Počiatky osídľovania Slovenska siahajú do dôb slovanských kmeňov. Slovania sú jedna z vetiev Indoeurópanov. Pravlasť Slovanov sa nachádzala medzi riekami Wizsla a Dneper. Zodpovedá to územiu od východného Poľska až poBielorusko. Najbližšími príbuznými sú pobaltské národy Litovci a Lotyši.
Od 6. storočia prebiehalo sťahovanie národov troma smermi:
- na juhu Balkánu až po najjužnejší cíp Peloponézu
- na západ Labe, hlboko do východných Álp celá východná časť Rakúska až po hranice Talianska
- sever, severovýchod do centrálnej časti Ruska
Slovania a vznik Veľkej Moravy
Rozoznávame tri základné vetvy Slovanov - južnú, západnú a východnú. Takto sa postupne začali štiepiť slovanské jazyky až od začiatku druhého tisícročia. 7. storočie prinieslo vznik Samovej ríše a 9. storočie prvé konsolidované štátne útvary Nitrianske (nemalo etnicky nič spoločné so Slovenskom) a Moravské kniežatstvo. Medzi rokmi 833-906 sa na našom území rozkladala Veľká Morava.
Uhorsko
Rok 955 priniesol bitku pri Lechu a vznik Uhorského štátu, ktorý znamenal prechod Maďarov na usadlý spôsob života. Okolo roku tisíc nastala konsolidácia Uhorského štátu a v roku 1000 sa dáva korunovať Štefan I. za prvého uhorského kráľa.
Od roku tisíc do roku 1918 bolo Slovensko súčasťou Uhorska. Prirodzenými hranicami Uhorska sa stali Karpaty až na juh k Dunaju, na západe siahali po úpätie Álp, na juhu a juhozápade ohraničovala jeho územie rieka Dráva. Na začiatku 11. storočia sa Slovensko začlenilo pozvolna do Uhorska - najmä na východe.
Terajšia severná hranica Slovenska sa zformovala okolo 13. storočia. Horná Orava a severný Spiš boli až do roku 1918 súčasťou Slovenska ako aj oblasť slovácka na Morave (Uhorské Hradište a Uhorský Brod). Západná hranica Uhorska splývala s hranicou dnešného Burgenlandu.
Od roku 1000 do 1301 bolo Uhorsko pod vládou Arpádovcov, ktorí zjednotili maďarské kmene. Hlavné mesto v tej dobe nebolo určené, ale považoval sa zaň Ostrihom (aj sídlo arcibiskupa) a korunovačným mestom bol Stoličný Belehrad.
Oporou štátu bola cirkev. V Uhorsku boli dve arcibiskupstvá ostrihomské, ktoré zahŕňalo aj Slovensko a kaločské.
Premeny Slovenska počas stredoveku
Územie Slovenska bolo postupne začlenené do systému kráľovských žúp a komitávov, čo boli hradiská rozosiate po krajine a každý hrad bol správnym strediskom pre určitú oblasť. Koncom 13. a začiatkom 14. storočia sa z týchto komitátov postupne vytvorili šľachtické stolice, ako si šľachta vydobila právo spolurozhodovať o fungovaní územia a vytvorila si samosprávne organy - stolice až pôvodné komitáty zanikli a ostali len stolice.
