Mojou dnešnou úlohou je oboznámiť vás s detskou kresbou, jej vývinom, významom a diagnostikou. Pre naše budúce povolanie je dôležité poznať aspoň základy tejto problematiky a v prípade potreby využiť tieto poznatky aj v praxi
Vývin detskej kresby a jej charakteristika
Jedného dňa, keď dieťa trošku podrastie, vezme do ruky kúsok tehly, ceruzku alebo kriedu a začne čmárať. Čoskoro sa naučí kresliť panáčikov, zvieratká, chalúpky, poväčšine také bytosti a veci, ktoré sú mu blízke. Napriek tomu, že potreba vyjadriť sa kresbou v detskom veku je univerzálna, že sa teda deti pokúšali kresliť odjakživa, počas dlhých stáročí detská kresba ako keby ani nejestvovala, svet dospelých ju vôbec neregistroval.
Súviselo to nakoniec nielen s izolovanosťou duchovných zápasov dospelých od sveta detstva, ale aj s prehliadaním vlastného života dieťaťa, považovaného iba za akési nutné zlo na prechode k dospelosti. Napríklad ešte na maľbách z baroka je dieťa pozbavené akejkoľvek individuality. V klasicizme je iba dekoratívnym doplnkom určitého príbehu až romantizmus ho prijíma do stredu dospelých aspoň vo chvíľach rodinného obedu alebo na výlete. Meštiacka kultúra však objavuje aj detské kresby, uvedomuje si ich dôležitosť pre rozvoj detskej psychiky a najprv vo Francúzsku, potom v Nemecku propaguje kreslenie detí v školách, pod dozorom učiteľa. Avšak hľadisko, aké si tento prebudený záujem o detské kresby osvojil na dlhé desaťročia, bolo vyslovene ulitaristické a znemožňovalo rešpektovať spontánnu tvorivosť dieťaťa, ktorá má svoje vlastné zákony a svoj vlastný účel a celkom iste nie je jednoduchým nácvikom ruky a oka, ale vyjadrením totality detského subjektu.
V roku 1887 vyšla prvá teoretická práca o detských kresbách. Napísal ju Corrado Ricci a nazývala sa „L´arte del bambini“ čiže „Umenie dieťaťa“. Estetická stránka ho však nezaujíma, ide mu len o psychologickú analýzu. Azda už definitívne pominuli časy, keď sa detské kresby považovali len za akési neumelé čmáranice a machľaniny. Prvý, čo zbúrali bariéry „aristokratického“ umenia a upozornili aj na špecifické hodnoty umenia detí boli francúzski kubisti, v ktorom najnástojčivejšie rezonovali nové umelecké potreby. Aj v úsilie expresionistov sa stretlo s úsilím detí, pretože každá detská kresba je deformáciou, zvýraznením toho, čo dieťa považuje za dôležité. Slabozraké deti napríklad vždy kreslia figúrkam obrovské strnulé oči v malých tváričkách, zachovanie proporcií je u malých detí zriedkavé. Rovnako aj farebnosť v detských maľbách je silne expresívna, najmä u chlapcov s agresívnymi sklonmi.
Tak ako celý duchovný rozvoj dieťaťa aj vývin jeho prirodzeného nadania vyjadrovať sa kresbou je závislý od sociálneho prostredia, v ktorom dieťa žije. V priaznivých okolnostiach detská kresba predchádza všetkými štádiami svojho zákonitého rozvoja v zázračnej jednote s potrebami citovej aj rozumovej evolúcie. Prvý záujem o kreslenie po papieri, môže dieťa prejaviť veľmi zavčasu, len čo je schopné funkčnej špecifickej manipulácie s predmetmi: začiatkom druhého roka svojho života. Detské kresby sa však v ničom ešte nemenia, nevyvíjajú, niet v nich následnosti, je to iba funkcionálna motorická hra.
