Články na Infoweby.sk

V geografii a krajinnej ekológii sa pojem krajina definuje ako časť zemského povrchu s objektmi vnímanými človekom. Z tohto chápania vyplýva aj rozmer komplexity krajiny, ktorý implikuje dva ďalšie relevantné významy – materiálnu podstatu územia a jej vonkajší vzhľad. Hartshorne tvrdí, že krajina je obmedzená časť územia, ktorej vzhľad je vnímaný človekom.

Pojem krajina je spojený s človekom. Krajina je nielen viditeľný priestor zemského povrchu. Človek je zároveň obyvateľ a užívateľ krajiny. Je to priestor, v ktorom človek žije, cestuje, hospodári a oddychuje. Využitie krajiny ako miesta bývania, zdroja existencie, zaobstarávania výživy, získalo osobitný rozmer vlastníckymi právami, organizáciou správnych a štátnych jednotiek. Výskumný smer využitia krajiny je spojený s inventarizáciou takých tried krajiny, ktoré majú vzťah k zabezpečeniu spoločenských potrieb vlastnými zdrojmi a produktmi. Medzi základné triedy patrí poľnohospodárska pôda.

Systematický záujem o krajinu, s dôrazom na pôdu, jej využitie, vlastníka a užívateľa, súvisí so založením pozemkového katastra a zostavovaním katastrálnych máp v mierke 1:2880. Prvé meračské práce pre pozemkový kataster v Uhorsku začali v roku 1856 a tvorba katastrálnych máp trvala do roku 1885. V roku 1897 došlo k zrevidovaniu a úprave pozemkového katastra, siahovú mierku nahradila metrická mierka. Pozemkový kataster zaznamenával parcely, ich majiteľov a užívateľov a spôsob využívania.

Arabsko-izraelské vojny mali svoj pôvod v udalostiach, ku ktorým došlo dlho pred vznikom Izraela, ktorému sa arabské vedenie Palestíny snažilo zabrániť. Zápas o židovský štát sa začal v dobe, kedy Palestína bola ešte stále súčasťou Osmanskej ríše. Zápas zosilnel po vzniku britského mandátu, ktorý formálne uznával, že Palestína je domovom židovského národa a nadobudol krízového rozmeru v 30. a 40. tokoch, kedy sa v Nemecku dostali k moci nacisti.

Nasledujúce obdobie neprinieslo žiadny pokrok z hľadiska urovnania vzťahov medzi Izraelom a jeho arabskými susedmi. Izrael sa obával dať súhlas so stiahnutím svojich jednotiek na hranice z mája 1967 skôr, než bude mocť sám jednať so svojimi susedmi podmienky vzájomných vzťahov. Určitou nádejou dávali prvé náznaky Násirovho nástupcu Anvara Sadata z jari 1971, že Egypt by bol ochotný uzavrieť s Izraelom mierovú zmluvu.

19. marca 2003 americké a britské vojská začali Tretiu vojnu v Perzskom zálive, konflikt, ktorý sa stal známy ako Druhá vojna v zálive alebo Druhá iracká vojna, či pod inými označeniami. Americká vláda tento konflikt nazýva Operáciou za irackú slobodu. Bez ohľadu na to ako ju však nazveme bol to zďaleka prvý najväčší vojnový konflikt 21. storočia. Viacerými bola považovaná len za ďalšiu časť vojny proti terorizmu, ale v mnohých ohľadoch bola izolovaná a jedinečná vo svojej vlastnej pravde. V oblasti prípravy a potenciálnych dôsledkov, nová iracká vojna zďaleka zatienila skoršiu inváziu Afganistanu

Podstata konfliktu spočívala v spore o Suezský prieplav. Suezský kanál bol spoločne vybudovaný francúzskou a egyptskou vládou. Prvá loď ním preplávala 17. februára 1867. Zahraničný dlh, ktorý Egypt nebol schopný splácať viedol k tomu, že svoj podiel v tomto projekte predal Veľkej Británii v roku 1875. Veľká Británia a Francúzsko boli teda dvomi akcionármi pred rokom 1956.