- západ: Prešporská stolica a Nitrianska stolica
- Považie: Trenčianska stolica
- hornopovažské stolice: Turčianska stolica, Liptovská stolica a Oravská stolica, ktoré vznikli po odčlenení od Zvolenskej stolice
- dolnohronská: Tekovská stolica
- juh: Hontianska stolica oblasť Krupiny a Šiah
- Novohradská stolica oblasť Lučenca
- Malohont oblasť Rimavskej Soboty postupne sa spojila s Gemerskou stolicou oblasť rieky Slanej
- východ (sever): Spišská oblasť Starej Ľubovne až na juh do oblast Smolníka
- Turnianska stolica (najmenšia) ktorá sa postupne spojila s Abouskou stolicou oblasť Košíc
- Šarišská stolica oblasť Prešova a Bardejova
- Zemplínska stolica na východ od Slanských vrchov
- Komárňanská stolica, Ostrihomská stolica a Užská stolica na východe, zasahovali na naše územie len okrajovo
- Grábska stolica Žitný ostrov
- Mošoňská stolica Petržalka
Tieto župy sa udržali od 14. až do 20. storočia. Na severe bola oblasť 13 spišských miest, od 15. storočia až do prvého delenia Poľska 1772 oblasť Starej Ľubovne, Popradu, Podolínca, Spišskej Novej Vsi, Spišského Podhradia, ktoré boli dané do zálohu panovníkom inému štátu, t.j. iný štát poberal dane vyzbierané na tomto území.
Vývoj osídlenia Slovenska
Existujú dve zásadné charakteristiky reliéfu ovplyvňujúce osídlenie Slovenska - horské oblasti, ktoré boli husto zalesnené a údolia riek, ktoré boli sústavne zaplavované. Život sa koncentroval na úpätí hôr najmä Trnavskej pahorkatiny a mimo zátopových území.
Až do 13. storočia existovalo prakticky len vidiecke osídlenie a Bratislava (ktorá bola osídlená za hradným vrchom a nie popri Dunaji) a Nitra.
Obdobie nemeckej kolonizácie a rozvoj miest
Situácia sa mení až v roku 1241 keď spustošili územie Uhorska Tatári a začína problém rekonštrukcie krajiny. Sošlo k zámernému osídľovaniu krajiny nazývanému kolonizácia. Cieľom kolonizácie bolo podnietiť vznik miest a bola to nemecká kolonizácia. Panovník pozýval a vytváral podmienky, aby sem prichádzali kolonisti - hostia, a aby vytvárali nové osídlenie vo forme miest. Kolonisti získavali privílégia a boli dosadzovaní do všetkých významných funkcii, tak začal rozvoj miest.
Od 14. storočia nastáva tzv. slovakizácia miest, kedy sa postupne dostávali k "moci" Slováci. Bratislava, Nitra, Prievidza, Spiš a Medzev (mantáci) boli oblasti so stále veľkým zastúpením Nemcov. Dôsledok nemeckého živlu bol príchod vyspelejšieho obyvateľstva a rozvoj právneho systému (Krupinský právny systém).
Valašská a vnútorná kolonizácia
15. a 16. storočie prinieslo Valašskú kolonizáciu, ktorá bola vyvolaná v historickom Valašsku(južné Rumunsko) a viedla k osídleniu horských oblastí a postupovala po hrebeňoch Karpát. Začali sa umelo vytvárať horské pastviny a v konečnom dôsledku bola ohrozená kosodrevina, ktorej hrozilo úplné vymiznutie.
Vnútorná kolonizácia bola živelná, ale taktiež bola podporovaná zhora, no len lokálne, a bola najrozsiahlejšia. Sami Slovania sa snažili osídľovať prázdne oblasti predovšetkým horské a postupovali proti toku riek. Lokátori, mali za úlohu profesionálne zakladanie nových osád, ktoré boli časovo limitované odkiaľ vzniklo meno mnižstva obcí - lehota.
Z tohto obdobia pochádzajú prvé zmieky o zámernej ochrane lesov z hľadiska zachovania zásob dreva. Jeho veľká veľká spotreba nastávala v baniach pri spracovávaní rúd. Mohutný rozvoj baníctva začal od 13. storočia v dôsledku mechanizácie ťažby pomocou vodných mlynov. Svetoznámou bola zlatá baňa v Kremnici (najväčšia produkcia zlata v Európe až do objavenia Ameriky). Striebro sa ťažilo v Banskej Štiavnici a meď v Banskej Bystrici.
Slovensko v tej dobe patrilo medzi zaostalé krajiny Európy a ruda sa od nás vyvážala nespracovaná.
