Hlavné prúdy nelegálneho prisťahovalectva do krajín EÚ sa dlhodobo výrazne nemenia, dochádza však k modifikáciám trás a metód nelegálnej migrácie v závislosti na opatreniach prijatých v rámci EÚ. Vzhľadom k tomu, že nelegálna migrácia je veľmi dobre organizovaná a vo veľkej miere sú do nej zapojené prevádzačské siete, dokážu sa týmto opatreniam do určitej miery prispôsobiť.

Ilegálna migrácia z Afriky

Za hlavný zdrojový región ilegálnej migrácie je v súčasnosti považovaný africký kontinent. Vzhľadom k rýchlemu populačnému rastu, ktorý nie je reflektovaný odpovedajúcim ekonomickým rozvojom, sa do budúcna predpokladá, že migračný tlak z tejto oblasti bude naďalej silnieť. K tomu takisto prispieva nestabilná politická a bezpečnostná situácia v mnohých afrických krajinách. K veľkému nárastu počtu imigrantov dochádza hlavne z regiónov subsaharskej Afriky (Mali, Guinea, Pobrežie Slonoviny, Ghana, Sudán, Libéria, Nigéria, Kamerun, Senegal a Guinea Bissau). Trasa nelegálnych migrantov z týchto oblastí vedie hlavne cez Alžírsko do Maroka a španielskych enkláv (Ceuta a Melilla) a s tade ďalej do Španielska. Vo veľkej miere je tiež využívaná trasa cez Líbyu do Talianska. Dlhodobo sú dôležitým zdrojom nelegálnej migrácie africké štáty Maghrebu, pričom cieľom tejto migračnej vlny je okrem Španielska a Talianska i tradične Francúzsko.

Stálym centrom ilegálnej migrácie v tomto subregióne je jednoznačne Maroko. Odhaduje sa, že cez 14 km širokú Gibraltarskú úžinu sa na juhošpanielske pobrežie prepraví každoročne viac než 100 000 ilegálnych prisťahovalcov. Časť z nich zostáva na Pyrenejskom polostrove, ale väčšina z nich zamieri ďalej na sever do ostatných štátov EU.

Novým centrom sa v roku 2003 okrem Tuniska stalo líbyjské pobrežie, odkiaľ sú imigranti prepravovaní do južného Talianska, najmä na Sicíliu. Do Talianska smeruje tiež určitý počet migrantov, ktorí sa z Turecka letecky prepravia na Maltu, s kade pokračujú cez more do Sicílie.

Zo Somálska trvá cesta afrických ilegálnych migrantov dva mesiace. Odhaduje sa, že veľké množstvo ich zomrie nielen na mori, ale aj v púšti. Cena dopravy zo Somálska na pobrežie Stredozemného mora sa pohybuje okolo sumy 5 000 USD. Podľa talianskych vládnych zdrojov na severoafrickom pobreží pripravených najmenej 1,5 milióna ľudí, ktorí majú v úmysle vydať sa na záverečnú etapu cesty.

Ilegálna migrácia z Turecka

Vzhľadom ku svojej geografickej polohe plnilo územie Turecka v roku 2003, rovnako ako v roku 2002 úlohu vstupnej brány pre státisíce ilegálnych prisťahovalcov z Ázie a čiastočne aj z Afriky (predovšetkým Somálsko a ďalšie štáty Somálskeho polostrova).

Nedostatočne fungujúca pohraničná polícia a hornatá neprístupná krajina Kurdistanu, kadiaľ vedie turecká východná hranica s Irakom a Iránom, sú hlavnými faktormi, ktoré pomáhajú skupinám organizujúcim ilegálnu migráciu v oblasti. Najväčší počet ilegálnych migrantov prichádzal v roku 2003 do Turecka z Indie, Pakistanu, Afganistanu, Bangladéša, Srí Lanky, Somálska a zo zemí Juhovýchodnej Ázie. Centrom skupín organizujúcich ilegálnu migráciu je Istanbul. Cena za cestu z Istanbulu ďalej do Európy sa v súčasnosti (2003) pohybuje v rozmedzí od 500 do 2500 USD, podľa spôsobu prepravy a cieľovej destinácie. Väčšina ilegálnych prisťahovalcov mieri z Turecka do Európy jednou z trás balkánskej cesty, alebo lodnou dopravou do Grécka a Talianska. Časť týchto osôb je tiež prepravovaná po mori, alebo letecky na Maltu a s tade ďalej na sever do Európskej únie.V roku 2002 bolo zadržaných 82 825 osôb, v roku 2001 to bolo 92 362.