Vojenský konflikt na Blízkom východe, ktorý sa odohral v rokoch 1990 a 1991 medzi Irakom a Kuvajtom je označovaný „Vojna v Perzskom zálive“. Vojna sa začala irackou inváziou do Kuvajtu 2. augusta 1990. Po tomto nasledovali ekonomické sankcie uvalené OSN na Irak. Vojna vstúpila do ďalšej fázy v januári 1991. Deň po vypršaní ultimáta z Rezolúcie OSN 678, koalícia začala silné vzdušné útoky označované ako Operácia Púštna búrka (Operation Desert Storm): viac ako 1 000 bojových letov denne od skorého rána 17. januára 1991.

Náhorný Karabach, po azerbajdžansky Dağlıq Qarabağ, čo doslova značí horská čierna záhrada (možno narážka na početné horské ihličnaté lesy), je územie - arménska enkláva s rozlohou 4 400 km² v juhozápadnom Azerbajdžane, z ktorého 145 000 obyvateľov je cca 95 % Arménov.
Metropolou oblasti je Stepanakert.

Proces budovania socializmu sa začiatkom 60. rokov v ČSSR dostával do morálnej a hospodárskej krízy. Ľudia prestali veriť sľubom o lepšom zajtrajšku a začali čoraz otvorenejšie prejavovať svoju nespokojnosť. Žiadali zrušiť cenzúru, obnoviť otvorenosť v kultúrnej sfére a zbaviť sa pretrvávajúceho dogmatizmu.

Obec Hrušov sa nachádza na juhu stredného Slovenska, v okrese Veľký Krtíš. Na západe hraničí so susedným okresom Levice, konkrétne s vidieckou obcou Pláštevce. Na severe a západe má katastrálne hranice s obcou Čelovce, na juhu s obcami Vinica a Kleňany. Od okresného mesta Veľký Krtíš je vzdialená 27 km, od mesta Šahy 25 km, od od Banskej Bystrice 113 km, od Bratislavy 192 km.

Vavrišovo sa nachádza v okrese Liptovský Mikuláš, v Žilinskom kraji. Vzhľadom na okres aj kraj sa nachádza v ich východnej časti. Z fyzicko-geografického hľadiska sa nachádza v Západných Karpatoch, v Podtatranskej kotline, presnejšie v Liptovskej kotline na rozhraní Smrečianskej pahorkatiny a Liptovských nív. V neveľkej vzdialenosti sa nachádzajú Tatry a Nízke Tatry, ktoré túto kotlinu ohraničujú.

Sibír sa nachádza v severnej časti Ázie. Jej územie tvorí ázijskú časť Ruskej federácie. Sibír susedí na juhu s Čínou, Mongolskom a Kazachstanom. Východnú hranicu tvorí more. V relatívne neveľkej vzdialenosti sa nachádza Japonsko a USA – jej štátom Aljaška. Severnú hranicu tvorí Severný ľadový oceán a západnú hranicu tvorí vlastné ruské územie.

Počas sedemdesiatych rokov sovietskej éry vláda odmietala väčšinu foriem nacionalizmu a presadila univerzalizmus alebo priateľstvo všetkých ľudí, ktorí boli v prvom rade považovaní za Sovietov. Počas mnohých rokov kolonizácie, industrializácie a rusifikácie, sa objavila tzv. stratená generácia narodená po roku 1917, ktorá vedela len málo o svojej etnickej kultúrnej minulosti. Od pádu ZSSR v 1991 sa všetky národnostné skupiny bývalého Sovietskeho zväzu pustili do procesu znovuobnovenia národného povedomia a znovuvytvorenia ich rozdielnych etnických identít, niekedy aj umelo.