Spolupráca oka a ruky vstúpi do hry o niekoľko mesiacov neskôr, a vtedy už môžeme hovoriť o začiatkoch detského kreslenia k týmto začiatkom kresby sa dieťa dostáva približne v šestnástom až dvadsiatom druhom mesiaci života. Rozhodne si však treba uvedomiť dôležitý fakt v čase, v ktorom sa začína kresbový vývin dieťaťa, končí sa už to, čo niektorý psychológovia nazývajú prvým detstvom.
Detská kresba vo svojich začiatkoch je iba produktom oného nevedomého, organického cítenia tvarových zákonov a tvarového poriadku, neodrážajú sa v nej nijaké obsahy vedomého života, nijaké predstavy a názory dieťaťa na skutočnosť.
Prvé kresby dieťaťa, po tom, ako už funkčne berie do ruky ceruzku alebo kriedu a svoje kresby aspoň trochu zrakovo kontroluje, sú obyčajne kmitavým pohybom šikmých čiar črtaných jedným ťahom sprava doľava alebo naopak, približne v päťdesiat stupňovom uhle. Pripomína to akýsi seizmografický zápis, zaznamenáva všetko okolo seba. zo začiatku dieťa kreslí širokým rozmachom celej ruky pohyb ceruzky je riadený plecovou a lakťovou sústavou, no čochvíľa je ceruzka ovládaná už aj zápästím, takže narábanie ňou je ľahšie, jemnejšie a zručnejšie.
Vtedy už dieťa spravidla strieda uhol kmitania priečnych čiar a čmára vo všetkých smeroch, pričom prerušuje jednosmernosť kmitania, a tak svoje obrazce zauzľuje, no čo je najdôležitejšie, začína ich navzájom oddeľovať a izolovať. Oddeľuje ich od seba podľa toho, akým smerom začína viesť čiaru napr. najprv začne čmárať zľava doprava, potom osobitne zhora nadol a zase iným spôsobom až časom vytvára pravidelné lineárne a plošné útvary – všelijaké kolieska, oblúčiky, mnohouholníky, uhly atď. Dieťa si ich však neuvedomuje, dochádza k nim celkom náhodou pohybovou hrou. Časom vzniká špirálovitý pohyb až napokon špirála a kruh začnú dominovať a dieťa ich vydelí ako prvé samostatné formy.
Po prvých ohraničovaniach amorfných čmáraníc a po vydelení špirálovitých a kruhových foriem spontánny vývin detského kreslenia prechádza do vyššieho štádia. Detské kresby sa postupne stávajú konštruktívnymi, i keď ešte prevažujú prvky čírej zmútenej náhodnosti. Ohraničujúc naďalej svoje čmáranice z pocitu uzavrenosti svojho ja, dieťa , vedené už citom pre stredovú a osovú súmernosť čoskoro nahradí kruh štvorcom alebo iným mnohouholníkom, ktorého hranatosť prestavuje tvrdšie, prísnejšie zovretie. Časom vytvorí dieťa ďalšiu formu symbolizujúcu hmotnosť, jej váhu a odpor voči tlaku. Touto formou je trojuholník s duchovným významom agresivity proti hmotnosti. Postupne dieťa tieto štyri formy obmieňa a vytvára spleť svojich kresieb, vďaka čomu objavuje zákon proporcionálnosti. Kresby začínajú už byť komunikatívne, svet foriem nakreslený dieťaťom môže sa združovať do vzájomných zmysluplných vzťahov, aj keď ešte zostáva nefigurálny a bezpredmetný v deťoch sa objavuje nielen cit pre proporcionalitu, ale aj cit pre symetriu pričom dochádza k prvým ornamentálnym útvarom (kľukatá čiara – vie ju vytvoriť už dva a polročné dieťa.
Utvrdzovaním formy dochádza dieťa na samý začiatok toho, čo je tretím zákonom tvorby umeleckých foriem a čo sa nazýva zákonom rytmu, ktorý dieťa prinucuje k tomu, aby kreslilo so spoluúčasťou a obrazotvornosti a rozumu, a tak dieťa postupne prechádza od bezpredmetného kreslenia ku figurálnej kresbe.