Ood 13. storočia sa celé Slovensko, nazývané Horné Uhorsko, pokrylo sieťou kamenných hradov, ktoré boli stavané systematicky hlavne na Považí, vždy na dohľad daľšieho hradu, v dôsledku obrannej funkcie v pohraničí.
V 14. storočí sa jednou z najvýznamnejších ciest na našom území stala Česká cesta, ktorá viedla od Štúrova cez západné slovensko Trnavu, Skalicu na Moravu.
Politický vývoj na Slovensku od 14. storočia
V roku 1301 vymreli Arpádovc ia začal sa boj o moc, ktorý vyhrali Anjuovci a vládli do roku 1387. Koniec 14. a prvá polovica 15. storočia patril dynastii Luxemburgovcov a panovníkovi Žigmundovi Luxemburskému. Za jeho vlády sa sám zmocnil Rýmsko-nemeckého cisárstva a Uhorsko sa zapojilo do európskej politiky. Počas jeho vlády došlo k husitským povstaniam v Čechách, a pretože Žigmund Luxemburský bol odporcom husitov, zatiahol do vojny aj Uhorsko, no bol porazený, čo malo za následok presun vojen na naše územie. Toto obdobie je charakteristické spanilými jazdami na našom území a rabovaním krajiny.
Česi v tej dobe predstavovali vyspelý národ, boli to nacionalisti a z ich príchodom sa posilnil slovanský živel na Slovensku. Čeština sa v tej dobe stala náhradou za neexistujúcu jednotnú Slovenčinu. V 15. storočí sa k moci dostal posledný domáci kráľ Matej Korvin, syn veľkého rumunského bovovníka Jána Huňadyho.
Koncom 15. storočia si uhorská vláda zvolila za panovníka Vladislava Jagelonského, ktorého dynastia už predtým spojila Poľsko a Litvu. Vladislav bol už predtým zvolený za českého kráľa, ale v Poľsku a Litve vládla druhá línia. Bol to neschopný panovník a moc do rúk pomaly prebrala šľachta a jej moc sa ešte upevnila potlačením veľkého Dóžovho povstania na začiatku 16. storočia a stala sa tak jedinou politickou mocou v Uhorsku.
Šľachta zaviedla úplné znevoľnenie poddaných, mestá stratili politický vplyv, šľachta nerešpektovala ani kráľovskú moc.
Bitka pri Moháči a nástup Turkov a Habsburgovcov
Uhorsko sa dostalo do tureckého susedstva a začiatkom 16. storočia v roku 1526 keď sa Turci vydali na veľkú výpravu proti Uhorsku a nemal sa im kto postaviť. Bitka pri Moháči znamenala porážku Uhorska, smrť panovníka a koniec stredovekého Uhorska.
Jediné autonómne oblasti, ktoré bolo Uhorsko ochotné rešpektovať, boli Chorvátsko a neskôr Sedmohradsko. Na čele Chorvátska bol bán. Sedmohradsko bolo autonómne pretože slúžilo ako nárazníková a pohraničná zoná proti Turkom.
Po bitke pri Moháči sa stredoveké Uhorsko rozpadlo a podľa dohôd o vzájomnom nástupníctve Medzi Maximiliánom a Vladislavom sa na trón dostali Habsburgovci.
Rozdelenie Uhorska
Po smrti Jageloncov sa na český trón dostal Ferdinand Habsburský. Bolo to v roku 1526, no v Uhorsku bola situácia zložitešia. Uhorskí šľachtici neuznávali túto dohodu a šlachta si chcela zvoliť vlastného panovníka, najväčšiu podporu mal Ján Zápoľský. V Uhorsku vypukla občianska vojna, v ktorej bojoval Ferdinand a Ján Zápolský, ktorý sa nakoniec uchýlil pod záštitu tureckého sultána. Vojna dopadla nerozhodne Habsburgovci ovládli severné a západné Uhorsko a časť Chorvátska čiže aj väčšiu časť Slovenska.
