Rozvoj infraštruktúry cestovného ruchu ako základného predpokladu pre jeho samotnú existenciu a rozvoj podlieha územnému plánovanu na jednotlivých úrovniach, od územného plánovania obcí až po štátnu stratégiu rozvoja jednotlivých regiónov. Územné plánovanie alebo aj krajinné plánovanie ako sa v poslednom čase tieto postupy nazývajú predstavuje vyčleňovanie funkčných typov krajiny, za účelom jej najlepšieho využitia a zhodnotenia. Na základe daností, či už prírodných alebo socioekonomických, sú v krajine vyčlenené jednotlivé areály ku ktorým sa následne priraďujú možnosti ich funkčného využitia s cieľom využitia potenciálu toho ktorého typu krajinného typu.
Územné plánovanie teda rieši základné otázky využívania krajiny v priestore a čase za účelom jej vhodného spravovania, usmerňuje sa vecná a časová koordinácia činností vplývajúcich na stav životného prostredia, ekologickú stabilitu, kultúrne a historické dedičstvo s ohľadom na základné princípy zakotvené v národnej stratégii trvalo udržateľného rozvoja. Jeho cieľom je zabezpečiť optimálne využívanie krajiny so snahou minimalizovať negatívne vplyvy vyplývajúce z jednotlivých socioekonomických aktivít (Zákon č. 237/2000 Z.z.).
Základom krajinného plánovania je územnoplánovacia politika SR, ktorá vychádza z viacerých socioekonomických faktorov ako:
- demografická situácia: prirodzený pohyb obyvateľstva (súvisiaci so základnými reprodukčnými procesmi spoločnosti ako sú natalita, mortalita, sobášnosť, rozvodovosť), migračný pohyb (immigrácia a emigrácia ako výsledok rôznych fenoménov - riešenie bytovej otázky, hľadanie zamestnania a pod.)
- hospodárska situácia: výstavba nových priemyselných závodov a priemyselných parkov, celkový hospodársky rozvoj území a zaostalých regiónov v rámci štátu, budovanie infraštruktúry
- environmentálne a kultúrno historické prvky krajiny: vyhlasovanie a správa chránených území, ochrana vodných zdrojov, ochrana kultúrno-historických pamiatok