Približne v treťom roku života udrie do očí dieťaťa nápadnosť kruhového tvaru v ostatnej amorfnej spleti čiar a pripomenie mu podobu nejakej dôverne známej veci (napr. guľatú loptu alebo jabĺčko). Spočiatku obyčajne dieťa vo svojej kresbe pomenúva ľudí, potom zvieratká a premety pripomínajúce najjednoduchšie literárne tvary. K cíteniu tvaru sa postupne pripája farebné cítenie, umožňujúce považovať za objekt každú beztvarú škvrnu, najmä ak je farebne odlišná. Postupne sa vytvára aj zmysel pre proporčné vzťahy. Dieťa vkresľuje do kruhového útvaru menší kruh ako výtvarný symbol očí a úst, alebo k nemu prikresľuje zvlnenú čiaru ako symbol tela, alebo nad väčším kruhom nakreslí menší kruh a potom ešte menší, až je z toho predstava snehuliaka. Detská kresba začína podliehať všetkým trom základným zákonom tvorby, zákonom symetrie, proporcionality a rytmu. V deťoch sa tiež upevňuje zmysel pre radový a stredový rytmus, ktorý sa stáva základom jeho kompozičných schopností (zostavovanie abstraktných kompozícií, komponovanie vlastných výtvarných predstáv predmetnej skutočnosti). A tak sa dieťa naučilo tomu, čo spájame bežne so slovom kresliť.
Prvá individualizovaná forma v detskej kresbe:
Nepravidelné koliesko prestavujúce hlavu, ku ktorému je z niektorej strany prikreslená zvlnená čiara ako symbol ostatného tela. Postupne do toho kolieska, ktoré sa zväčší, dieťa vkreslí najdôležitejšie detaily ľudskej tváre: najprv oči, potom ústa a nos. Tieto detaily zo začiatku nie sú správne umiestňované (oči môžu byť vedľa hlavy, nos nad očami, alebo vodorovná čiarka, symbol úst, je na úrovni bodiek. Keď dieťa začne správne umiestňovať jednotlivé časti hlavy pribudnú k nim ďalšie (uši, vlasy...), postupne začína dieťa odlišovať trup od končatín, jednotlivé články prstov atď. Dieťa kreslí postavy podľa toho, čo o človeku vie, nie podľa toho ako ho vidí.
Časom sa u detí stretávame s koncepčným realizmom, ktorý jednoducho opisuje a vypisuje kresbou to, čo sa zdá na danej veci tvorcovi najdôležitejšie a najzaujímavejšie. Časom nahradí schematický náčrt človeka obrysový náčrt, vďaka čomu dieťa diferencuje ľudí podľa pohlavia, veku, oblečenia. Dieťa svoje znalosti ani plne nevyužíva, pretože jeho kreslenie je úsporné, podlieha princípu čo najmenej námahy, preto redukuje počet detailov v kresbe na to najpodstatnejšie. Napr. na obrázku môže dedo fajčiť z nádhernej fajky, dokonca i vyzdobenej všelijakými ornamentami, ale nemusí mať dve ruky, pretože na pridŕžanie fajky mu stačí jedna. Dieťa po objavení alebo prebraní každej novej schémy sa s ňou trochu pomazná, opakuje ju a zdokonaľuje, no zároveň kreslí aj staršie schémy, a tak, čím väčšmi sa rozširuje jeho zásoba základných výtvarných symbolov, tým častejšie sa na tom istom papieri, v tej istej kresbe zjavujú popri sebe rozličné bytosti a veci.
