
Táto neprávosť, ktorá v histórii spôsobila veľa konfliktov viedla v konečnom dôsledku k potrebám zostrojenia presnejšieho systému, ktorý nakoniec prišiel až v roku 1770 vynálezom pružinovej váhy Richardom Salterom.
Pružinová váha využíva princíp, natiahnutia alebo stlačenie pružiny. Vďaka jednoduchosti rýchlosti použitia sa ich použitie rýchlo rozšírilo. Pružinové váhy sú aj dnes bežné, pretože sú veľmi lacné, a ich presnosť postačuje pre nenáročné účely v domácnosti.
Začiatkom 20. storočia začala elektronika postupne prenikať aj do váženia. Išlo najmä o implementáciu elektroniky do klasických mechanických váh. Prvý patent na elektromechanický snímač pochádza už z roku 1908. Ich väčší rozvoj začal v USA pred II. svetovou vojnou.
Digitálne váhy „zažili“ veľké rozšírenie až v 80. rokoch 20. storočia. O to, kto vytvoril prvú digitálnu váhu sa vedú polemiky, je ale jasné, že o prvý patent požiadali 30. Apríla roku 1975 Richard Loshbough, Edward Pryor a Gerald Robaszkiewicz zo spoločnosti Reliance Electronic.
V súčasnej dobe sú najrozšírenejšími váhami digitálne tenzometrické váhy, ktoré sú schopné vážiť vzorky pre potreby laboratórií s presnosťou na 1 mikrogram, no zvládnu aj váženie predmetov s hmotnosťou v stovkách ton. Môžu byť prepojené s počítačom, tlačiarňou, sú schopné tlačiť etikety a disponujú veľkým množstvo rôznych funkcií, ktoré sa neustále vyvíjajú najmä za účelom čo najjednoduchšej obsluhy.