V roku 1541 sa zavŕšilo rozdelenie Uhorska na západnú časť nazývanú Uhorské kráľovstvo pod vládou Habsburgovcov a východnú časť Sedmohradsko. Ako samostatné kniežatstvo zostalo pod vládou uhorskej šlachty ale bolo podradené Turecku. Stred obsadili Turci.
Dôsledky rozdelenia Uhorska
Takto rozdelené na habsburskú, sedmohradskú a tureckú časť, zostalo Uhorsko rozdelené nasledujúcich 150 rokov. Slovensko sa týmto spôsobom na 150 rokov stalo pohraničnou zónou. Pohraničné územia museli odvádzať dane dvakrát - pôvodným šľachticom a Turkom a naviac na týchto územiach prebývalo vojsko, ktoré si taktiež pýtalo svoju daň. Turci obsadili hlavné mestá kráľovstva Ostrihom a cirkvi Budín a hlavným mestom sa stala Bratislava.
Ostrihomský acribiskup si za svoje sídlo vybral Trnavu. Na územie Slovenska sa presťahovala aj uhorská šľachta v dôsledku obsadenia územia Turkami a slovenské obyvateľstvo muselo živiť všetku šlachtu, ktorá si tu uplatňovala svoje nároky. Táto šľachta sa nasťahovala najmä do miest, kde začala pomaly preberať moc a oslabovať ich suverenitu, keďže sa na ňu nevzťahovaly zákony.
Mestá začali pomali upadať aj hospodársky a viaceré z nich prišli o svoje privilégia. Do slovensko-nemeckých miest pribudlo ďaľšie etnikum a to maďarské, ktoré sa pomerne rýchlo dostalo k politickej moci a začali sa stupňovať národnostné konflikty.
Reformácia a protireformácia
V tomto období vyvrcholila vnútorná kolonizácia nazvaná kopaničiarska. Došlo k posunutiu etnickej slovensko-maďarskej hranice pred Turkami severnejšie, približne na dnešnú hranicu a taktiež príchod iných etník. Turecké vojny ovplyvnili vývoj Slovenska aj nábožensky, v bitke pri Moháči zahynuli obidvaja Uhorskí arcibiskupi a asi 5 biskupov, čo podnietilo rozklad katolíckej cirkvi a Slovensko sa v 16. storočí stalo prevažne protestantskou krajinou.
Katolícka cirkev na čele s Habsburgovcami začala od polovice 16. storočia získavať stále väčší vplyv a veľkú úlohu v tejto protireformácii zohral Jezuítsky rád. Reformovaná protestanská cirkev začala kázať v národnom jazyku, čiže jezuiti nemali inú možnosť ako kázať tiež v národných jazykoch. Počas reformácie slovenské oblasti prijali luteránstvo, t.j. evanielickú cirkev, kým maďarské oblasti kalvínizmus.
Jezuiti sa zaslúžili o vybudovanie kvalitného školstva (Trnavská univerzita).
Habsburská monarchia, vznik Rakúsk-Uhorska a stavovské povstania
Uhorská šlachta si bránila svoje privilégia a bojovala proti snahám Habsburgovcov o centralizáciu štátu. 16.-19. storočie nazývame neoficiálne tento štátny útvar Habsburská ríša alebo monarchia, v roku 1804 vyhlásil formálne habsburský panovník Rakúske cisárstvo a až v roku 1867 sa z neho stalo Rakúsko-Uhorsko.
17. storočí sa Habsburgovci vysporiadať so sériou stavovských povstaní. Existovali dva dôvody pre vznik stavovských povstaní - náboženský boj proti katolizácii a ochrana privilégií šlachty proti centrálnej vláde cisára.
Najznámejšie povstania sú Dočkajovo, Betlénovo, Imricha Tökoliho a Františka Rákocziho II. Všetky sa odohrávali aj na území Slovenska, čo znamenalo postihnutie nášho územia vojnami. Habsburgovcom sa nepodarilo upevniť si na sto percent svoju vládu a boli nútení uzatvárať kompromisné riešenia.