Pôvodní obyvatelia sibírskeho regiónu si ponechali tradičné predstavy o okolitom svete a vesmíre počas dlhého obdobia kvôli zvláštnym črtám ich ekonomického, sociálneho a kultúrneho vývoja. V dôsledku prirodzenej podstaty ekonómie, závislosti od prírodných podmienok, rozptýleniu v malých skupinách a geografickej vzdialenosti, si obyvatelia Sibíre a Ďalekého východu udržali tradičné prvky kultúry až do začiatku 20. storočia a niektorí až dodnes. Napríklad lovecké zbrane vyrobené z kameňa a kostí a mnoho ďalších predmetov každodennej potreby.

Indiáni sú pôvodní obyvatelia Severnej a Južnej Ameriky. Antropológovia ich zvyčajne radia medzi mongolské národy , považujú ich aj za zvláštnu výraznú rasovú skupinu. Indiáni rôznej etnickej príslušnosti sú spolu s Inuitmi ( Eskimákmi ) a Aleuťanmi ( obyvateľmi Aleutských ostrovov ) , ktorí sú bezpochyby Mongolmi, obývali Nový Svet na konci 15. st. Keď sa k jeho brehom doplavili prví európski moreplavci.

Pôvodní obyvatelia Severnej Ameriky žili kedysi v rozľahlých priestorochsvojho kontinentu v súlade s prírodou. Príchod Európanov do Nového Svetadramaticky zmenil ich tradičný spôsob života. Filmy a knihy o Divokom západe vytvorili na základe krátkeho úseku dejín z Indiánov legendy. O ich skutočnom živote by sa však dalo rozprávať oveľa viac ako to, čo nájdeme v historkách o indiánoch a kovbojoch. „Červenokožci“ netvorili jeden národ. Na území súčasných Spojených štátov existuje veľké množstvo rôznych skupín a kmeňov s úplne odlišným spôsobom života. Obývali územie dnešnej Severnej Ameriky tisíce rokov pred tým, než sa ho dotkla noha bieleho muža.

Prvými Európanmi, ktorí začali nový kontinent osídľovať a využívať jeho zdroje, boli Španieli. V roku 1513 sa vylodili na Floride a dosiahli tak prvý krát pôdu vlastného kontinentu. Prišli ako dobyvatelia. Domorodí obyvatelia mali pre nich pracovať a slúžiť im ako otroci. Španieli ich nútili zriecť sa svojho náboženstva a prevziať kresťanskú vieru. Španielski dobyvatelia osídľovali juhovýchodnú časť severoamerického kontinentu a neskôr aj územie dnešného Texasu.

V roku 1492 pristáva Kryštof Kolumbus na Bahamách. Španieli ostali viac ako dve desaťročia najmä na karibských ostrovoch a na pevninu podnikali len krátke expedície. Správy o rozprávkovom bohatstve zlata a striebra národov žijúcich na pevnine pritiahli nakoniec bandy conquistadorov do vnútrozemia Strednej a Južnej Ameriky. Bolo to už v čase keď boli ostrovy hospodársky vyčerpané a obyvateľstvo takmer vyhubené.

V roku 2000 sa 2,5 mil. obyvateľov USA hlásilo k Indiánom. Ďalších 1,5 milióna uviedlo ešte ďalšiu rasu (prevažne bielu). V celkovom množstve tak indiáni tvoria niečo vyše percenta Amerického obyvateľstva. V čase sčítania ich najviac žilo v Kalifornii (314 000), ďalej v Oklahome (263 000), Arizone (261 000), Novom Mexiku (166 000), Washingtone (105 000) a Aljaške (101 352). Takmer 50% z nich žije na Západe, 29% na Juhu, 17% v Stredozápadnej časti USA a 6% v Severovýchodnej časti. Indiáni sú mladá populácia, kde až 31% je mladších ako 20 rokov (porovnaní s 29% celkového priemeru).

