V súčasnosti žije v Latinskej Amerike 40 – 49mil. indiánov. Najviac ich žije v pohoriach Strednej a Južnej Ameriky. Percentuálne sú najviac zastúpení v Bolívii (60%), Peru (45%), Guatemale (44 – 53%), Ekvádore (43%) a Mexiku (8 – 30%). Bolívia je jediná krajina kde prevažuje Indiánske obyvateľstvo. Výrazné je zastúpenie mesticov (miešancov) v týchto krajinách. Dokopy tak tvoria takmer 100% obyvateľstva. Krajiny s najmenším zastúpením Indiánov sú Argentína (3%), El Salvador (1%), Brazília (1%)

Migrácie Indiánov

Mnoho Indiánov migrovalo v dôsledku zlých podmienok vo vlastných štátoch. Od roku 1978 – 1983 emigrovalo z Guatemaly do oblasti Chiapaz v Mexiku asi ¾ milióna Mayov, v dôsledku guerilských povstaní. Mnoho sa nikdy nevrátili a ostalo žiť v Mexiku, prípadne sa odsťahovali do Ameriky. Významná je migrácia z horských oblastí Ánd. Mnoho štátov má menšie kolónie v Amerických či Európskych mestách.

SPI

Začiatkom 20 storočia sa vláda starala o indiánov len minimálne, väčší záujem mala len vtedy ak sa indiánske obyvateľstvo asimilovalo (najlepšie manželstvom s belošským obyvateľstvom). Z toho dôvodu vznikla organizácia na ochranu indiánov – SPI (Indian Protective Service), ktorá dohliadala na opatrenia vlád voči Indiánskemu obyvateľstvu.

Neo-Indianizmus

V poslednej štvrtine 20. storočia vznikol nový prúd, resp. hnutie Neo-Indianizmus, ktorý mobilizoval indiánske obyvateľstvo na väčšiu aktivitu v boji za svoje práva. Vznikol v dôsledku iniciatívy amazonského obyvateľstva. Vzniklo mnoho povstaní a demonštrácií, nie však násilného ale mierového charakteru. Začali sa využívať nové bojové prostriedky – napr. médiá. Takto vyšli mnoho ľudí do ulíc napr. v Ekvádore v r. 1990, kde žiadali navrátenie vlastnej pôdy. Výsledkom bolo získanie autonómie kečuánskeho obyvateľstva v Ekvádore.

Podobné protesty sa konali aj v Chile (Mapuche) či Mexiku v oblasti Chiapaz, najchudobnejšej oblasti Mexika. Obyvateľstvo žiadalo riešenie Indiánskych otázok

Indiáni a diaľnice, doly, elektrárne

Veľké problémy v súčasnosti má Indiánske obyvateľstvo v dôsledku výstavby diaľnic či elektrárni alebo nachádzaním nových rudných nálezísk, kde sa zaberá ich pôda. Vlády to riešia buď finančnými kompenzáciami, alebo náhradou územia, ktoré sú však väčšinou ťažko obývateľné so zlou pôdou a prírodnými podmienkami. Z toho dôvodu podporuje záujmy Indiánov aj Svetová Banka.

Guerilly

Ďalším problémom je v mnohých štátoch konflikt medzi vládami a guerillskými zložkami. Často krát vznikajú boje, ktoré sú mnohokrát na Indiánskych územiach a chtiac či nechtiac sú priamo zapájaní do týchto sporov.

Ekonomika

Chudoba u Indiánskeho obyvateľstva v Latinskej Amerike je výrazná. Podmienky sú neporovnateľné s neindiánskym obyvateľstvom. Indiáni nemajú prístup k základným hygienickým potrebám, často krát pijú kontaminovanú vodu, nemajú prístup k zdravotným potrebám, školským knihám. Napríklad v Mexiku žije 40% Indiánov v extrémnej chudobe. Indiánska chudoba neplynie z nezamestnanosti. Často krát je nezamestnanosť vyššia u neindiánskeho obyvateľstva. Problém je však že indiánska práca je minimálne platená a navyše si odpracujú omnoho viac hodín.

Školstvo

Väčšina Latinskoamerických krajín ma výrazne mestsky-centralizovaný školský systém, kde sa vyučuje španielskym jazykom. Rozdiely vo vzdelaní medzi indiánskym a neindiánskym obyvateľstvom sú priepastné. Napr. v Kolumbii je 45% indiánskeho obyvateľstva analfabetmi (16% priem.), v Guatemale 79% (40% priem.), v Paname 62% (16% priem.), v Paraguaji 70% (13% priem.). Z toho dôvodu sa presadzuje bilinguálne vzdelávanie. Taktiež je potreba preniesť vzdelávacie inštitúcie do vidieckych oblastí, čo sa však deje len veľmi pomaly.

Zdravotníctvo

Zdravotná starostlivosť je medzi pôvodným obyvateľstvom a ostatným taktiež priepastná. Dojčenská úmrtnosť je v niektorých oblastiach až 3-5x vyššia než normálne. Priemerná dĺžka života niekedy u mužov klesá len na 36 rokov (v porovnaní s 65 v priemere) a u žien je to 43 (70 priem). Problémy má najmä Amazonské obyvateľstvo, ktoré ma slabý imúnny systém voči európskym chorobám. Dôvodom je aj to že indiánske obyvateľstvo častokrát volá doktora, keď je choroba neliečiteľná, pretože veria že doktori prinesú len nebezpečenstvo pre ich telo a dušu a radšej sa spoliehajú na šamanov a liečenie pomocou rastlín.