Špecifické znaky detskej kresby
- Dieťa neodkresľuje veci, nekopíruje zdanie, a preto si mimovoľne osvojuje niektoré prvky mimoeurópskych estetík, ktoré nie sú založené na princípe napodobnenia zdanlivých foriem predmetnej skutočnosti. Najnápadnejšou „chybou“ detských kresieb je, že nepoznajú našu obvyklú maliarsku perspektívu, to znamená, že musia byť nevyhnutne bezperspektívne. Naopak, v detských kresbách možno objaviť popri sebe až dva spôsoby perspektívneho znázornenia, ktoré sú pre nás neprirodzené, ale ktoré dlhé stáročia používalo klasické čínske umenie a umenie Blízkeho východu, takisto ich možno nájsť v pamiatkach umenia z praveku i v kresbách psychotikov: všade tam, kde umelecké zobrazenia vychádzajú z duchovného konceptu, takže zobrazená príroda viac – menej iba symbolizuje vnútorné stavy ducha.
- V prvom prípade dieťa používa tzv. obrátenú perspektívu, pri ktorej horizont nie je umiestnený pred pozorovateľom, ale za jeho chrbtom. Vzdialenosť vychádza zo samotnej kresby, z motívu, ktorý dieťa považuje za najdôležitejšie, a preto ho aj náležite zväčší bez ohľadu na jeho umiestnenie na ploche papiera. Ak je motív umiestnený vyššie, potom pozadie príbehu bude znázornené na prednom pláne, bude sa približovať k pozorovateľovi sklonenému nad pozorovateľom. Bude sa približovať pozorovateľovi sklonenému nad kresbou. Napr. dieťa nakreslilo na hornú plochu papiera domček a pri ňom mamu, ktorá starostlivo hľadí do diaľky – smerom k nám, lebo až pri spodnom okraji papiera tečie rieka a v nej sa kúpu dvaja mamini šarvanci. Pretože odplávali od mamy ďaleko, sú taký maličký, že ich takmer nevidno. To znamená, že malý kresliar situoval sám seba do rozpoloženia v kresbe. Jeho optika je určená nakreslenou situáciou, tým, že dieťa pri kreslení doslova žije v kresbe.
- V druhom prípade ide o tzv. rotačnú perspektívu. Dieťa často znázorňuje ten istý objekt z viacerých strán, spredu, zboku, zhora – ako keby sa v kresbe samo pohybovalo. Napríklad obrázok domu môže vyzerať tak, ako keby dieťa obchádzalo jeho steny a kreslilo ich jednu po druhej. Súvisí to s tým, že dieťa chce znázorniť, čo o danom objekte vie, a nie ako ho vidí, že teda sa usiluje zachytiť bohatstvo jeho skutočnej formy.
- O analogické úsilie ide aj pri ľubovoľnom striedaní horizontálnej a vertikálnej projekcie: dieťa sa snaží uchovať v kresbe komplexnosť individualizovaných tvarov, ktorá nemusí byť vždy postihnuteľná z jedného pozorovateľného stanoviska. Preto mení pri kreslení zložitejšej situácie zorný uhol, raz ju zobrazuje spredu a vzápätí z akejsi vtáčej perspektívy.
- Takisto dieťa rado mení zorný uhol pri prechode od kreslenia na rovný pôdorys ku kresleniu na naklonenú, šikmú základňu: potom aj na ňu budú vertikálne línie vedené kolmo. Napr. ľudia kráčajú do strmého kopca bývajú znázornení tak, ako keby už – už mali spadnúť naspäť do hĺbky.
- Jedným z dôsledkov koncepčného realizmu je tzv. priezračná forma, ktorá zaniká v detských kresbách na začiatku školského veku a dnes sa už pod vplyvom vyučovania na materských školách vyskytuje iba zriedkavo. Dieťa napríklad nakreslí zatvorenú truhlu a v nej vidno telo nebožtíka, alebo nakreslí rodinný dom zo všetkým, čo je umiestnené v jednotlivých izbách a čo sa v nich odohráva.