V súčasnosti žije v Latinskej Amerike 40 – 49mil. indiánov. Najviac ich žije v pohoriach Strednej a Južnej Ameriky. Percentuálne sú najviac zastúpení v Bolívii (60%), Peru (45%), Guatemale (44 – 53%), Ekvádore (43%) a Mexiku (8 – 30%). Bolívia je jediná krajina kde prevažuje Indiánske obyvateľstvo. Výrazné je zastúpenie mesticov (miešancov) v týchto krajinách. Dokopy tak tvoria takmer 100% obyvateľstva. Krajiny s najmenším zastúpením Indiánov sú Argentína (3%), El Salvador (1%), Brazília (1%)

Na konci 2. svetovej vojny sa stredná podunajská Európa a Balkán (okrem Grécka) dostali do sféry sovietskeho vplyvu. Obdobie rokov 1945 – 47/48 predstavuje v týchto krajinách prechodné obdobie, kedy boli nastolené režimy so socialistickými tendenciami. Antagonizmus medzi socialistickým a západným smerom vývoja sa otvorene prejavil na konci roku 1946. Od tejto doby sa východoeurópske krajiny rýchlo menili, napodobovali sovietsky model a oddelili sa od kapitalistického sveta, bola stiahnutá železná opona. Týmto zároveň mohla byť urýchlená socializácia v jednotlivých krajinách. (Čapek, V. a kol.; 1993)

Rovnako ako ostatné komunistické krajiny, bolo aj Maďarsko pod krutovládou diktatúry stalinského typu. Na čele maďarských komunistov stál zúrivý stalinista Matyás Rákosi. Okrem toho, že stál v čele strany, v rokoch 1952-53 pôsobil aj ako predseda vlády.

Pojem krajina je v definíciách mnohých vedeckých disciplín, zaoberajúcich sa Zemou a jej povrchom charakterizovaný viacerými spoločnými znakmi. V týchto definíciách sa totiž akceptuje fakt, a to že krajina je časťou zemského povrchu s jej objektmi. Podľa Harsthorna /1939/ má pojem krajina 2 základné významy – je to obmedzená časť krajiny, ktorej vzhľad je vnímaný ľuďmi.

Metódy mapovania krajinnej pokrývky a krajiny sa najskôr začali rozvíjať podľa potrieb praxe a podľa technických možností. Objektom výskumu bola samozrejme krajina a výskum sa zameral na jej využitie človekom. Najväčší rozvoj nastal namä v geografii poľnohospodárstva, kde vznikla mapa využitia zeme. Jedným z popredných geografov zaoberajúcich sa využitím krajiny bol poľský geograf Kostrovický. Vyčlenil 6 ukazovateľov, ktoré treba brať do úvahy pri hodnotení krajiny z hľadiska jej využitia: objekt, subjekt, formu, spôsob, orientáciu a výsledok. Jedným z hlavných cieľov poznávania využitia krajiny je mapové vyjadrenie, ktoré predstavuje dokument, poskytujúci jeho priestorový obraz. (cit.in.: Ferák,J.,Oťahel,J.)

Parciálne písomné záznamy o pôdnom fonde predstavujú počiatky mapovej registrácie krajiny na Slovensku. Ako prvé to boli donačné listiny registrované v kráľovských knihách zachované do roku 1527, ktoré boli vlastne darovacími zmluvami. Podrobnejšia evidencia pôdy súvisela s pozemkovou reformou. Boli to urbáre

Tento vojenský konflikt bol prvým veľkým stretnutím medzi totalitným a demokratickým režimom po 2. sv. vojne. Kórea bola po vojne rozdelená 38 rovnobežkou na sever pod kontrolou Sovietskeho zväzu a juh pod kontrolou USA.

Brazília je piata najväčšia krajina sveta, zaberá takmer polovicu juhoamerického kontinentu. Hraničí so všetkými juhoamerickými štátmi okrem Chile a Ekvádoru a patria jej aj niektoré ostrovy v západnej časti Atlantického oceánu.

