Vojenský konflikt na Blízkom východe, ktorý sa odohral v rokoch 1990 a 1991 medzi Irakom a Kuvajtom je označovaný „Vojna v Perzskom zálive“. Vojna sa začala irackou inváziou do Kuvajtu 2. augusta 1990. Po tomto nasledovali ekonomické sankcie uvalené OSN na Irak. Vojna vstúpila do ďalšej fázy v januári 1991. Deň po vypršaní ultimáta z Rezolúcie OSN 678, koalícia začala silné vzdušné útoky označované ako Operácia Púštna búrka (Operation Desert Storm): viac ako 1 000 bojových letov denne od skorého rána 17. januára 1991.
Medzi ďalšie názvy tejto vojny patrí: Iracko-kuvajtský konflikt, Konflikt medzi OSN a Irakom, Operácia Púštny štít, Púštna búrka, atď… V Iraku bola vojna často hovorovo označovaná ako Um M'aārak („Matka všetkých bitiek“).
Vojna sa nerozšírila mimo Iraku, Kuvajtu, a hraničných oblastí Saudskej Arábie, hoci Irak vystrelil rakety na izraelské mestá.
Invázia do Kuvajtu 2.augusta 1990
O 2. hodine ráno miestneho času prekročili iracké vojská kuvajtskú hranicu a prevzali kontrolu nad tamojšou metropolou Kuwait City. Malá armáda bohatého ropného štátu bola rýchlo porazená. Kuvajtský vládca Šejk Jaber al-Ahmed al-Sabah ušiel do exilu v Saudskej Arábii. Saddám Husajn vyhlásil, že invázia bola podporou proti plánovanému povstaniu proti Emirovi. Lenže vraždy a prenasledovanie Kuvajťanov, ktorí vzdorovali okupácii, neboli výnimočné.
Niekoľko stoviek cudzincov bolo zadržiavaných a použitých ako ľudské štíty v irackých a kuvajtských továrňach a vojenských základniach. Irak ich prepustil ešte pred začiatkom vojenskej kampane spojencov. Invázia vzišla z irackej ekonomickej krízy, ktorá bola následkom povojnového dlhu. Saddám Husajn obvinil Kuvajt, že drží ceny ropy na nízkej úrovni a čerpá zo spoločných iracko-kuvajtských ropných polí viac, než mu povoľuje kvóta.
Irak nikdy neuznal Britmi určené hranice, ktoré ustanovili Kuvajt ako samostatný štát. A keď Kuvajt nechcel zmazať iracký vojnový dlh, Saddám Husajn zaútočil. Bezpečnostná rada OSN uvalila na Irak ekonomické sankcie a prijala niekoľko rezolúcií, ktorými Irak odsúdila.
Sformovala sa medzinárodná koalícia a v regióne sa zhromaždili stovky tisícov vojakov. USA vypracovali bojový plán, pod velením generála Normana Schwartzkopfa - hlavného veliteľa amerického veliteľského centra. Keď zlyhali diplomatické pokusy vyriešiť krízu, dala OSN Iraku ultimátum na stiahnutie vojsk z Kuvajtu. Zároveň odobrila použitie „akýchkoľvek prostriedkov", aby Irak poslúchol.
Vojnu Amerika teda vyhrala a americký ľud mal oslavovať, ale už 5. Augusta sa na obale amerického týždenníka Time objavila zakázaná otázka: „Stálo to za to?“ Time pokračoval: „Tí, ktorí dúfali v nový demokratický Kuvajt, museli uznať, že pravý opak je pravdou.“ Popisujúc pomery v Kuvajte po oslobodení Time cituje rad príkladov, ako tisíce Palestíncov a príslušníkov iných národov žijúcich v Kuvajte uväznili bez súdu. Niektorých odsúdili na smrť po „cirkusových súdnych show“ na základe takých pochybných dôkazov, akými, napríklad, bolo nosenie trička so Saddámovým portrétom.
Do uvažovania okolo vojny s Irakom sa zapojil aj americký žurnalista John K. Cooly so svojou knihou Odplata – dlhá vojna Ameriky na Strednom východe, (1991). Podrobne v nej analyzuje príčiny Irackej agresie voči Kuvajtu. Podobne aj novinár Robert Parry v knihe Ako klamali Ameriku, (1992), uvádza rad dôkazov, ako sa dalo zabrániť vo vojne v Perzskom zálive diplomatickou cestou.
