Dlhé 19. storočie európskych dejín trvalo od konca napoleonských vojen do prvej svetovej vojny. V dejinách migrácií bolo toto obdobie charakterizované predovšetkým „proletárskou masovou migráciou“, ktorá sa v ére liberalizmu mohla v európskom a atlantickom priestore do značnej miery slobodne rozvíjať. Európska cesta od agrárnej k priemyselnej spoločnosti bola daná veľkou rozmanitosťou foriem vývoja ekonomiky, populácie a migrácie.
Na jednej strane stáli krajiny, v ktorých priemyselný nárast čistých investícií do priemyslu začal veľmi skoro (Anglicko, Wales od roku 1820, v Nemecku okolo roku 1850) a následne viedol k dominancii vysoko rozvinutých priemyselných štruktúr s ponukou práce a zárobku, zatiaľ čo na druhej strane stáli krajiny ako Taliansko, Španielsko a Grécko, kde k takejto zmene došlo až po prvej, prípadne dokonca druhej svetovej vojne.
V prirodzenom populačnom vývoji Európy bol prechod od agrárnej spoločnosti cez spoločnosť industriálnu charakterizovaný vysokou úrovňou reprodukcie – množstvom detí, ale aj vysokou kojeneckou a detskou úmrtnosťou, ktoré sa odvíjali najmä od výskytu hladomorov či epidémií. Postupne tento typ krízy v západnej a strednej Európe ustúpil, čomu napomohol nástup priemyselnej éry.
Zlepšenie výživy, ktoré umožňovala vyššia produkcia potravín, väčšie povedomie o hygiene a zavádzanie prvých zdravotných programov a taktiež vytváranie nových pracovných príležitostí v priemyselných regiónoch, ktoré umožnili ľuďom uniknúť ťažkostiam vidieckeho spôsobu života a v neposlednom rade ústup epidémií zapríčinil populačnú explóziu, nie však preto že by sa rodilo viacej ľudí, ale jednak preto, že ľudia sa dožívali vyššieho veku a taktiež klesla úmrtnosť kojencov, malých detí a rodičiek.
Pri súčasnom zvyšovaní populácie sa pôsobením regionálne rozdielnych krízových faktorov obmedzovali zdroje obživy. Okrem iného zvýšenie počtu obyvateľov malo katastrofálny následok na zamestnanosť, kde dopyt ďaleko prevyšoval ponuku práce. Aj z toho dôvodu, najväčšie migrácie v Európskej histórii, boli začaté práve v 19. storočí. Dôvody migrácie boli rôzne a zložité. Európa zažívala nárast migrácie vždy po období hospodárskych kríz, pretože vysťahovalci sa pokúšali uniknúť nezamestnanosti, chudobe a zlým bytovým a sociálnym pomerom. Veľké počty ľudí z Ruska a Írska utekali taktiež pred perzekúciou a hladomorom. Celkovo medzi rokmi 1830 a 1914 opustilo Európu okolo 40 miliónov ľudí. Zároveň sa však v rovnakom období zvýšil počet obyvateľov Európskeho kontinentu o 76 percent.
Vysťahovalci sa väčšinou rozhodovali pre Ameriku, ako pre krajinu neobmedzených možností. Zatiaľ čo prví z cestovateľov na západ sa spravidla preplavovali na hocakom nákladnom plavidle, ktoré bolo ochotné ich zobrať na palubu, od polovice 19. storočia sa vysťahovalci cez Atlantik plavili na parníkoch prevádzkovaných ako pravidelné linky osobnej prepravy. Do roku 1895 pochádzala väčšina amerických a kanadských prisťahovalcov zo Škandinávie, Nemecka a Írska. Veľké ťažkosti museli prekonávať Íri, kde k ich odchodu z vlasti dramaticky prispel hladomor vyvolaný neúrodou zemiakov v rokoch 1845 – 1847. Veľa potenciálnych imigrantov sužovala cholera a týfus a neprežili plavbu.
Po roku 1895 došlo k zmene skladby krajín pôvodu prisťahovalcov: väčšina ich pochádzala zo strednej a východnej Európy. V dôsledku obrovského prílevu ľudí (zvlášť medzi rokmi 1900 – 1914) žili v niektorých severoamerických regiónoch takmer výhradne európsky prisťahovalci prvej, alebo druhej generácie.
Koloniálne zisky európskych štátov viedli aj k migrácii z materskej krajiny do jej kolónií. Tak sa napríklad Taliani sťahovali do Líbye a Francúzi do severnej Afriky. Územia, ktoré získali Nemci v nehostinných podmienkach rovníkovej Afriky boli pre domácu nemeckú imigráciu menej priaznivé. Veľa Britov, najmä Škótov a Welšanov však ochotne emigrovalo za prácou do Kanady, južnej Afriky, Austrálie a Nového Zélandu.
Pracovná migrácia
V Európe sa v 19. a začiatkom 20. storočia výrazne zvýšila intenzita, premenlivosť a priestorový dosah masových migrácií. Tieto migračné procesy urýchľujú od záverečnej tretiny 19. storočia prepojenie regiónov a internacionalizáciu priemyselných, ale aj poľnohospodárskych trhov práce. Podmienkami tohto vývoja bolo rýchle rozširovanie infraštruktúry realizované prevažne migrujúcimi pracovníkmi a z toho sa odvíjajúcim procesom zhusťovania dopravných sietí, skracovania cestovných vzdialeností a pokles cestovných nákladov.
