Životné prostredie je všetko, čo vytvára prirodzené podmienky existencie organizmov vrátane človeka a je predpokladom ich ďalšieho vývoja. Jeho zložkami sú najmä ovzdušie, voda, horniny, pôda, organizmy, energia a ekosystémy (KLINDA, 2000). Táto definícia však nevystihuje celú podstatu životného prostredia. Pojem "životné prostredie" vychádza od jedinca, taxónu organizmu a populácie, v súčasnosti sa však v hovorovom jazyku používa v plnom znení v prípade prostredia človeka. Subjektom tohto vzťažného pojmu je človek ako jedinec i ako spoločnosť. Objektom pojmu životné prostredie je pracovné, obytné a prírodné či rekreačné prostredie.

Životné prostredie ľudí je (analogicky ako u iných živočíchov) všetko, čo človeka obklopuje a môže na neho pôsobiť, teda jeho existenčné podmienky v celom súhrne. V pojme "ochrana životného prostredia" ide - až na výnimky - o životné prostredie človeka.

Životné prostredie nemožno chápať iba ako jednoduchý súčet anorganických, organických, sociálnych a ekonomických javov tvoriacich okolie človeka. Zo systémového hľadiska životné prostredie človeka má štruktúru funkčného systému, zloženú zo života človeka a z jeho okolia (URBÁNEK, 1977).

Človek, alebo ľudská spoločnosť, predstavuje systém rôznych nárokov a potrieb. Zložitosť problému životného prostredia spočíva v tom, že človek žije na troch rozličných úrovniach: na úrovni biologického života (Homo sapiens), zároveň na úrovni pracovných a hospodárskych činností (Homo faber) a na úrovni spoločenskej bytosti, ktorá žije v ľudskej spoločnosti so všetkými zložitými sieťami vzájomných vzťahov a interakcií (Homo politicus) (Vološčuk 2003, s. 87).

Prostredie, čiže okolie človeka predstavuje systém možností a predpokladov uspokojovať životné potreby človeka. Preto predmetom výskumu životného prostredia je všetko, čo má význam pre ľudský život. Podstatou problému životného prostredia je riešenie vzájomných vzťahov medzi celostne ponímaným ľudským životom a celostne ponímaným okolím človeka. Samotná geografia však nemôže vyriešiť všetky problémy životného prostredia, pretože k tomu je potrebná spolupráca prírodovedných, sociálnych, ekonomických a technických disciplín.

Každá časť krajiny má inú vhodnosť pre životné potreby človeka. Prekročenie limitných hodnôt potenciálu krajiny môže viesť k narušeniu až deštrukcii štruktúry krajinných systémov. Limity únosnosti a potenciál krajiny sa úzko spájajú s funkčným hľadiskom, s určitým druhom aktivity človeka v krajine. Prekročenie limitu únosnosti krajiny nenastáva ani tak kvôli veľkosti zaťaženia určitou funkciou, ale skôr kvôli zaťaženiu nevhodnou funkciou. (Vološčuk 2003, s. 88).

Odporúčané weby