- Zo zákona zápornej redundancie zobrazených individualizovaných foriem vyplýva redukcia detailov týchto foriem podľa momentálnych záujmov a zvláštnej logiky dieťaťa. Tu treba opraviť názor, že „chudobnosť“ zobrazenia súvisí s neobratnosťou ruky, ktorá bráni dieťaťu podrobnejšie vypracovať kresbu: kresba sa vôbec nezmení, ak dieťa načrtne ten istý motív ľavou (nevycvičenou) a potom pravou (už čiastočne vycvičenou) rukou.
- Z toho istého zákona vyplýva nadmerné zväčšovanie všetkého, čo dieťa považuje za významné, a naopak, radikálne zmenšovanie, až úplné vynechávanie nepodstatných vecí. Tak ako praveký človek zvýrazňoval pri soškách Venuší symboly plodnosti (steatopygia) a zanedbával napríklad ich hlavy alebo ruky, dieťa kreslí postavy ľudí a zvierat podľa toho, ako ich hodnotí. Jeho úsudok o hodnote zobrazovaných objektov podmieňuje aj ich veľkosť v určitej životnej situácii. Napríklad policajt, ktorý usmerňuje dopravu na križovatke, je spravidla väčší ako všetky nákladné autá a autobusy, no môže sa zmenšiť na drobučkého liliputána, ak dieťa prenesie svoj záujem z neho na vozidlo hasičov, ktoré uháňa smerom k požiaru a nikto ho nesmie zastaviť.
- Ďalším typickým znakom detského kreslenia je ustavičné utvrdzovanie formy, opakovanie určitých figurálnych motívov alebo dekoratívnych prvkov v pravidelnej následnosti. Tým sa v dieťati upevňuje zmysle pre kresbové vyjadrovanie životných rytmov od ich stereotypnej pulzácie až po nepočetnosť tvarových premien.
- Opakovanie určitých figurálnych alebo dekoratívnych obrazcov má však aj inú funkciu. Dieťa nimi veľmi často pokrýva každú plochu, ktorá by inakšie zostala prázdna, ako keby sa priam bálo prázdnych miest v kresbe. Ide tu o akýsi nevedomo pociťovaný horor vacui? Takúto domnienku oprávňuje fakt, že analogický jav existuje i v prejavoch archaického umenia v kresbách schizofrenikov, kde sa nedá inakšie vysvetliť.
- Všade, kde sa dieťa stretá so zdanlivou alebo naozajstnou nekonečnosťou foriem života, kladie proti nej prehľadnosť a poriadok symetricky usporiadaných tvarov. Všetko, čo nemôže „spočítať“, zobrazuje v súmerne vyvážených jednoduchých celkoch.
- Poslednou výraznejšou zvláštnosťou detských kresieb je častá nesúrodosť motívov, z ktorých sa skladá určitá téma. Vzniká tak, že dieťa čerpá z celého obsahu svojej spomienky na daný jav, i keď si tým protirečí s aktuálnymi okolnosťami podnecujúcimi ho ku kresbe.
Takto približne vyzerá štrukturálny model poetiky detských kresieb. Dieťa si ho vytvára od štvrtého roku svojho života a na začiatku puberty sa tento začína rozkladať. V siedmom až ôsmom roku života dieťa najplnšie a najadekvátnejšie vyjadruje detský svet svojimi špecifickými znakmi a potom upadá, zdá sa, ako keby ju dieťa potrebovalo po ukončení „druhého detstva“, keď sa rúca jeho detské princovstvo, nahradiť umením slova a písomným zápisom.
Detská kresba v diagnostike
Pokiaľ ide o využitie kresbového prejavu na psychiatrickú diagnózu, treba povedať, že na základe zistených abnormálnych znakov kresby nemožno určiť diagnózu choroby. Zistené abnormálne znaky možno využiť ako dôkaz istej poruchy, resp. dôkaz na podporu psychiatrickej diagnózy, ktorú však treba zistiť celou psychopatologickou, resp. psychiatrickou diagnostickou metodológiu.