Obec Pliešovce leží v povodí Hrona, v bezprostrednej blízkosti rozvodnice s Ipľom. Obec je postavená na brehoch potoka Neresnica, 2 km od jeho prameňa. Územie Pliešoviec sa rozprestiera na rozhraní troch geomorfologických celkov, Pliešovskej kotliny, pohoria Javorie a Krupinskej planiny. Stred obce (evanjelický kostol) leží v nadmorskej výške 409 m n.m., pričom zemepisné súradnice tohto bodu sú 48°25´32´´ severnej zemepisnej šírky a 19°09´32´´ východnej zemepisnej dĺžky.

Pojem krajina je v geografii najčastejšie definovaný ako určitá časť (segment) povrchu Zeme. Pri poznávaní krajiny sa vnímajú a zohľadňujú jednak jej materiálne komponenty (objekty), ale aj ich vonkajší prejav. Krajinu môžeme teda chápať aj ako časť zemského povrchu, ako integrovaný systém, vytváraný spolupôsobením základných prvkov (hornín, vody, ovzdušia, pôdy, rastlinstva, živočíšstva a ľudí) a ich vlastností, ktoré predstavujú jeden poznateľný celok. Krajinu teda chápeme ako materiálnu entitu prieniku prírodných a humánnych (spoločenských a ekonomických) javov a ich priemetom na zemskom povrchu.

Bratislava je hlavné mesto Slovenskej Republiky. Zároveň je aj najľudnatejšie a rozlohou najväčšie mesto Slovenska. Bratislava má rozlohu 367,584 km², žije tu okolo 450 tis. obyvateľov. Bratislava je tiež sídlom prezidenta, parlamentu, vlády, a rôznych ministerstiev a úradov. V meste sa nachádza niekoľko univerzít, vysokých škôl, divadiel, múzeí a iných kultúrnych ustanovizní akou je napríklad svetoznáma Slovenská filharmónia alebo Slovenská národná galéria.

Objektom výskumu biogeografie ako fyzickogeografickej disciplíny je krajina, vzťahy organizmov k ostatným krajinným zložkám. To je pilier biogeografie. Biogeografia sa tiež snaží prispieť k zvýšeniu environmnetálneho uvedomenia najširších vrstiev obyvateľstva a k snahe o tvorbu optimálneho životného prostredia. Úloha biogeografie je v tomto výchovnom procese nezastupiteľná.

Z krajinnej biozložky sa zachytáva na mapách plošné zloženie taxónov, obyčajne bez orografického podkladu, bez výškovej diferenciácie krajiny, z čoho by sa dali vyčítať aspoň minimálne ekologické vzťahy. Ide najmä o areálové rozšírenie taxónov, znázornené bodmi ako holý výskyt taxónu alebo plošne pri jeho hustom výskyte.

Mapy potenciálnej prirodzenej vegetácie (rekonštručné mapy) sú základom pre tvorbu optimálnej tvorby krajiny, pretože prirodzená vegetácia najlepšie vyjadruje potenciál krajiny, integrujúc jej ostatné zložky.

Vychádzame z princípu biogeografie: štúdium vzťahov organizmov ku krajinným zložkám, ich postavenie ako jednej zo zložiek krajinnej sféry. Ide pritom o krajinný element, stojaci nad ostatnými, teda o zastrešujúci prvok krajinnej sféry. Táto pozícia zvyšuje zložitosť chápať funkciu organizmov v krajine, ako aj posúdiť krajinu ako celok. Biogeografia má za cieľ podať globálny obraz o biosfére a jej diferenciácii.

Rajóny pasátových prúdov
Počas roku prevládajú západné prúdy. Vtomto rajóne prevažujú pasátové vetry. V Atlantickom a Tichom oceáne sú dva takéto rajńy, na severnej a na južnej pologuli, v Indikom oceáne jeden na južnej pologuli.

