Popri kultúrnom, náboženskom, historickom, či inom rozmere, je jazyk jeden z najdôležitejších faktorov určujúcich identitu národa. Estónci sú veľmi hrdí, že jazykovo patria do ugrofínskej skupiny jazykov a tým sú prepojení s Fínskom. Väčšina ľudí na severe aj rozumie fínštine, lebo fínske rádio a televízia zohrali veľkú úlohu sprostredkovateľov správ zo západu v období pripojenia Estónska k ZSSR. Aj vyjadrenie tajomníka českej ambasády v Estónsku, Mareka Tomana, poukazuje na blízkosť Estóncov k Fínom : "Samých seba chcú pokladať za Škandinávcov, nechcú byť považovaní za súčasť Pobaltia. Podľa nich je slovo Pobaltie sovietsky vynález. Majú povahovo a aj jazykovo bližšie k Fínom."
Obyvatelia Estónska však nemôžu byť považovaní za nositeľov spoločnej národnej identity, nakoľko štát nie je národnostne homogénny. Podľa tvrdenia Prof.S.Isaakova, v Estónsku nabehol proces vytvárania novej etnickej skupiny a etnicko-kultúrnej komunity- estónskych Rusov. Podľa neho : „Ostávame Rusmi , ktorí sa stotožňujú so svojím jazykom, kultúrou a sebauvedomovaním sa. Zároveň však nie sme rovnakí ako Rusi žijúci v Rusku, či Rusi žijúci v Amerike.“ Postoj Estóncov a ruskej menšiny k otázke medzi etnických vzťahov sa výrazne zmenil oproti roku 1991. Kým v roku 1991 až 75 % Rusov vnímalo medzi etnické vzťahy ako výrazný problém, v roku 2001 to bolo už len 35 %. Vývoj postoja u Estóncov bol podobný. Poklesol z 53 % v roku 1991 na 23 % v roku 2001.
Výskum naznačuje, že v každodennom spolunažívaní najväčších etník na území Estónska sa nevyskytujú vážnejšie problémy. Problémom je odcudzenie sa dvoch etník. „Len málo Estóncov vie o problémoch ruskej menšiny, či naopak, väčšina z Rusov bývajúcich v Estónsku vie viac o dianí v Rusku ako v Estónsku“.
