V 90. rokoch kolonizovala krajinu Britská juhoafrická spoločnosť, ktorej zakladateľom bol Cecil Rhodes. Na území severne a západne od Transvaalu vznikla kolónia Severná a Južná Rodézia a od roku 1891 bola britským protektorátom. V roku 1984 sa skončilo podmaňovanie pôvodného obyvateľstva - ndebelských kmeňov. V roku 1923 prevzala toto územie pod názvom Južná Rodézia od Britskej juhoafrickej spoločnosti Veľká Británia. Bieli obyvatelia dostali obmedzenú samosprávu.
V roku 1953 zjednotila britská vláda Severnú a Južnú Rodéziu s Ňaskom (Malawi) do Stredoafrickej federácie (SAF). V krajine prepukli vzbury a protesty černošského obyvateľstva a národnooslobodzovacie hnutia proti nadvláde bieleho obyvateľstva, ktoré v Severnej Rodézii a Ňasku tvorili iba zlomok obyvateľstva. V rámci SAF mala vedúce postavenie Južná Rodézia, ktorá mala najstabilnejšiu vládu bielej menšiny a podľa vzoru JAR tu zaviedla politiku rasovej diskriminácie. Hnutie černošského obyvateľstva za nezávislosť organizoval Juhorodézsky africký národný kongres. Hnutia sprevádzali streľby do demonštrantov, vraždenie a väznenie. V roku 1959 bol , po obvinení z prípravy ozbrojeného povstania, Juhorodézsky africký národný kongres rozpustený, vytvorila sa však Národná demokratická strana, ktorej tajomníkom sa stal Robert Mugabe. Po rozpade Národnej demokratickej strany vznikli samostatné hnutia Zimbabwská únia afrického ľudu -ZAPU, ktorú viedol Joshua Nkomo, a Zimbabwská africká národná únia -ZANU pod vedením Ndabaninga Sitholeho, ktorého neskôr vystriedal Robert Gabriel Mugabe.
Hoci boli všetky hnutia a organizácie bojujúce za samostatnosť zakázané, podarilo sa im v roku 1963 dosiahnuť rozpustenie Stredoafrickej federácie. Južná Rodézia sa pod názvom Rodézia stala znova anglickou kolóniou, pretože na rozdiel od Ňaska a Severnej Rodézie nezískala samostatnosť. Vlády sa ujala belošská tzv. Rodézska fronta na čele s Ianom Douglesom Smithom, ktorý nebol ochotný poskytnúť černošským zástupcom účasť na vláde. V roku 1964 uzavrel s JAR obchodnú zmluvu, začiatkom augusta 1965 i s predstaviteľmi portugalskej koloniálnej správy Angoly a Mozambiku, čím sa postupne sformovala aliancia rodézskych rasistov a portugalských fašistov, neskôr známa v povedomí verejnosti ako tzv. "hanebná aliancia" alebo "diabolská koalícia", ktorá sa stala oporou rasistického režimu v Rodézii.
V novembri 1965 vyhlásila Rodézia pod vedením Smitha jednostranné odtrhnutie od Veľkej Británie a svoju samostatnosť. Rodéziu však diplomaticky uznalo len niekoľko krajín a OSN na ňu dokonca uvalila hospodárske sankcie, ktoré porušovali JAR a Portugalsko a niektoré ďalšie krajiny. V roku 1969 prijal rodézsky parlament novú ústavu, ktorá potvrdila politiku rasovej diskriminácie. 220 tisíc bielych Rodézanov získalo 20 miliónov ha najkvalitnejšej pôdy a kontrolu nad všetkým nerastným bohatstvom. ZANU a ZAPU zahájili proti novému režimu I. Smitha partizánsku vojnu. Do odvetnej teroristickej vojny rodézskej vlády sa zapájala i JAR, ktorá poskytovala zbrane i vojakov.
V roku 1971 exiloví vodcovia národnooslobodzovacích hnutí ZAPU a ZANU, Joshua Nkomo a Robert Mugabe, zjednotili svoje hnutia do Vlasteneckého frontu Zimbabwe, ale ich účinnejší postup brzdilo vzájomné súperenie. Počas partizánskej vojny boli 2 milióny Afričanov, podozrivých zo sympatizovania s partizánmi, umiestnených v koncentračných táboroch a 300 tisíc ďalších muselo utiecť do susedných štátov. Napriek tomu mala vojna úspech. Po páde diktatúry v Portugalsku v roku 1974 sa Smithova vláda dostala do tlaku z 2 strán. Na jednej strane stálo proti nej africké hnutie za nezávislosť, podporované i oslobodenými krajinami Angoly a Mozambiku, a na druhej strane juhoafrický systém apartheidu, ktorý potreboval pokojné zázemie. Medzitým USA zmenilo svoju africkú politiku a Južná Afrika zastavila vojenskú pomoc Rodézii. I. Smith bol prinútený uznať nárok černošského obyvateľstva na černošskú väčšinovú vládu. V roku 1976 zasadala v Ženeve rodézska konferencia, aby vypracovala podmienky na utvorenie takejto vlády, ktorá však ale mala zachovať rozhodujúce pozície rodézskych, amerických, britských, juhoafrických a ďalších západných podnikateľov v ekonomike krajiny. Takéto návrhy jednoznačne odmietli predstavitelia oslobodeneckých síl a Smithova vláda.
V roku 1977 sa Smith pokúsil o tzv. vnútorné urovnanie - záchrana moci belochov zriadením černošskej bábkovej vlády. V roku 1978 podpísal dohodu s predstaviteľom ZANU Ndabaningom Sitholem, s vodcom Vlasteneckej fronty Zimbabwe Abelom Muzorewom a predsedom tzv. Zjednotenej ľudovej organizácie Zimbabwe Jeremiashom Chirauom, podľa ktorej mala riadenie krajiny prevziať černošská väčšinová vláda. Belosi by zaujali v parlamente menšinovú pozíciu s právom veta na zabránenie prípadným ústavným zmenám. Kľúčové pozície v armáde a polícii mali zostať v rukách belochov. Tieto podmienky si Smithova vláda vydobila prostredníctvom brutálneho teroru, čo národné oslobodenecké sily odsúdili. Takéto riešenie sa stretlo aj s odporom medzinárodnej politiky. Preto v roku 1979 sa konala konferencia o Rodézii v Londýne, kde bola uzavretá dohoda o prímerí medzi Vlasteneckou frontou a jej protivníkmi. 27.- 28. februára 1980 sa konali parlamentné voľby, v ktorých zvíťazila ZANU (so 62,99 % hlasov) a na čelo vlády sa dostal Robert Mugabe, ktorý zostavil novú vládu z členov ZANU, ZAPU a rodézskeho frontu. 18. apríla 1980 bol vyhlásený samostatný štát Zimbabwe (ako 50. africký štát). Mugabe sleduje socialistickú líniu a voči belošskému obyvateľstvu uplatňuje umiernenú politiku.
Použitá literatúra:
- Harenberg, B.(2002): Kronika ľudstva, Fortuna print, Bratislava
- Lacina, K. et al (1987): Nejnovější dějiny Afriky, Nakladatelství Svoboda, Praha