Pri schizofrenickej kresbe možno rozoznávať určité pravidelné fázy:
- chaos a ako záchranu pre ním geometrizáciu a ornamentalizáciu,
- rámovanie a kontúrovanie ako úsilie „ o dodanie reality“ v čase, keď nemocný cíti, že uniká sám sebe a že mu uniká svet. Tu je však možný aj opačný výklad, že kontúra a rám znamenajú zdôraznenie autistickej separácie a izolácie,
- návrat reality.
V detskej kresbe sa často typickým spôsobom prejavujú psychopatologické poruchy, napr. u neurotických detí sa intrapsychická tenzia prejavuje starostlivým až pedantným vypracovaním kresby, úzkostlivým pridržiavaním sa obsahovej a formálnej stránky zadanej témy atď. U detí s poruchami správania býva zase kresba chudobná na motívy, detaily i farby, u depresívne naladených detí býva relatívne časté používanie tmavých farieb, prevažne čiernej a hnedej. U psychotických detí býva kresba projekciou patologicky fixovaných predstáv, často je deštruktívna, pričom spravidla formálne a obsahovo nezodpovedá zadanej téme, alebo predlohe. Deti so subnormálnym intelektom zasa výrazne zaostávajú tak vo formálnom, ako aj v obsahovom kresbovom prejave.
Depresívne deti kreslia rodinu bez ľudí a kresba nemá vzťah k rodinnému prostrediu. Poukazuje takisto na agresívne motívy v kresbe, kde dieťa z konfliktného rodinného prostredia zobrazuje jednotlivé postavy v konfliktnej situácii. Šestnásť ročný masturbant kreslí zásadne a výhradne mužský pohlavný úd, dvanásť ročné dievča, ktoré zneužil vojak, kreslí muža v uniforme s pohlavným údom do polovice stehien, deväť ročný enuretik kreslí všetky figúrky uprostred kaluži, šesť ročný neurotik kreslí otca s obrovskými rukami takmer dvakrát dlhšími ako telo, dievčatko, ktoré zneurotizoval otec, čo sa rozviedol s matkou, kreslí otca dôsledne ako šaša. Deti, ktoré maľujú kone a vtáky, majú často v anamnéze túlavosť. Mačky a psi symbolizujú dieža doma (často v rozvrate).
Kresby agresívnych zvierat:
- Zvieratá z džungle alebo z lesa sú niekedy benígne. U detí znamenajú depresiu a pocit inferiority s trestajúcim alebo neprítomným otcom.
- Divé, atakujúce zvieratá reprezentujú punitívneho (invertovaný oidipovský komplex).
- Atakujúce zvieratá. Tu sa dieťa identifikuje.
- Kresba zvieraťa ukazuje na „fóbické postoje“.
Cigareta, fajka, puška, vrecká, gombíky, vlasy, nos a nohy sú symbolmi sexuálnych asociácií.
Spontánne kresby prezradia, ktoré veci dieťa upútajú najviac. Sú to kresby ľudskej postavy (45 -75%) a zvierat (23%). Keďže dieťa používa pri kresbe aj farby, treba vedieť, ktoré farby uprednostňuje v určitom veku za celkom normálnych okolností. Pri výbere farieb môže, samozrejme, hrať úlohu aj nálada a osvetlenie miestnosti pričom významné sú aj farby stien. (obr. 33,34)
Význam farieb
V živote človeka majú i farby veľký význam; a to ako z hľadiska psychologického, tak i pôsobením farieb v priestore, či na oblečení. Podľa farieb, ktoré ľudia uprednostňujú, sa dá charakterizovať ich osobnosť, či momentálne rozpoloženie. Farby v priestore zase dokážu regulovať výkon či únavu. V miestnostiach tmavých farieb beží čas pomalšie, svetlé miestnosti stimulujú aktivitu. Teplé farby zohrievajú a povzbudzujú, studené ukľudňujú. Farbami môžeme komunikovať s okolím - môžeme ľudí priťahovať, alebo ich vystríhať. Naučte sa hovoriť jazykom farieb aj Vy, aby Vám farebné kombinácie v byte a v šatníku čo najviac prospievali.