Počas povstania Imricha Tökoliho v druhej polovici 17. storočia zaútočilo na Rakúsko aj Turecko, cisár musel uzavrieť nevýhodný mier a hranica Turecka sa posunula ďaleko na územie Slovenska dobyli aj Nové Zámky a nato prichystali útok na Viedeň.
V roku 1683 nastala bitka o Viedeň sa skončila porážkou Turecka a v priebehu 20 rokov boli Turci vyhnaní z Uhorska až na hranice Srbska. Keď Turci tiahli na Viedeň, pridal sa k nim aj Imrich Tökoli, ktorého korunovali na krátky čas za kráľa nového štátneho útvaru Horného Uhorska.
Koncom 17. storočia bolo územie Slovenska oslobodené. Začiatkom 18. storočia vypuklo posledné povstanie ktoré malo aj hlbšie pozadie, bolo to v čase boja o španielske dedičstvo a bolo podporované Francúzskom, no skončilo porážkou.
Satmársky mier
V roku 1711 nastal Satmársky mier t.j. Habsburgovci pristúpili na dohodu s uhorskou šlachtou, uznali jej privilégia, šlachta sa zriekla svojho práva vzbúriť sa proti svojmu panovníkovi, uznala Habsburgovcov za dedičných vládcov Uhorska a ostatné práva ako uhorský snem si ponechala. Habsburgovci v Uhorsku obmedzene pripúšťali aj iné nekatolické náboženstvá (protestantizmus a kalvinizmus).
Nástup Márie Terézie a Jozefa II. a súvisiace reformy
Od tej doby sa už Rakúsko nespoliehalo na Uhorsko a aj reformy, najmä hospodárske, ktoré sa uskutočňovali boli smerované do západnej časti ríše Rakúska a Česka a rozvoj bol podporovaný v týchto oblastiach. Bola uzákonená pragmatická sankcia, zákon, ktorý povoloval dedičnosť vlády aj v ženskej línii. Po nástupe Márie Terézie došlo k vojne o rakúske dedičštvo, v ktorej prišla habsburská monarchia o významnú hospodársku oblasť Sliezko.
Nastalo obdobie reforiem, nový myšlienkový prúd, ktorý bol prijatý aj panovníkmi. Panovník už nebol považovaný za vlastníka štátu, ale za jeho prvého občana a správcu a jeho úlohou bolo spravovať a zveľaďovať svoju krajinu. Existovala snaha o urýchlenie hospodárskeho vývoja a posilňovanie armády.
Medzi zásadné reformy tohto obdobia patria:
- Tereziánsky urbár - priamo štát dával podnet, aby bol zmapovaný pozemkový fond (vznik katastra), snažil sa zmapovať existujúci stav feudálnych povinností a záväzkov, a tak zabrániť nekontrolovanému zneužívaniu navoľníkov a vymerania miery poddanstva (úplná neefektívnosť nevoľníckeho systému čo sa týka pracovnej morálky).
- Odčlenienie školstva - bolo odčlenené od cirkvy a zavedená povinná školská dochádzka (panovníci pochopili, že rozvoj krajiny je možný len so vzdelaným obyvateľstvom t.j. vznikla snaha o zgramotnenie obyvateľstva a učitelia sa stali štátnymi zamestnancami).
Neskôr sa dostáva na trón syn Jozef II, ktorý bol radikál a pragmatik (1780-1790).
Hlavnými reformami obdobia vlády Jozefa II.:
- tolerančný patent: zrovnoprávnenie náboženstva (tolerancia určitých náboženstiev pravoslávne, protestantské a kalvínske), k úplnemu zrovnoprávneniu náboženstva došlo až v polovici 19. storočia
- zrušenie nevoľníctva a závislosti na svojom pánovi
- zrušil všetky cirkevné rády, ktoré neslúžili školstvu alebo ako nemocnice
Väčšinu reforiem však musel tento panovník pred smrťou odvolať.
