Nové komunity z Južnej Ameriky sa najčastejšie sústreďujú do oblasti Pyrenejského polostrova a to hlavne do Španielska. Práve Španielsko, vďaka vstupu do Európskej únie zaznamenalo výrazné zvýšenie imigrácie a to najmä z krajín Latinskej Ameriky.
Byť európskym občanom je nevyhnutnou podmienkou pre získanie práce v Európskej únii, nakoľko len na občanov EÚ sa vzťahuje právo na voľný pohyb pracovníkov. Vzťah medzi občianstvom Európskej únie a slobodou pohybu je však dodnes nejasný.
Na takmer rovnakú úroveň dôležitosti sa šplhá znalosť jazyka prijímajúcej krajiny. Tento fakt vysvetľuje, prečo sú v Španielsku tak početní pracovníci z Latinskej Ameriky i napriek tomu, že nie sú občanmi EÚ. Patria teda do kategórie extrakomunitárnych imigrantov strádajúcich status európskeho občana. Navyše často čelia rôznym administratívnym prekážkam, nedostatočnej informovanosti a mnohí majú nízke vzdelanie, čo im bráni v získavaní lepších pracovných miest.
Prisťahovalectvo z Južnej Ameriky najviac charakterizuje pomenovanie „reťazová migrácia" a fakt, že ženy sa najčastejšie zamestnávajú ako pomocníčky v domácnosti.
V Španielsku v roku 2004 žilo najviac imigrantov z Ekvádoru. V roku 1999 ich emigrovalo do Španielska 9000, rok na to sa tento počet neuveriteľne zvýšil, až desaťnásobne a predstavoval 91 120 ľudí (v rokoch 2001 a 2002 bol tento ročný počet emigrantov podobný). Okrem iného výrazné počty imigrantov v roku 2002 pochádzali aj z Kolumbie (34 042), Argentíny (40 628). Taktiež možno spomenúť asi 25 000 Brazílčanov v Portugalsku a okolo 10 000 Čiľanov vo Švédsku.
