Väčšina európskych Rómov zostala po druhej svetovej vojne v komunistických krajinách. Zdalo by sa, že sa tým ich situácia mohla o niečo zlepšiť. Krátkodobo tak skutočne bolo, pretože nové vlády vychádzali z predpokladu, že je úlohou štátu, aby zaostalým skupinám pomohol. V praxi štátna politika vyžadovala integráciu Rómov: každý mal nielen právo, ale dokonca povinnosť pracovať.

Sovietsky zväz uznal Rómov ako národnostnú menšinu už v roku 1925. Vo svojich občianskych preukazoch a vnútroštátnych pasoch mali uvedené Cygan. V roku 1956 bol prijatý zákon, ktorý prehlásil kočovanie za nelegálne. Na jeho aplikáciu sa však v praxi príliš nedohliadalo, a tak niektoré skupiny aj naďalej kočovali od jedného kolchozu k druhému a nechávali sa najímať na sezónne práce.

Do Poľska sa vrátila vlna emigrantov z poľských území zabraných Sovietskym zväzom. S nimi prišla aj početná skupina Rómov. Poľsko sa ako prvé z komunistického bloku pokúsilo na začiatku 50. rokov zaistiť integráciu Rómov a to tak, že im ponúklo zamestnanie a ubytovanie. Školy prijali mnoho rómskych detí, dokonca tu boli snahy o založenie družstevných dielní zameraných na tradičné remeslá. Práca, ktorú Rómom nakoniec ponúkali, však bola fyzicky náročná a zle platená. Preto sa tieto snahy nestretli s úspechom. Násilné usadzovanie prinášalo stále viac problémov. V 80. rokoch dochádzalo k častým sporom medzi novými obyvateľmi a ich susedmi. Stovky Rómov boli z Poľska vyhnané bez ďalšieho nároku na občianstvo. Stovky z týchto vyhostených Rómov prijalo Švédsko. Priznalo im štatút utečenca a pomohlo im nájsť prácu a ubytovanie.

Sociálne problémy sa začali prejavovať aj v Maďarsku. Postupné zviditeľňovanie Rómov v spoločnosti sprevádzané vyššou natalitou vyvolávalo napätie a nepriateľskú atmosféru. Isté úspechy boli dosiahnuté v oblasti zamestnanosti a bývania. Československo bolo najnázornejším príkladom zmien a zvratov typických pre spôsob, akým komunistické režimy nakladali s rómskym etnikom. Striedala sa tu blahosklonnosť s netrpezlivosťou, paternalizmom a despotizmom, s benevolentnými iniciatívami a horlivými pokusmi o radikálne riešenia.

Štátne orgány odmietli k Rómom pristupovať ako k osobitnej národnosti. Domnievali sa, že svoju zaostalosť môžu Rómovia prekonať iba tak, že sa vzdajú svojho doterajšieho života a čo najviac sa prispôsobia väčšinovému obyvateľstvu. Aj dobre mienené zámery boli presadzované neodborne, necitlivo, viac – menej násilím. Ako príklad možno uviesť usadzovanie kočovných – olašských Rómov. Vtedajší politici dospeli k názoru, že usadené bývanie je lepšie ako kočovanie. V r. 1958 bol prijatý zákon, na základe ktorého ich vo februári nasledujúceho roka „usadili“ tak, že im pobrali kone a kolesá od vozov. Neodborne sa postupovalo aj pri „riešení“ bývania Rómov. Do nových panelových bytoviek sťahovali zaostalé rómske rodiny. Zo dňa na deň sa takto realizoval prechod na úplne iný spôsob života. Vládne orgány sa nesnažili spoznávať Rómov, ich názory a predstavy o živote, ale vnucovali im to, čo sami považovali za dobré.