Modernizácia Rakúska a obdobie revolúcií
Rakúsko sa začalo meniť na moderný štát. K slovu sa dostala profesionálna byrokracia a všetko bolo riadené úradníkmi, ktorá bola tvorená šikovnými ľuďmi aj z nižších vrstiev. Získalo novú časť, Halič a po napoleónskych vojnách sa k nemu pripojilo aj severné Taliansko. Nevýhodou Rakúska bol najmä fakt, že zoskupoval veľa národov práve v období, keď sa tieto búrili za svoje práva.
V roku 1848-49 vypukli revolúcie po celej Európe, avšak uhorská revolúcia bola potlačená. V roku 1866 začala Prusko-Rakúska vojna, po ktorej muselo Rakúsko prenechať Nemecko v rukách Pruska. V roku 1867 pod tlakom, oslabená rakúska vláda pristúpila na Rakúsko-Uhorské vyrovnanie (správnejšie by bolo Nemecko-Maďarské vyrovnanie).
František Jozef I. súhlasil, že ríša sa rozdelí na dve časti, na Zalitavsko a Predlitavsko. Toto vyrovnanie znamenalo rozdelenie na dva štáty, ktoré vystupovali spoločne len na vonok. Malo spoločné len 4 veci - panovníka, ktorý mal dva oddelené tituly cisár a kráľ, armádu, ministerstvo zahraničných vecí, ministerstvo financií (spoločná mena) hospodársky čiastočne oddelené.
Tento štát nemal spoločný parlament. Jeden sa nachádzal vo Viedni a jeden v Budapešti. Existoval zákon o hospodárskom vyrovnaní každých 10 rokov a o podiele financovania spoločných výdavkov.
Uhorská sústava garantovala nedeliteľnosť uhorského územia. Uhorskú časť tvorili dva celky Uhorsko a Chorvátsko (Uhorsko-Chorvátske vyrovnanie). Vlády sa v Uhorsku zmocnila statkárska aristokracia, ktorá sa pod zámienkou, aby sa k moci nedostali nemaďarské národy, snažila finančnými obmedzeniami pre právo voliť udržať pri moci.
V Rakúsku koncom 19. storočia sa okrem Nemčiny začali používať v úradnom styku aj iné jazyky. České krajiny sa stali priemyselne vyspelými krajinami, kým oblasť Uhorska zásobovala krajinu potravinami.
Začiatok 20. storočia a rok 1906 priniesli všeobecné volebné právo pre mužov. Česi začali požadovať rovnaké práva ako mali Nemci, ktoré im však neboli uznané a vyostril sa Česko-Nemecký konflikt.
Rakúsko sa v tom čase označovalo za žalár národov. Vývoj smeroval k tomu že proti monarchii sa stavali aj samotní Nemci, ktorí tvrdili že je lepšie spojenie z Nemcami ako stále bojovať s ostatnými národmi.
Prvá svetová vojna poukázala na slabosť Rakúska-Uhorska, ktoré v prvom roku vojny stratilo viac ako tri štvrtiny pôvodných vojakov.
28. októbra 1918 bola vyhlásená nezávislá Československá republika (ČSR) ku ktorej sa o pár dní prihlásilo v Martinskej deklarácii aj Slovensko.
Medzivojnové obdobie na Slovensku
Po svetovej vojne boli len dve alternatívy buď sa spojiť s Čechmi, alebo pokračovať v koenzistencii s Maďarskom. Slovensku chýbala inteligencia, ktorá by ovládala materinský jazyk, pretože vzdelaní boli vychovávaní a uradovali len po Maďarsky. Bola vytvorená téza o spoločnom Československom národe, aby mohol byť uplatnený národnostný princíp v dôsledku veľkého počtu Nemcov, Maďarov a iných etník na našom území.
Československej delegácii sa podarilo spojiť dva nezlúčiteľné princípy - pre Slovákov získali etnické hranice a pre Čechov historické.