Všetko čo vplýva na vznik vývoj a vlastnosti pôd a súčasne na ich rozšírenie, resp. priestorové rozdiferencovanie pedosféry, možno zhrnúť pod názov pôdotvorné faktory, resp. činitele. V pôdoznaleckej literatúre sa väčšinou rozlišujú tieto pôdotvorné faktory: pôdotvorný substrát (materská hornina), rastlinné a živočíšne organizmy, klíma, reliéf, povrchová a podzemná voda, vek krajiny a hospodárska činnosť človeka.

heliofyty - svetlomilné rastliny
sciofyty - tieňomilné rastliny
kompasové rastliny - stavajú listy v priebehu dňa do určitej polohy (buď s cieľom zníženia alebo zvýšenia príjmu slnečnej radiácie)
hydrofyty - rastliny rastúce vo vode
xerofyty - rastliny vyznačujúce sa opatreniami proti nadmernej strate vody

Endemity sú druhy, ktoré sú rozšírené len na určitom, ohraničenom území. Ich areál má veľmi rozmanitý rozsah, od niekoľkých km² až po tisícky km². Druhy sú obmedzené len na určitý vymedzený priestor z dvoch zásadne odlišných vývojových dôvodov. 

Relikty predstavujú zvyšky niekdajšieho širšieho rozšírenia taxónov dávnejších dôb. Vegetácia, viazaná na určitú klímu pri veľkých klimatických zmenách ustupovala. Časť odolnejších druhov sa mohla ešte dlho udržiavať na extrémnych stanovištiach, nesúcich podobné črty ako pôvodná klíma. Vyznačujú sa slabou vitalitou, pretože len živoria. Následkom zhoršených klimatických podmienok majú obmedzenú generatívnu obnovu a udržiavajú sa spravidla vegetatívnou reprodukciou.

Pod pojmom vegetačné ako aj bioklimatické zóny, bežne sú označované horizontálne základné vegetačné útvary. My však rozlišujeme analogické základné vegetačné útvary (púšte, polopúšte, les, vysokohorské nelesné formácie) aj v smere nahor. Preto ich označujeme ako výškové vegetačné zóny (pásma), na rozdiel od horizontálnych, kde sa pridržiavame tradície a zostávame pri pojme zóna bez prívlastku (horizontálna).

Vďaka obrovskej rôznorodosti a ekologickej plasticite organizmy obsadzujú všetky priestory, kde prostredie umožňuje ich existenciu. Vlastnosť organickej zložky krajiny plodiť jedince, do určitej miery ekologicky odlišné od tradičných, poskytuje možnosti obsadzovať novo vzniknuté priestory geosféry alebo miesta, kde boli organizmy úplne zničené prírodnou katastrofou alebo prirodzeným vývojom geosféry. Celkové hrubé priestorové usporiadanie biosféry formuje prísun slnečnej energie, ktorá je zásadne rozdielne modifikovaná súšou a oceánom.

Ekologická stabilita ako schopnosť ekologických systémov vyrovnávať vonkajšie rušivé vplyvy vlastnými funkčnými mechanizmami bez vkladov dodatkovej energie (t.j. bez ľudskej práce cestou „biologickej automatizácie“) sa stala súčasťou mnohých politických dialógov a zákonov, aj keď základný výskum stabilizačných mechanizmov zostane ešte dlho skúmaný (MÍCHAL, 1992).