V českých krajoch bol podiel rómskeho obyvateľstva v porovnaní so Slovenskom nepomerne menší. To viedlo k presídľovaniu Rómov zo Slovenska do Čiech, ktoré sa realizovalo v niekoľkých vlnách. Prvá povojnová vlna rómskej imigrácie do Čiech prišla z iných krajín strednej a východnej Európy, predovšetkým zo Slovenska. Prichádzali do pohraničných regiónov, odkiaľ boli po vojne vysťahovaní Nemci. Druhá vlna rómskej imigrácie sa objavila v 60. a 70.-tych rokoch, v časoch masových náborov robotníkov do závodov ťažkého priemyslu a stavebníctva predovšetkým v severných Čechách a na severnej Morave. Posledná vlna rómskej imigrácie sa uskutočnila v 70.-tych rokoch. Plán sa volal „rozptýlenie cigánskeho obyvateľstva“, najmä zo slovenských osád. Obyvateľov nasilu presťahovali a ich pôvodné obydlia zrúcali. Rómovia išli na miesta, o ktorých často nič nevedeli. Ubytovali ich v činžiakoch, ktoré nemali nič spoločné s ich tradičným spôsobom života.

V predchádzajúcom období bolo s Rómami nakladané ako s národnostnou menšinou. Mohli zakladať ekonomické spolky a vlastné sociokultúrne združenia. Po normalizácii však boli všetky tieto rómske organizácie zrušené a úrady sa vrátili k asimilačnej politike. Pri sčítaní ľudu v r. 1991 mali občania Slovenska možnosť prvý krát po šesťdesiatich rokoch prihlásiť sa k rómskej národnosti. Túto možnosť využilo len necelých 76 tisíc Rómov. Status národnostnej menšiny sa zdráhalo Rómom priznať aj Rumunsko a Bulharsko. Rumunsko sa ani formálne, v praxi už vôbec, nepokúsilo o nič, čo by sa dalo porovnať s aktivitami v oblasti vzdelávania a podpory kultúry v susednom Maďarsku. Súčasťou „systematického“ programu Caucescovho režimu bola snaha vyhladiť ich kultúru a umiestniť všetkých Rómov do špinavých get alebo bezútešných osád na vidieku.

Bulharsko uskutočňovalo asimilačnú kampaň viac ako tridsať rokov. Vyhláška z roku 1958 zakazovala kočovanie a nariadila, aby boli Rómovia posielaní do tovární a poľnohospodárskych družstiev. Niektoré rómske štvrte boli strhnuté a rodiny boli ubytované v rozptýlených panelových domoch. Koncom 60. rokov sa začali zakladať segregované školy, ktoré mali tisícom rómskych detí poskytnúť základné vzdelanie a nasmerovať ich k ďalšiemu vyučeniu a maturite. V týchto školách bolo zakázané hovoriť rómsky. Vláda zároveň zrušila alebo pozastavila ich vlastnú tlač a zakázala všetky rómske organizácie a združenia. Z ekonomického hľadiska sa ich postavenie skôr zlepšilo a vo veľkom sa zapojili do vzdelávacieho systému, aj keď pre nich zostali vždy len slabo platené práce.

V juhoslovanskej federácii bol Rómom spoločne s ďalšími menšinami Albáncov, Maďarov a Turkov v roku 1981 ústavou priznaný štatút národnosti. Týmto sa im zaručovali jazykové a kultúrne práva, napriek tomu, že sa jednotlivé republiky Juhoslávie k aplikácii tohto prístupu stavali rôzne. Počet rómskych spoločenských a kultúrnych združení vo väčších komunitách narastal a Rómovia sa začali angažovať v oblastnej politike. Juhoslávia bola jediným komunistickým štátom, ktorý kočovných Rómov nenútil k usadeniu. S postupnou industrializáciou sa však v Juhoslávii zvyky kočovníkov menili. Najmä v spôsobe bývania a zamestnania. Usadzovali sa v malých trhových mestách alebo si na cestovanie zaobstarali automobily či karavany. Začali sa venovať obchodovaniu s čímkoľvek, po čom bol dopyt. Súčasnou humánno-geografickou situáciou vo vybraných európskych krajinách, s najväčším podielom rómskej populácie, sa budeme bližšie zaoberať v ďalších kapitolách.

Odporúčané weby

Čo je vhodnejšie pre Vašu dovolenku? Chata s bazénom alebo chata s vírivkou? Najaktuálnejšie informácie a najvhodnejšie ubytovacie zariadenia presne podľa Vašich požiadaviek nájdete rýchlo a jednoducho priamo na portáli MegaUbytovanie.sk.