Od roku 1849 sa začína postupný rozklad systému Viedeňského kongresu. Najzávislejšie na ňom bolo Rakúsko, ktorého hranice boli politické a nerešpektovali etnický princíp. Siľnejúce tlaky na upravenie hraníc podľa etnického rozdelenia. V 50tych rokoch v Rakúsku Bachov absolutizmus, aj keď v tej dobe ešte všetko riadi Franc Jozef. Rusi vedomí si svojej neotrasiteľnej pozície, cár sa považoval za žandára, pod týmto dojmom v polovici 50tych rokov zaútočilo na Turecko a očakávalo hladký priebeh.
Ruské vojsko pod zámienkov oslobodenia balkánskych národov postupovalo, no hlavným dôvodom bolo dobytie Istanbulu a zmocnenie sa úžin a tým aj prístupu do Stredozemného mora. Toto zobudilo Veľkú Britániu, ktorá sa na podnet Rakúska rozhodla za každú cenu podporiť Tureckú ríšu, aby odolala náporu Ruska a na stranu Turecka sa nakoniec pridalo aj Francúzsko. Vo Francúzsku si Napoleón privlastnil všetku moc, dal sa vyhlásiť za cisára a republika sa zmenila na monarchiu.
K Francúzsku sa pridalo aj Sardínske kráľovstvo, ktoré chcelo získať Francúzov na svoju stranu v boji proti Rakúsku. Vojna nazvaná Krymská, pretože západné sily sa vylodili v Rusku na Kryme, kde obliehali Sevastopol. Bolo to šokom pre Rusko, ktoré sa vyvíjalo vždy na etapy až keď zistilo, že výrazne zaostáva za ostatnými veľmocami, pustilo sa do modernizácie. Rusi neboli schopný ani zásobovať svoje armády na svojom území, zaostalý informačný systém. Starý cár zomrel a na jeho miesto bol dosadený jeho syn, ktorý bol naklonený reformám, problém bol že všety podnety na reformy išli z hora od cára a nebola žiadna iniciatíva z dola.
V roku 1861 bolo zrušené nevoľníctvo, zavádzanie moderného súdnictva, no neboli zavedené občianske práva. Rusko sa otvorilo zahraničnému kapitálu, no zase len s cieľom vyrovnať sa vojensky ostatným mocnostiam. Turecko vďaka zásahu prežívalo ďalej - prezývka chorý muž na Bospore. Keď sa proti Rusku vo vojne postavilo Anglicko, Francúzsko a Sardínsko otázkou bolo ako sa zachová Rakúsko. Rusi čakali že im poskytnú pomoc na oplátku za podporu v boji proti Uhorsku, no Rakúsko vyhlásilo vojenskú neutralitu a naviac začalo okupovať územia Rumunska, ktoré dovtedy Rusi považovali za svoju sféru záujmov. Odvtedy bol Franc Jozef so svojov ríšou pre Rusov zradcom.
Rakúšanom sa nepáčilo, že by mali Rusi ovládnuť celý balkán, pretože tam mali svoje záujmy. Upevnenie kontaktov medzi Francúzskom a Sardínskom. Sardínsko špekulovalo, ako by sa vysporiadali s Rakúskom a zjednotili Taliansko. Sardínsko vyprovokovalo Rakúsko k vojne, tým sa Rakúšania stali agresormi, Sardínsku prišli na pomoc Francúzi a Rakúsko bolo porazené (táto vojna podnietila vznik červeného kríža).
Sardínsko získalo Lombardiu a vypuknutie revolúcií v ostatných talianských štátoch. 1860 vznikol jednotný Talianský štát. Napoleón III neposkytol pomoc za nič a Sardínsko muselo prepustiť Francúzsku oblasť Savojska a nedovolil talianskym vojskam aby obsadili Rým. Rakúšanom stále ešte ostalo Benátsko. Dôsledkom bolo, že sa Franc Jozef musel zriecť absolutistickej vlády.