Bez zaujímavosti nie sú nasledujúce fakty. 8. Augusta 1988, deň po skončení iránsko-irackej vojny, sa Kuvajt rozhodol zvýšiť produkciu nafty v rozpore s dohodami OPEC-u. Jedno z ropných polí, kde sa začalo s čerpaním, sa nachádzalo na ostrove Rumaila, ležiacom na nejasne stanovenej iracko-kuvajtskej hranici. Irak ho pokladal za iracké územie. Krátko na to iracký minister zahraničných vecí Tarik Azíz obvinil Kuvajt, že „kradne ropu“ z prameňov na Rumaile. Taktiež žiadal, aby Kuvajt zvýšil cenu ropy. 24. Júla 1990, počas rokovania s egyptským prezidentom Mubarakom, Saddám Hussajn zdôraznil: „Pokiaľ trvajú rokovania medzi Irakom a Kuvajtom, nepoužijem silu. Nebudem intervenovať silu prv, než vyčerpám všetky možnosti rokovaní.“
Na stretnutí s Jásirom Arafatom v Bagdade 28.Júla 1990 Saddám Hussajn povedal, že odvolá vojenské sily z iracko-kuvajtských hraníc, ak Kuvajt pristúpi na jeho požiadavku zaplatiť 10miliárd dolárov za ropu, ktorú čerpá z rumailských prameňov. Na druhý deň Arafat tlmočil v Kuvajt City iracké požiadavky, ktoré však kuvajtská strana odmietla.
Vzápätí začal jordánsky kráľ Hussein sériu telefonátov, v ktorých navrhoval minisummit na 4. august 1990. Kráľ Hussein telefonoval aj s prezidentom Bushom, žiadal ho o „trochu času“, čo mu Bush prisľúbil. Napriek svojmu sľubu však Bush začal s plánovaním vojenskej akcie proti Iraku.
Saddám Hussajn si uvedomil, že jeho akcie spôsobili svetovú krízu. Námestník irackého ministerstva zahraničia, Nizar Hamdoom, odovzdal 7. Augusta 1990 Jásirovi Arafatovi posolstvo, ktorého adresátom však bol Biely dom. Washington však nereagoval. Mlčal. Podobný osud stihol aj ďalšiu irackú iniciatívu. Deň po invázii vyslal Irak do Washingtonu dvoch arabsko-amerických biznismenov – Michaela Sabu a Samira Vincenta. Inštruoval ich Nizar Hamdoom, ktorý predtým pôsobil ako iracký veľvyslanec v USA a patril k irackým umierneným prozápadným politikom. Hamdoomov návrh obsahoval úplné stiahnutie irackého vojska z Kuvajtu s podmienkou garancie prístupu Iraku k Perzskému zálivu, irackú kontrolu nad rumailskými ropnými pólami a rokovanie s USA o cenách ropy, Na desať miliardovej náhrade škody Irak už netrval.
Michael Saba sa ihneď skontaktoval s Johnom Sununu, šéfom štábu Bieleho domu a svojím dávnejším známym z arabsko-amerických kultúrnych stykov. Vincent, absolvent bostonskej univerzity, zasa využil svoje kontakty s Carlom Bernardom, plukovníkom americkej armády vo výslužbe, a s exdirektorom CIA Richardom Helmsom. V konečnom dôsledku však Biely dom iracké návrhy odmietol. Hamdoom okamžite vyšiel s ďalšou iniciatívou: Irak prepustí všetkých západných rukojemníkov, ak sa zrušia sankcie OSN voči nemu. Aj v tomto prípade bola reakcia Washingtonu negatívna...
Hneď na začiatku svojho exilu v Saudskej Arábii vládnuca rodina Kuvajtu al-Sabahovci nadviazali prvý obchodný kontakt s americkými reklamnými a volebnými firmami „pre vládne záležitosti“ – a to s firmou Hill and Knowlton, Inc., a s firmou Richarda Wirthlina, ktorý bol volebným poradcom prezidenta Reagana. Obe firmy mali bohaté skúsenosti v ovplyvňovaní verejnej mienky a ponúkli svoje služby za odmenu vo výške 5,6 milióna dolárov.
Ďalších 300 miliónov dolárov venoval Kuvajtský investičný úrad na „zaplatenie politickej podpory na západe, ovplyvnenie politických vodcov západných krajín a zakúpenie hlasov v Bezpečnostnej rade OSN“ – takto aspoň vysvetľujú bývalí vedúci pracovníci Kuvajtského investičného úradu 300-milónové manko.