V rovnakom čase vzniklo Poľsko, ktoré si robilo nároky na pohraničné územia (Tešínsko, severné Slovensko Oravu a Spiš). Problémom boli aj južné hranice, ktoré boli určené podľa etník, ale prispôsobené strategickým zámerom. V rokoch 1918-1919 sa vyčlenili súčasné hranice Slovenska, s malými odchýlkami (Jarovce, Rusovce, Čuňovo).
Kk Slovensku sa pripojila Podkarpatská Rus, ktorej bola sľúbená autonómia. ČSR mala veľmí zlé vzťahy s okolitými krajinami a bol uzavretý Malý pakt medzi ČSR, Juhosláviou a Rumunskom, ktorý mal zabrániť Uhorsku presadiť svoje revanšistiské požiadavky a obnovu Uhorska. Nasledovalo postupné nastolovanie diktatúr vo všetkých okolitých krajinách a ČSR bola do roku 1938 jediným demokratickým štátom na východ od Rýna.
ČSR bol jeden z najdemokratickejších štátov v rámci Európy a garantoval rovnosť a slobodu všetkým národom.
Hospodárske dôsledky vzniku ČSR
Slovensko sa v dôsledku vzniku ČSR ocitlo nechránené pred inváziou českého kapitálu, boli poskupované slovenské podniky a buď prenesené alebo zlikvidované. Vzniklo slovenské školstvo, ktoré však museli viesť českí pedagógovia z dôvodu nekvalifikovanosti.
Až v 30tych rokoch bola vychovaná prvá generácia slovenskej inteligencie, ktorá však nemala uplatnenie v dôsledku českých občanov. Vypukla hospodárska kríza, ktorá zasiahla predovšetkým Slovensko a špeciálne okrajové územia.
Až do 2. svetovej vojny na Slovensku žiadna politická sila nepožadovala odtrhnutie Slovenska, požiadavky smerovali skôr k autonómii no neboli akceptované.
Druhá svetová vojna na Slovensku
V roku 1938 v dôsledku nemeckého diktátu vznikla slovenská autonómna krajina a autonómiu dostala aj Podkarpatská Rus. V dôsledku tejto autonómie prišlo Slovensko o rozsiahle územia na juhu vrátane Košíc. Upadla demokracia, vládu prevzala Hlinková strana, zakázala nepriateľské strany a pohltila tie ostatné a po voľbách obsadila všetky dôležité posty
Hitler sa snažil podporovať radikálne strany v Čechách aby urýchlili rozpad ČSR a aby mohol bez porušenia záväzkov zaútočiť. Taktiež na Slovensku Hitler podporoval extrémistických ľudákov Tuku a Macha proti Tisovi, ktorého nakoniec odvolali v marci 1939, odviedli ho do Nemecka a Hitler mu dal na výber buď vyhlásenie Slovenskej republiky, alebo ponechanie republiky napospas Maďarsku.
Podkarpatská Rus bola obsadená Maďarmi a Maďari, keďže museli rešpektovať južné hranice, sa rozhodli dobyť územie Slovenska z východu, kde boli len vnútroštátne hranice.
Česi stratili západné hranice Mníchovským diktátom a Slovensko prišlo o južné územia v dôsledku Viedeňskej arbitráže.
Odohrala sa takzvaná Malá vojna v ktorej Hlinková garda zabránila vstupu Maďarov a okupácii východného Slovenska. V tomto období sa zvýšila zamestnanosť v roku 1939 po nútenom odchode Čechov a v dôsledku rozvoja strojárskej výroby na Považí kvôli výhodnej pozícii.
Slovenský štát sa oficiálne nazýval Slovenská Republika, čo mal zakotvevé aj v ústave, ale s fungovaním to nemalo nič spoločné.
Vďaka Slovenskému národnému povstaniu sa sa Slovensko zaradilo medzi víťazné mocnosti druhej svetovej vojny a odvtedy bolo považované za okupované územie.
Po druhej svetovej vojne získalo Slovensko úzmie pri Bratislave (Jarovce, Rusovce, Čuňovo).