Ilegálna migrácia z Balkánskeho polostrova

Balkánsky polostrov v roku 2003, rovnako ako v roku 2002, predstavoval zdrojovú oblasť ilegálnej migrácie do členských krajín Euróspkej únie. Zároveň plnil úlohu tranzitného regiónu pre ilegálnych migrantov z oblasti Stredného východu, prednej Indie, juhovýchodnej Ázie, Číny a Ruskej federácie. Východzím bodom väčšiny súčasných trás po tzv. balkánskej trase je Turecko. Odtiaľ zločinecké organizácie zamerané na pašovanie ľudí organizujú transporty cez jednotlivé štáty balkánskeho regiónu smerom na sever do strednej Európy a ďalej do západoeurópskych cieľových zemí.

Turecké, albánske, kosovské, bulharské, bosenské, srbské aj chorvátske kriminálne skupiny operujú po celej dĺžke trasy. Spolupráca talianskych a albánskych bezpečnostných zložiek v posledných rokoch do značnej miery obmedzila príliv ilegálnych migrantov z albánskeho pobrežia do Talianska, väčšina albánskych ilegálnych migrantov tak v roku 2002 volila nové cesty cez Čiernu Horu, Bosnu, Chorvátsko a Slovinsko a tento trend pretrváva aj v roku 2003. Bosenské Sarajevo funguje ako významný tranzitný bod pre utečencov z Ázie. Belehrad plní úlohu prevádzačskeho strediska pre migrantov z Ruska, Ukrajiny, Bieloruska a Číny. Významným tranzitným bodom je kosovská Priština. Tunajšie medzinárodné letisko plní úlohu centra ilegálnej migrácie v regióne.

Ilegálna migrácia zo Strednej a Východnej Európy

Okrem tzv. Baltskej trasy, ktorá vedie cez Rusko a pobaltské republiky do Škandinávie, smeroval hlavný prúd ilegálnych migrantov v roku 2003 do západnej Európy cez Ukrajinu, Bielorusko, Poľsko, Slovensko a Českú republiku či Maďarsko predovšetkým do Nemecka a Rakúska. Pretrváva pozícia Moskvy, ktorá predstavuje podobne ako Kyjev tranzitný bod pre ilegálnych prisťahovalcov z Číny, Vietnamu, kaukazských štátov a postsovietskych stredoázijských republík.

Ilegálna migrácia z Číny

Aj napriek ekonomickému rastu predstavuje Čína hlavnú zdrojovú krajinu ilegálnej migrácie. Do Európskej únie je väčšina Číňanov dopravovaná cez Moskvu a krajiny bývalej Juhoslávie. Aj keď vplyvom zavedenia vízovej povinnosti pre občanov Číny vládou Belehradu došlo k menšiemu poklesu počtu zadržaných Číňanov, ilegálnu migráciu príslušníkov tohto etnika cez Balkánsky polostrov sa stále nedarí výraznejšie obmedziť. Dôležitú úlohu totiž plnia čínske komunity usadené v tranzitných štátoch, ktoré najrôznejšími spôsobmi pomáhajú ilegálnym migrantom uniknúť pozornosti úradov a represívnych zložiek dotknutých zemí.

Nelegálna migrácia z krajín Latinskej Ameriky

Nelegálna migrácia z krajín Latinskej Ameriky nie je v súčasnej dobe tak početne významná ako migrácie z vyššie spomínaných regiónov a má zásadný dopad len na niektoré členské štáty EÚ (Veľká Británia, Španielsko, Francúzsko, Portugalsko a Taliansko), a to predovšetkým z dôvodu historických väzieb. Jedná sa o ekonomicky motivovanú migráciu, pričom ich hlavnými zdrojovými regiónmi sú Brazília, Bolívia, Ekvádor, Venezuela a Kolumbia.