Koncom augusta 1990 americké masmédiá zaplavili verejnosť informáciami o zverstvách irackých agresorov. V jednej správe sa hovorilo, napríklad, o tom ako Iračania v kuvajtskej nemocnici vyhodili nemluvňatá z inkubátora, aby si ho mohli odviesť do Iraku. Po vojne sa táto story ukázala ako vymyslená. Firme Hill and Knowlton zorganizovala vypočúvanie svedkov tejto aféry pred americkým Kongresom a OSN. Meno korunnej svedkyne sa z bezpečnostných dôvodov tajilo. Až v januári 1992 novinár John R. MacArthur napísal v New York Times, že svedkyňa bola v skutočnosti dcérou kuvajtského veľvyslanca v USA. Ďalšie vyšetrovanie prípadu ukázalo, že celá „inkubátorová správa“ bola čírou propagandou.
Púštna búrka Január - Február 1991
Utorok 15. Januára 1991 podpísal prezident Bush rozkaz, ktorý formálne autorizoval vojenskú akciu voči Iraku. O deň neskôr štvorhviezdičkový generál H. Norman Schwarzkopf, najvyšší veliteľ medzinárodnej koalície vojenských kontingentov dvadsiatich ôsmich štátov, vydal rozkaz na letecký a raketový útok na Irak. Vo svojom generálnom štábe v hlavnom meste Saudskej arábie Rijáde vyhlásil na adresu vojakov: „Prezident, Kongres, americký ľud a celý svet stojí za vami a podporuje vaše akcie. Naša vec je spravodlivá .. Boh, vaši milovaní doma a vaša vlasť je s vami.“
17. januára 1991 začali americké, britské a spojenecké lietadlá mohutné nálety s použitím riadených striel a bômb.
Rakety SCOUD Január - Február 1991
Raketa Scud, odpálená na americké sily v Saudskej Arábii, bola zostrelená americkou strelou Patriot. Bol to prvý z mnohých zásahov irackej rakety vo vzduchu. Izrael vyhlásil, že sa nenechá vyprovokovať k odvete, spoľahol sa na batérie amerických rakiet Patriot, narýchlo rozmiestnených na jeho území.
Keď Irak odpálil ďalšie rakety na ciele v Izraeli a Saudskej Arábii, začali USA horúčkovito hľadať a ničiť neznámy počet mobilných odpaľovacích zariadení pre strely Scud.
Najničivejší útok sa Iraku podaril 25. februára, počas pozemnej vojny, keď raketa Scud zasiahla budovu v americkej vojenskej základni pri Dahráne v Saudskej Arábii. O život prišlo 28 príslušníkov americkej armády. Irak vyslal na Izrael 39 rakiet Scud, ktoré spôsobili množstvo škôd, ale v zásade len málo obetí.
Irak skladá zbrane 28. Februára 1991
Najprv vošli špeciálne jednotky, nasledovali ich kuvajtské sily a americká námorná pechota. O 21:00 washingtonského času oznámil americký prezident George Bush starší zastavenie paľby od 4:00 nasledujúceho dňa.
Spojenecké vojská dovtedy zajali desatisíce irackých vojakov. Mnohí boli hladní, vyčerpaní a demoralizovaní. Vzdali sa bez najmenšieho odporu. Podľa odhadov USA dezertovalo asi 150-tisíc irackých vojakov. Spojenci prišli o 148 vojakov, 145 úmrtí bolo klasifikovaných ako „smrť mimo bojiska". Odhady obetí na irackej strane sa pohybujú medzi 60 až 200-tisícmi vojakov. Množstvo tiel irackých vojakov bolo pochovaných v masových hroboch v púšti.
Bezpečnostná rada OSN schválila 2. marca rezolúciu, ktorá stanovila podmienky prímeria. Irak mal ukončiť všetky vojenské operácie, zrušiť anexiu Kuvajtu, sprístupniť všetky informácie o uskladnených biologických a chemických zbraniach, prepustiť všetkých zajatých cudzincov a prevziať zodpovednosť za obete a materiálne škody spôsobené počas okupácie Kuvajtu.
O deň neskôr irackí velitelia oficiálne prijali podmienky prímeria. Stretnutie s americkými vojenskými lídrami sa uskutočnilo v stane na dobytej irackej vojenskej základni Safwan.
Následky od roku 1991
Povstanie: marec 1991
Šiítski moslimovia v Basre, Najafe a Karbale na juhu krajiny sa vydali do ulíc miest a protestovali proti režimu.