Biela
Vo svojej podstate ju za farbu nemôžeme považovať, pretože je neutrálna. Je farbou čistoty, nevinnosti a úprimnosti, ale i slobody a nezávislosti. Majú ju radi ľudia vyrovnaní, sebavedomí, otvorení. Odmietanie bielej môže byť príznakom duševnej nevyrovnanosti, vnútornej neistoty, či nízkeho sebavedomia, ale aj pocitu viny a vnútorného sklamania.
Žltá
Je farbou mysle, stimuluje činnosť mozgu. Vyvoláva aktivitu, odolnosť voči únave. Je vhodná do pracovných priestorov, škôl a všade, kde je potrebné zvýšiť duševnú kapacitu a myšlienkovú aktivitu. Ďalej táto farba podporuje zažívanie a blahodárne pôsobí na pohybové ústrojenstvo a nervový systém. Pomáha odstraňovať duševnú únavu a je farbou zmeny. Voda nabitá žltým žiarením upokojuje vnútornosti. Žltú majú radi ľudia spontánni, plní nádejí a očakávaní. Tým, ktorých nádej sklamala, pripadá žltá príliš výrazná a jej odmietanie prezrádza sklamanie.
Červená
Je farba vášní a násilia, krvi a železa. Vydáva intenzívne tepelné lúče a jej účinky sú hlbšie, ale i rýchlejšie ako u iných farieb. Zohrieva našu krv a podporuje krvný obeh. Je farbou cholerickou, prudkou. Aura cholerických ľudí býva tiež červená, čo ich predurčuje k vášniam a prudkým vzplanutiam, ale i výbuchom zúrivosti. Červená farba povzbudzuje chuť k jedlu a má priaznivé účinky pri liečbe reumatizmu, anémie, či depresií. Posilňuje vôľu a pôsobí proti únave. Červenej dávajú prednosť tvoriví, sebavedomí ľudia. Majú ju radi však i násilníci a ľudia prudkej povahy; títo by sa mali ovšem červenej radšej vyhýbať, pretože stimuluje ich vášne a prudkosť. Úplné odmietanie červenej môže byť prejavom nedostatku síl, pasivity, alebo únavy a vyčerpanosti; ale tiež môže byť príznakom zrelej vyrovnanosti so svojou impulzivitou.
Oranžová
Je spojením žltej a červenej, čím sa stáva veľmi blahodárnou. Je farbou kontrolovanej vášne, pozitívnej energie, vytrvalosti. Posilňuje, ale neznepokojuje tak ako napríklad červená. Nemá nijaké škodlivé účinky a pôsobí veľmi pozitívne pri liečbe srdcových chorôb. Vyvoláva pocit radosti, predstavu slnka a tepla.
Hnedá
Je farbou pôžitkov. Uprednostňujú ju ľudia, ktorí majú radi pohodlie, ľudia pokojní a spravodliví; ale i ľudia vyčerpaní a unavení životom, ktorí potrebujú oddych a kľud. Odmietajú ju ľudia, ktorí sa chcú líšiť od ostatných a ktorí odmietajú pravidlá a konvencie. Ľahostajnosť k tejto farbe prezrádza vyrovnanosť.
Ružová
Znamenajú z psychologického hľadiska duševnú alebo citovú nezrelosť. Sú farbami sentimentality. Ružovú majú radi ľudia romantickí a nepraktickí, ktorí chcú byť očarúvaní a túžia očarúvať svoje okolie. Títo ľudia často nevedia odlíšiť sny od reality a bývajú dôverčiví a zraniteľní.
Fialová
Fialovú farbu zvyknú voliť ľudia diplomatickí, zdržanliví a uzavretí, ako aj ľudia originálni a umelci. Majú ju radi ľudia s fantáziou a ľudia s tvorivými schopnosťami. Fialová sa však spája aj s hormonálnymi výkyvmi. Preto ju majú radi ľudia v puberte, tehotné ženy, či ľudia s poruchami štítnej žľazy.