materská hornina ovplyvňuje
chemizmus hornín vytvára minerálnu silu pôdy:
• pôdy minerálne veľmi silné: vznikajú najmä na gabrách, diabázoch, dioritoch, čadičoch, melafýroch a ich tufoch, na niektorých vápencoch a slieňoch
• pôdy minerálne silné: sa tvoria predovšetkým na znelcoch, andezitoch, amfibolitoch, vápencoch, dolomitoch, na niektorých ílovitých bridliciach (s CaCO3), na slieňoch, sprašiach a na hlinitých až ílovito aluviálnych sedimentoch
• pôdy minerálne stredne silné: nájdeme na bohatších žulách až granodioritoch, na rulách, na rôznych pieskovcoch, arkózach, ílovitých bridliciach (bez CaCO3), na sprašových hlinách
• pôdy minerálne slabé: sa viažu na kremité žuly, porfýry, ruly, svory, fylity, na niektoré peskovce, droby, piesky
• pôdy minerálne veľmi slabé vznikajú na kremencoch, kremitých pieskoch, kremitých štrkoch, kremitých viatych pieskoch a i.

Ekologické faktory
priame: svetlo, teplo, zrážky a vlhkosť, vietor, voda, edafické f., oheň, biotické faktory
nepriame: zemepisná šírka, orientácia svahov, nadm.výška, výška a masívnosť pohoria, reliéf, človek

Výskyt podzemnej vody je podmienený existenciou takej horniny, ktorá má schopnosť vodu nielen prijať ale aj odovzdávať. Musí obsahovať póry a pukliny väčšie ako kapilárne. Podzemnú vodu rozdeľujeme podľa toho, kde sa pohybuje, na pórovú a puklinovú. Pórová voda sa premiestňuje v póroch hornín filtráciou. Týmto pomalým pohybom (len niekoľko cm za deň) sa dokonale prečisťuje. Môže však aj rozpúšťať niektoré min. látky, čím sa mineralizuje.

Chladná klimamorfogenetická oblasť: Rozhodujúcim klimatickým faktorom je mráz, a teda je hlavným morfogenetickým činiteľom. V tejto oblasti pôsobia vo vyšších geografických šírkach hlavne glaciálne procesy. Vyskytujú sa tu pevninské i horské ľadovce. V nižších geografických šírkach pôsobia niválne procesy, glacifluviálne procesy (rozplavovanie morén a tvorba kuželov a terás) a aj kryogénne alebo periglaciálne procesy, hlavne mrazové zvetrávanie, geliturbácia, soliflukcia. Zamŕzanie a rozmŕzanie permafrostu má v tejto oblasti veľký význam. Eolická činnosť má menší význam.

Vplyv fyzicko-geografických činiteľov na hydrologický cyklus v povodí je úzko viazaný na reliéf povodia vyjadrený najmä morfometrickými parametrami. Vstupujúcim prvkom do hydrologického cyklu sú zrážky a jedným z výstupov je výpar. Môžeme ich zaradiť medzi klimatické pomery povodia, ktoré ovplyvňujú veľkosť odtoku a jeho časové rozloženie. Klimatické pomery povodia závisia od makroregionálnej geografickej polohy (podnebné pásmo, v ktorom povodie leží) ale aj od mikroregionálnej geografickej polohy (efekt náveternosti, záveternosti, teplotnej inverzie a pod.).

Chemický a gumárenský priemysel zaznamenal svoj najdynamickejší rozvoj najmä po 2.svetovej vojne. Chemický priemysel je zameraný na výrobu základných chemických produktov – anorganických a organických chemikálií, na výrobu syntetických látok a pod. Územie Slovenska má veľmi pestrú geologickú stavbu.

Geografický výskum sa pri svojich analýzach a syntézach musí opierať o látkový a štruktúrny horninový záznam geologického vývoja krajiny. Poznávanie pestrej geologickej stavby Slovenska ale aj iných regiónov, na ktorej sa podieľajú horniny najrôznejšej genézy, veku i charakteru umožňuje nielen odhaľovať procesy, ktoré viedli k ich vzniku, ale predovšetkým chápať krajinu vo všetkých jej súvislostiach a vzťahoch.

antropogénne formy :
- vyvýšené : rôzne druhy umelých násypov, háld a skládok
- vyhĺbené : kameňolomy, štrkoviská, hliniská, pieskoviská

Odporúčané weby