Kurdi na severe krajiny presvedčili miestnych armádnych veliteľov, aby prešli na ich stranu. Prvým veľkým mestom, ktoré padlo do rúk povstalcov, bol Sulmán. V priebehu týždňa prevzali Kurdi kontrolu nad Kurdskou autonómnou oblasťou a neďalekým mestom Kirkuk, ktorý sa stal bohatým vďaka rope.
V polovici februára vyzval americký prezident Bush starší iracký ľud a armádu, aby „vzali veci do svojich rúk". Ale nádej na podporu zo strany USA sa nenaplnila. Namiesto toho prileteli iracké bojové vrtuľníky. Skupina INDICT bojujúca za to, aby irackých lídrov stíhali za vojnové zločiny, tvrdí, že civilné obyvateľstvo a podozriví rebeli boli masovo vyvražďovaní, a že nemocnice, školy, mešity, svätyne a kolóny utečencov boli bombardované a ostreľované.
Podľa Spojených štátov, ktoré čelili kritike, že dovolili Saddámovi Husajnovi aj naďalej používať vojenské vrtuľníky, zahynulo 30 až 60-tisíc ľudí. Zo severného Iraku ušlo cez hory do Iránu a Turecka asi 1,5 milióna Kurdov. Neľútostné podmienky vyústili do humanitárnej katastrofy. OSN preto spustila operáciu Provide Comfort, počas ktorej zhadzovala utečencom humanitárnu pomoc.
Irak pod bremenom sankcií 1991 - 2002
USA a Veľká Británia využívali bezletové zóny na kontrolu ekonomických sankcií OSN a práce zbrojných inšpektorov ako politiku „zadržiavania". Prvá operácia inšpektorov - UNSCOM - sa začala v júni a odštartovala sedem rokov trvajúce monitorovanie. Bolo zničených a rozobraných množstvo zakázaných zbraní a tovární.
Inšpektori objavili miesta, ktorých existenciu Irak dovtedy popieral a našli zbrane, ktoré sa snažil ukryť. Bezletová zóna na severe Iraku bola ustanovená v marci 1991 na ochranu Kurdov po tom, čo režim Saddáma Husajna potlačil ich povstanie.
Podobná zóna vznikla v roku 1992 na juhu Iraku po tom, čo Irak pokračoval v útokoch na tamojších šiítskych moslimov.
Britské a americké lietadlá odvtedy hliadkujú nad oboma zónami a bombardujú protiletecké obranné systémy vždy, keď ich zamerajú radary irackej protivzdušnej obrany.
Severná bezletová zóna bola rozšírená v roku 1996, pretože Irak aktívne podporoval jednu z dvoch kurdských frakcií bojujúcich proti sebe.
V júni 1993 nariadil americký prezident Bill Clinton bombardovanie veliteľstva irackej tajnej služby ako odpoveď na pokus o zavraždenie Georgea Busha staršieho v Kuvajte dva mesiace predtým. Niektorí z podozrivých uväznených v súvislosti s pokusom o bombový útok na auto sa údajne priznali k práci pre irackú tajnú službu.
Enviromentálne škody od roku 1991
Keď spojenci bombardovali Irak, okupačné sily Saddáma Husjna otvorili kohútiky kuvajtských ťažobných zariadení a vypustili do vôd Perzského zálivu 8 miliónov barelov ropy. Okrem toho zapálili Iračania najmenej 600 kuvajtských vrtných veží a nad Kuvajtom sa vytvoril obrovský mrak čierneho dymu.
Tímom pod vedením experta na požiare vrtných veží Reda Adaira trvalo približne 6 mesiacov, kým zahasili a uzavreli všetky horiace vrty. V púšti zostalo 320 „ropných jazier" - ich odstránenie zabralo takmer celých nasledujúcich desať rokov. Obeťami znečistenia sa stali vtáky, koralové útesy a vzácne druhy korytnačiek.
Kuvajtskí lekári pripisujú dymu zodpovednosť za významný nárast prípadov rakoviny, srdcových chorôb a problémov s dýchaním.
V Iraku sa zas obávali znečistenia, ktoré spôsobili spojenecké sily použitím nábojov a bômb s ochudobneným uránom. Irak tvrdí, že rádioaktívny prach, ktorý vzniká po ich explózii spôsobil 9-násobným nárast prípadov rakoviny v juhoirackom meste Basra.
Niektorí veteráni z vojny v Perzskom zálive si myslia, že choroby, ktoré ich prenasledujú od návratu zo zálivu, má na svedomí práve ochudobnený urán.