Modrá
Je farbou pokoja a vyrovnanosti. Majú ju radi ľudia vnútorne bohatí, introverti hľadajúci lásku a oddanosť a romantici. Predstavuje vernosť, dôveru, tradíciu. Uprednostňujú ju ľudia, ktorí túžia po pokoji, ktorí nemajú radi zmeny. Modrá je farba neba, farba ľudí, ktorí vidia za horizont a život na Zemi im pripadá neistý. Odmietajú ju ľudia, ktorí majú strach z vlastného vnútra a ľudia, ktorí nie sú spokojní so svojimi vzťahmi. Modrá pôsobí blahodárne pri horúčkach, hystérii, zápaloch. Mali by sa ňou obklopovať ľudia impulzívni, nervózni a naopak - vyhýbať by sa jej mali ľudia depresívni a melancholickí.
Zelená
Je farbou prírody. Majú ju radi ľudia odvážni, tvoriví, tvrdohlaví a samostatní, ktorí vedia viesť iných, ale i ľudia, ktorým chýba prispôsobivosť. Odmietajú ju ľudia originálni, ale i ľudia zaujatí, sklamaní, či vnútorne neistí. Zelená posilňuje zrak a pozitívne ovplyvňuje mozog a oči. Dôvodom odmietania zelenej môže byť i telesná slabosť a choroby srdca.
Čierna
Je najtemnejšou z farieb a tak ako biela, nie je za farbu považovaná. Uprednostňujú ju ľudia, odmietajúci svoj osud, rebeli, ľudia skrývajúci nejaké tajomstvo, filozofi, samotári a ľudia, ku ktorým je ťažko preniknúť. Je to farba vzdoru a protestu, skrytého tajomstva, ničoty a smrti. Môže tiež prezrádzať vnútorný konflikt. Ale tak ako ju obľubujú ľudia neprístupní, je to i farba ľudí originálnych s nadpriemernými schopnosťami a vlastným vnútorným svetom. Čierna je totiž jedinou farbou, ktorá odráža všetky energie a neprepúšťa pôsobenie iných bioenergií na človeka, takže zároveň chráni pred negatívnym, ale i bráni pozitívnemu, čím ostáva nezávislou a originálnou. Mali by sa jej však vyhýbať ľudia depresívni, pretože tým, že bráni prenikaniu energií, udržuje i nálady.
Sivá
Je taktiež farbou neutrálnou, ale zároveň neživou a prezrádza strach, únavu, či nedôverčivosť. Majú ju radi ľudia, ktorí nemajú vlastný názor, ľudia opatrní, nezúčastnení, ktorým vyhovuje stereotyp, alibisti, ale i ľudia unavení životom. Odmietajú ju ľudia, ktorí majú radi dobrodružstvo a vzrušenie a ktorí majú radi pestrý život.
Záver
Túto tému som si vybrala preto, pretože sama som chcela študovať výtvarnú výchovu, a tak som sa jej aspoň prostredníctvom tejto jednej hodiny aspoň trošku priblížila. Kresbami človek skutočne dokáže povedať aj to, čo slovami nie a to som dnes dokázala, o problémoch a o duševnom i fyzickom zdraví sa môžeme veľa dozvedieť aj niečím takým „banálnym“ ako je kresba. Kreslenie vždy ostane mojou srdcovou záležitosťou a vďaka tejto seminárnej práci som sa o ňom dozvedela ešte omnoho viac. Dúfam, že poznatky, ktoré som vám dnes odovzdala niekedy využijete aj v praxi. Ďakujem za vašu pozornosť.
Použitá literatúra:
- J. Pogády a kol.: Detská kresba v diagnostike a v liečbe, Trenčín, SAP, s. 36 – 196
- Bohuslav Kováč: Zázračný svet detských kresieb, Bratislava, Pallas, s. 5 – 100
- R. Čermák: Obsah spontánních kreseb dětských, Praha, NBK, s. 25 - 40
- Internet: www.wildweb.sk