Vedúce odvetvia priemyselnej revolúcie a hnacie sily migračných procesov treba hľadať v textilnom a ťažobnom priemysle. Textilný priemysel vytlačil v niektorých oblastiach domácu textilnú výrobu už koncom 18. a začiatkom (resp. v polovici) 19. storočia. To prinútilo osoby, ktoré z tejto výroby žili hľadať si novú existenčnú základňu. V druhej polovici storočia sa stále viac dostáva do popredia ťažobný priemysel. Rýchlo expandujúce centrá ťažby a výroby železa sa stávajú magnetom migrácie. Okrem iného, ďalším magnetom migrácií bola stavba železníc, budovanie ciest a prieplavov, stavebníctvo či výstava bytov a priemyselných zariadení v rýchlo rastúcich priemyselných mestách.
V poľnohospodárskej sezónnej migrácii možno pozorovať v 19. storočí zmeny v rozložení cieľových oblastí, zvýšenú sezónnosť a predlžujúce sa migračné vzdialenosti. Modernizácia poľnohospodárstva, intenzifikácia obrábania pôdy s využitím nových metód obrábania a hnojenia, posilnenie monokultúrnej tržnej produkcie, šírenie agrárne-kapitalistických výrobných štruktúr a priemyselných foriem hospodárenia vyvolali zvýšenú sezónnu potrebu poľnohospodárskych pracovných síl a na druhej strane nižšie požiadavky na pracovné sily mimo sezónu. Pri trvalom populačnom raste a nedostatku zdrojov obživy, rástla príťažlivosť sekundárnej a terciérnej sféry, ktoré často krát ponúkali trvalé zamestnanie a vyššie mzdy a tak priamo ovplyvňovali rastúcu mobilitu pracovných síl na vidieku a v poľnohospodárstve.
Politický azyl a utečenci
Dejiny utečenectva z politických dôvodov sú rovnako staré ako dejiny politiky samotnej. Ako ustálený pojem sa však politický utečenec a politický azyl objavujú až v 19. storočí, ktoré prvýkrát inštitucionalizovalo a definovalo utečencov podľa určitých kritérií. Mohutné prúdy politickej emigrácie boli podmienené predovšetkým nevyjasnenosťou ústavných a teritoriálnych otázok krajín, ktoré predtým boli pod napoleonskou nadvládou. Po porážkach povstaní a revolúcií prudko narastal počet politických utečencov. Obdobie od konca 18. storočia, najmä však od roku 1830 do roku 1848/49 sa tak stalo výraznou epochou politického exilu.
Často sa politický utečenci v tom období dávajú do súvisu s náboženskými. Zatiaľ čo však emigranti z náboženských dôvodov smerovali spravidla do krajiny, ktorá im umožňovala trvalý náboženský a kultúrny rozvoj, politický utečenci vyhľadávali často len dočasné útočisko. Mnohí hľadali nejaké miesto, z ktorého by mohli nerušene, alebo účinnejšie ovplyvňovať politický vývoj vo svojej vlasti. Spojené štáty tak napríklad, na rozdiel od náboženských emigrantov, neboli pre politických utečencov natoľko atraktívne. Miesto toho sa záujem sústreďoval hlavne na európske azylové krajiny – Francúzsko, Belgicko, Švajčiarsko či Anglicko.
Ostatné typy migrácií
Migrácia bola a je taktiež prenosom schopností a zručnosti. To platí predovšetkým pre mobilitu podnikateľov, obchodníkov a remeselnícko-technickej inteligencie. K inovačnému transferu prispieva tiež mobilita vysoko špecializovaných pracovníkov a obchodníkov, ktorí sa vydávali na cesty a žili z príležitostného prevádzkovania a aplikácie neobvyklých, prípadne všeobecne málo známych schopností.
Časť týchto remeselníkov, živnostníkov a obchodníkov, ktorých migračná tradícia trvala po celé generácie, sa nakoniec so svojou živnosťou, alebo obchodom niekde usadila. Vzostup nového typu migrácie mobilných špecialistov hral významnú úlohu pri zavádzaní nových – spočiatku spravidla anglických – techník v textilnom priemysle, strojárenstve a v ťažkom priemysle. Títo špecialisti spravidla pracovali za vysoké mzdy a nechali sa najímať na dlhšiu dobu. Do tejto skupiny patrili aj výzvedné cesty podnikateľov a iných, často utajených priemyselných špiónov, či už jednali súkromne, alebo s oficiálnou podporou (napríklad Petra Veľkého).
Rastúci význam v európskej migrácii koncom 19. storočia získavali aj cesty za vzdelaním a rozšírením kvalifikácie vo sfére obchodu a živností. Platilo to jednak pre obchodníkov, či stredný káder zamestnancov a jednak aj pre vedúcich predstaviteľov v podnikateľských funkciách. V tomto období je taktiež častý pohyb obchodných a podnikateľských „elít“ v dôsledku nadoblastného, resp. medzinárodného rozšírenia firemných sídiel a s tým spojený pohyb kapitálu.