Tieto sťažnosti sa potvrdili, ale aj keď ich príčinou nie je rádioaktivita, ale toxicita tejto látky - ochudobnený urán je totiž vysoko jedovatý kov, ktorý spôsobil znečistenie. Odstraňovanie následkov vojny trvalo desať rokov.
Choroby z vojny od roku 1991
Desiatky tisícov vojakov, ktorí slúžili v Perzskom zálive, sa po vojne sťažovali na zdravotné problémy. Mnohé z nich oslabili mužov, ktorí boli predtým zdraví a v dobrej kondícií. Médiá informovali o „chorobe z Perzského zálivu" v jeseni 1991, veteráni odvtedy bojovali za to, aby príznaky ich choroby boli oficiálne uznané ako „Syndróm vojny v Perzskom zálive".
Najviac sa sťažovali na chronickú únavu, bolesti hlavy, výpadky pamäti, bolesti v kĺboch a svaloch, zvracanie, zdurené žľazy a horúčky. Niektorí pripisovali zodpovednosť za chorobu vakcínam, ktoré mali vojakov chrániť pred účinkami chemických a biologických zbraní.
Iní poukazovali na ochudobnený urán alebo insekticídy na báze organofosfátov, ktoré mali vojakov chrániť pred hmyzom.
Britské ministerstvo obrany vyhlásilo, že v niektorých prípadoch „existuje jasné spojenie so službou počas vojny v Perzskom zálive", neuznalo však „Syndróm vojny v Perzskom zálive" ako špecifickú chorobu. Podľa Pentagonu výskum „nepreukázal žiadnu špecifickú príčinu týchto ochorení".
Nezvestní kuvajťania od roku 1991
Predpokladá sa, že boli zadržaní počas irackej invázie do Kuvajtu alebo počas samotnej vojny. Väčšinou ide o civilistov.
Irak tvrdí, že stratil stopu po cudzích zajatcoch počas povstania na juhu krajiny v marci 1991.Bagdad tiež tvrdí, že asi tisícka jeho občanov je nezvestná.
Lenže predstavitelia Červeného kríža preskúmali kuvajtské väznice a našli len 40 Iračanov, obyčajných zločincov.
Viac ako desať rokov po skončení konfliktu sa rodiny nezvestných Kuvajťanov stále nevzdávajú nádeje.
Z výpovedí očitých svedkov vyplynulo, že niektorých zajatcov videli živých v Iraku dávno po skončení vojny.
Kuvajt stále vedie vo veci nezvestných kampaň, ale aj napriek snahám medzinárodnej komisie a Medzinárodného výboru
Červeného kríža, zostáva osud nezvestných neznámy.
Civilné obete Január - Február 1991
Vystrašení utečenci, ktorí sa dostali na hranice s Jordánskom, hovorili o civilných obetiach a o tom, že Bagdad je odrezaný od dodávok vody a elektriny. Útok na továreň, v ktorej sa podľa Iraku vyrábalo mlieko pre kojencov, vyvolal rozruch. Americký predseda Spojeneckého zboru náčelníkov generálnych štábov Colin Powell však vyhlásil, že podľa hodnoverných informácií USA išlo o továreň na biologické zbrane.
V stredu 13. februára zhodil americký „neviditeľný" bombardér Stealth dve laserom navádzané bomby na bunker, ktorí spojenci označili za dôležité veliteľské centrum. Ukázalo sa však, že išlo o bunker, ktorý používali irackí civilisti ako útočisko počas náletov. Zahynulo najmenej 315 ľudí, z toho 130 detí.
Saddám Husajn zneužíval omyl spojencov na propagandu a použil ešte viac Kuvajťanov ako ľudský štít pri kľúčových vojenských a priemyselných objektoch v Iraku.
Záver
Vojna trvala šesť týždňov od 17. januára do 28. februára 1991. Spoločnosť CNN zabezpečovala priamy prenos vojenských akcií dvadsaťštyri hodín denne. Vojny sa zúčastnilo 450 000 amerických a spojeneckých vojakov, ktorý porazili irackú armádu, skladajúcu sa z 1 milióna vojakov. 100 000 irackých vojakov padlo a 65 000 bolo zajatých. Na strane spojencov boli straty extrémne nízke: 234 mŕtvych, 479 ranených a 57 nezvestných. Tak takto sa vedie vojna hodná vyspelej civilizácie a ľudstva z konca 20. storočia – bleskovo, bez zábran, efektívne.