Náhorný Karabach

Náhorný Karabach, po azerbajdžansky Dağlıq Qarabağ, čo doslova značí horská čierna záhrada (možno narážka na početné horské ihličnaté lesy), je územie - arménska enkláva s rozlohou 4 400 km² v juhozápadnom Azerbajdžane, z ktorého 145 000 obyvateľov je cca 95 % Arménov.
Metropolou oblasti je Stepanakert.

Arménsko a Azerbajdžan vedú o toto územie dlhoročný spor, ktorý v 90. rokoch 20. storočia vyvrcholil v krvavý vojnový konflikt. Keď sa na začiatku 20. rokov 20. storočia v súvislosti s koncom občianskej vojny v Rusku utváral Sovietsky zväz, usilovali sa tak Arméni, ako aj Azeri získať oblasti Nachičevan, Zangezur a Náhorný Karabach.

Rozhodnutím ústredného výboru Komunistickej strany boli nakoniec Nachičevan a Náhorný Karabach v rámci vzniknutej Zakaukazskej SFSR pririeknuté Azerbajdžanu, kým Zangezur, oddeľujúci Nachičevan od zvyšku azerbajdžanského územia, sa stal súčasťou Arménska. Toto rozhodnutie, ktorým viac získal Azerbajdžan, bolo zrejme čiastočne motivované dobovou snahou nakloniť sovietskemu vplyvu Azerom etnicky blízke Turecko.

7. júla 1923 bola v rámci Azerbajdžanu ustanovená Náhornokarabašská autonómna oblasť. V roku 1926 predstavovali Arméni 93,5 % obyvateľov Náhorného Karabachu, tento podiel sa odvtedy znižoval na 77 % v roku 1989. Od 60. rokov silneli medzi karabašskými Arménmi pocity diskriminácie a nevôle nad postupujúcou azerifikáciou krajiny.

Nevraživosť medzi obomi etnikami prerástla na konci 80. rokov až v otvorené strety, ktoré slabnúca sovietska moc už nebola schopná zvládnuť. V dňoch 28. a 29. februára 1988 došlo v meste Sumgait pri Baku k pogromu (krvavé masové prenasledovanie, vraždenie), ktorý si vyžiadal životy niekoľko desiatok Arménov, ďalšie vzájomné násilnosti prepukli aj inde v Arménsku a Azerbajdžane.

Keď Azerbajdžan vyhlásil 30. augusta 1991 nezávislosť na rozpadajúcom sa Sovietskom zväze, nehodlali Arméni z Náhorného Karabachu zostať naďalej jeho súčasťou a karabašské vedenie, podporované morálne i materiálne z Arménska, vyhlásilo 2. septembra 1991 nezávislosť od Azerbajdžanu.
Azerbajdžanská vláda odpovedala 26. novembra zrušením karabašskej autonómie. Následné referendum usporiadané v Náhornom Karabachu 10. decembra síce azerská menšina bojkotovala, drvivá väčšina karabašských Arménov však rozhodnutie o nezávislosti podporila.

V rokoch 1992 až 1994 prebiehala o Náhorný Karabach, ktorý tvorí v Azerbajdžane enklávu, oddelenú od Arménska takzvaným Lačinským koridorom, otvorená vojna medzi Arménskom a Azerbajdžanom. Úspešnejší boli v boji Arméni, ktorým sa nie len podarilo udržať Náhorný Karabach a obsadiť Lačinský koridor, ale navyše dobyli ďalšie časti azerbajdžanského územia.

Keď boje 12. mája 1994 utíchli, výsledkom bolo odhadom 17 500 mŕtvych na arménskej a 25 500 na azerbajdžanskej strane, 700 000 až 1 000 000 Azerov a 300 000 Arménov bolo vyhnaných zo svojich domovov. Napríklad Šuša, kedysi druhé najväčšie mesto Náhorného Karabachu, ktoré malo ešte v roku 1989 okolo 17 000 obyvateľov, prevažne Azerov, je dnes poloprázdne, väčšina domov je trvalo neobývaná a zničená.

V súčasnosti trvá mezi oboma stranami prímerie a na územiach Náhorného Karabachu a priľahlých oblastiach pod arménskou kontrolou funguje Republika Náhorný Karabach, od Azerbajdžanu de facto nezávislá, de iure však nikým (ani Arménskom) medzinárodne neuznaná.

Náhorný Karabach používa arménsku menu a prepojenie oboch krajín výstižne ilustruje i skutočnosť, že niekdajší karabašský prezident Robert Kočarjan je od roku 1998 prezidentom Arménska.

Niekoľko medzinárodných jednaní v posledných rokoch zatiaľ na patovej situácii nič nezmenilo. Azerbajdžan požaduje opustenie Arménmi okupovaných území, Arménsko zasa uznanie nezávislosti Náhorného Karabachu.

Prílohy

Etnická mapa oblasti (1995)