Cieľom ochrany prírody, ako spoločenského hnutia v 19. storočí, bola snaha zachrániť pôvodnú prírodu s jej estetickými hodnotami "pre potešenie ľudí". Na čele tohto hnutia v rozličných krajinách sveta stáli poprední prírodovedci, ktorí svojou publikačnou a spoločenskou činnosťou podstatnou mierou prispeli k praktickej činnosti ochrany prírody.

Hoci v 30. rokoch 20. storočia vo väčšine európskych krajín existovali odborné organizácie ochrany prírody a ochrana prírody bola aj právne zabezpečená, neexistovala však ako samostatný vedecký smer, ktorý by rozvíjal teóriu ochrany prírody (u nás dodnes neexistuje).

V dôsledku mohutného spriemyselňovania, urbanizácie krajiny, automatizácie výroby a chemizácie poľnohospodárstva od 50. rokov minulého storočia sa pôvodná koncepcia ochrany prírody v strednej Európe rozšírila na ochranu celej krajiny, t. j. človekom ovplyvneného a využívaného prírodného prostredia a napokon až na celé životné prostredie človeka. V celosvetových reláciách sa však koncom 20. storočia ochrana prírody chápala širšie, často ako synonymum ochrany životného prostredia.

Začiatky formovania teoretických základov ochrany prírody spadajú do obdobia po druhej svetovej vojne, kedy došlo k prudkému rozvoju ekológie a teórie systémov. Geografia začala skúmať krajinu na systémovej prírodovedeckej úrovni, k čomu úspešne využila poznatky geológie, geomorfológie, klimatológie, hydrológie, pedológie a celého radu biologických disciplín. Vznikla ekológia krajiny, ako aplikovaná vedná disciplína, ktorej objektom sa stala krajina ako prírodný jav.

V geografii sa dostávajú do popredia otázky ekológie človeka, vzájomného vzťahu človeka a prírody a rozširuje sa používanie ekologických meradiel hodnotenia. Tvorili sa nielen nové definície, ale aj nové pojmy. V päťdesiatych rokoch minulého storočia pretrvávajúca neujasnenosť a nejednotnosť v chápaní niektorých základných pojmov (ochrana a tvorba, príroda a krajina, prírodné a životné prostredie, ekológia krajiny a krajinná ekológia) bola natoľko zjavná, že sa popredný český ochranca prírody VESELÝ v našom doteraz najucelenejšom dvojdielnom diele Ochrana československé prírody a krajiny (VESELÝ, 1954) vôbec nepokúsil sformovať definíciu ochrany prírody.

V súčasnosti náuka o ochrane prírody je založená na filozoficky a metodicky premyslenom vzťahu človek - príroda. Ak vyjdeme z predpokladu, že človek je súčasťou prírody a prírodu pochopíme správne, potom náuka o ochrane prírody je náukou o predpokladoch úspešnosti prežitia ľudstva. Pre jedinca ľudskej populácie je otázka vzťahu človeka k prírode kľúčovým filozofickým problémom a vnútorne ho musí každý prežiť samostatne, ak chce žiť vedome. Ľudská spoločnosť musí tento vzťah interpretovať tak, aby etické i právne normy boli zárukou úspešnosti prežitia ľudstva (Vološčuk 2003, s. 123).

Náuku o ochrane prírody definujeme nasledovne: "Ochrana prírody je vedecká disciplína, ktorá skúma príčinné súvislosti (kauzalitu) vzájomného pôsobenia ľudskej spoločnosti a prírody, ako špecifického biocenoticko - sociálneho procesu v prírodných systémoch, a na základe zistenia intenzity pôsobenia negatívnych socioekonomických aktivít na prírodu určuje mieru nevyhnutných preventívnych, rekonštrukčných a regulačných opatrení a zásahov, s cieľom zachovania základných ekologických procesov a biodiverzity ekosystémov, ekologicky optimálneho a ohľaduplného (rozumného) využívania prírodného prostredia ľudskou spoločnosťou a zabezpečenia ochrany území, prírodných javov a organizmov s ohľadom na ich vedecký, kultúrny, náučno-poznávací, výchovný a ekonomický význam pre súčasnú a budúcu ľudskú spoločnosť" (VOLOŠČUK 2001).

Definícia IUCN: "... uvedomelé usmerňovanie využívania prostredia tak, aby ľudské pokolenia mohli z neho získavať plný a všestranný úžitok, ktorý môžu prírodné zdroje poskytovať". Úžitok je bližšie rozdelený na ekologický, ekonomický, emocionálny, rekreačný, etický, kultúrny, vedecký a intelektuálny.

Odporúčané weby